S Luciou Kubíny, špeciálnou pedagogičkou v Súkromnej základnej škole u Filipa v Banskej Bystrici, dulou a mamou Hanky a Miňa, sa naše cesty pretli pár rokov dozadu. Lucka je pre svoje skúsenosti s prácou s deťmi a dospelými s mentálnym postihnutím, ale aj s marginalizovanými komunitami, jednou z konzultantiek nášho programu Škola inkluzionistov.
Ide o vzdelávací program na podporu inkluzívneho vzdelávania v základných školách po celom Slovensku. Práve beží, aj napriek pandémii ochorenia Covid-19, už jeho štvrtý ročník. Je trochu iný, ako jeho predošlé ročníky. Rozšírili sme cieľovú skupinu, školám sme prispôsobili vzdelávanie podľa preferencií. Prečo sme tak urobili, sa dozviete v tomto krátkom rozhovore.
Vnímam, že inklúzia už nie je novou témou. Domnievam sa, a vychádza to práve zo životov škôl, ktoré som na tejto ceste mala možnosť sprevádzať, že ju začíname chápať ako nevyhnutnosť. To sa premietlo aj do projektu Škola inkluzionistov. V predchádzajúcich ročníkoch sme sa usilovali sprostredkovať vďaka vzdelávaciemu programu zaujímavé a účinné nástroje účastníkom-jednotlivcom, ktorí sa potom stali nositeľmi myšlienky inklúzie na škole. Podarilo sa nám vytvoriť úžasnú sieť zanietených asistentov, učiteľov, špeciálnych pedagógov, školských psychológov či vedúcich pracovníkov, ktorí si z každého vzdelávania mali možnosť odniesť mnoho inšpirácií. Škola mala potom k dispozícii konzultantku, ktorá pomáhala naplánovať a realizovať konkrétne kroky na škole. Teraz sme sa na to pozreli trošku z iného uhla pohľadu. Vytvorili sme základný koncept vzdelávania, s ktorým prichádzame priamo do škôl a po úvodných spoločných blokoch si zamestnanci tvoria program vzdelávania šitý na mieru ich potrebám, potrebám ich žiakov, potrebám školy. Môžu si vybrať zo vzdelávacích modulov určených pre pedagógov, pedagogických asistentov či špeciálnych pedagógov, môžu sa zamerať na komunikáciu a spoluprácu s rodičmi či riešiť konkrétne problémy z vlastnej praxe.
Z môjho pohľadu je dôležité si uvedomiť, že je to cesta, na ktorej máme stále kam kráčať. Inklúzia nie je položka v zozname, ktorú si môžeme odškrtnúť a povedať, že rok sme sa tejto téme venovali a už máme hotovo, už „robíme inklúziu“. Máme mnoho škôl, ktoré prešli naším programom, naskočili na túto cestu a kráčajú po nej ďalej. Ukazujú nám, aké je dôležité nezostať stáť na mieste. Využívajú príležitosti pre svoj rozvoj a stále intenzívne pracujú na tom, aby tému inklúzie ešte lepšie ukotvili. Tieto školy mi ukázali, že inklúzia nie je izolovaná téma, že sa dá krásne prepájať s ďalšími prioritami škôl. Ani si netrúfam všetky tieto školy menovať, lebo by som určite nebola schopná obsiahnuť všetky, ktoré to s inklúziou myslia naozaj vážne.
Lucka Kubíny (v strede) na fotografii s účastníčkami tretieho ročníka programu Škola inkluzionistov, ktoré mentoruje. Ročník 2020/2021.
Pri reflexii minulých ročníkov sme museli priznať, že táto téma je tak komplexná, že na jedného človeka – účastníka projektu – je to priveľké sústo a na to, aby sa myšlienka inklúzie skutočne na škole udomácnila, skrátka potrebujeme zapojiť väčšiu časť komunity školy. Ako ideálne prostredie na „pestovanie“ inkluzívnych opatrení sa nám javia práve školské podporné tímy, ale aj iní dôležití dospelí na škole – pedagogickí asistenti, pedagogičky a pedagógovia. Preto chceme hovoriť s nimi, spoznať, ako cestu k inklúzii vidia oni. A skúsenosti nám zatiaľ ukazujú, že dokážu úžasne pomenovať prínos a príležitosti, ako aj riziká a prekážky na tejto ceste. Tiež sme zistili, že úspech kvalitne nastavených opatrení často stojí či padá na prístupe vedenia k tejto téme. Preto sme zamerali pozornosť tento rok aj na zástupcov vedenia školy, ktorí sa cítia často ako „sám vojak v poli“. Chceme týchto vedúcich pracovníkov prepájať, aby si mohli navzájom zdieľať inšpirácie, ktoré im fungujú. Aby, ako hovorí názov jedného vzdelávania, dokázali pre myšlienku inklúzie horieť a pritom nevyhorieť.
My priamo nie, ale chceme do škôl priniesť modul vzdelávania, kde ich podporíme pritom, aby rodičov do týchto procesov zapájali. Komunikácia s rodičmi je veľkou témou a ak nefunguje dobre, môže byť veľkým zdrojom frustrácie ako pre učiteľov, tak aj pre rodičov či žiakov.
Úprimne, musím sa priznať, že máme pred sebou ešte dlhú cestu. Vnímam však, že všetci, ktorí v Škole u Filipa pracujeme, sa snažíme posúvať týmto smerom. Niekedy sú to veľké skoky, oveľa častejšie je to však dennodenná mravenčia práca, drobné posuny, ktoré sa môžu zdať až neviditeľné. Z môjho pohľadu je dôležité, aby sme sa vždy dokázali po určitom období obzrieť a zreflektovať, či sme nestratili smer, či kráčame správne. Niekedy to chce veľkú dávku trpezlivosti, inokedy odvahy. Som veľmi vďačná, že pracujem v prostredí, kde toto všetko môžem vnímať. Moja predstava inkluzívnej školy vychádza z hodnôt, ktoré vnímam ako priority inkluzívnej školy. Pre mňa osobne sú týmito hodnotami dôvera, vzájomný rešpekt na všetkých úrovniach a participatívne zapojenie komunity – školy, detí, rodičov aj širšej komunity.
Tento školský rok mám za sebou prvý vzdelávací blok na tému ukotvenia pojmu inklúzie na úžasných piatich školách v rôznych mestách Slovenska a musím povedať, že sa mi táto zmena veľmi páči. Hoci som na každú školu prišla s rovnakou témou, každá škola si z nej vzala presne to, čo práve potrebovala. Tiež na každej škole vyvstali rôzne pálčivé otázky, ktorým sa bude škola ďalej venovať. Nakombinovali sme to tak, že jednému modulu sa vždy venuje viacero lektoriek, aby sme boli schopné pokryť vzdelávanie pre všetkých desať zapojených škôl v tomto ročníku. Mojimi témami sú: podpora a ukotvenie pozitívneho vzťahu k inklúzii, spolupráca v tíme, spolupráca s rodičmi a potom modul, kde sa venujeme tomu, ako vnímajú vyučovanie deti, ktoré majú určité ťažkosti v učení.
.jpg)
Lucka Kubíny ( druhá zľava) na fotografii s účastníčkami druhého ročníka programu Škola inkluzionistov, ktoré mentoruje. Ročník 2019/2020.
Máš pravdu, nie sú na to zvyknutí, lebo dlhé roky to nebola v našom školstve vôbec priorita. Keď to preženiem, bolo dôležitejšie, ktorým smerom je vyškrtnutá kolónka v triednej knihe ako to, aké vzťahy pedagógovia na pracovisku tvoria. Na spoluprácu sa tu často nahliadalo ako na slabosť – silný bol ten, kto dokázal všetko zvládnuť sám. Veľmi si želám, aby som mohla povedať, že tieto časy už máme za sebou, že si uvedomujeme, že vďaka spolupráci a prepojeniu dokážeme prinášať úplne inú kvalitu vzdelávania. Na školách, ktoré som tento rok navštívila, som vnímala, že si učitelia, pedagogickí asistenti i ďalší pracovníci uvedomujú dôležitosť spolupráce. Že sa učia pomenovať, čo potrebujú na to, aby zvládali výzvy, ktoré ich práca obnáša. Že chcú tvoriť lepšie vzťahy. Že sa učia oceňovať jeden druhého, vyjadriť si podporu a inšpirovať sa od seba navzájom. Toto vidím ako ohromný posun, veľmi to zlepšuje klímu školy, čo cíti každý na škole.
Určite áno. Vznikajú dlhotrvajúce prepojenia – účastníci každého ročníka Školy inkluzionistov by mohli rozprávať. Pocit, že niekto iný sa pasuje s podobnými výzvami, že sa mám kam obrátiť, zavolať, že môžem zdieľať svoje úspechy i obavy, je z môjho pohľadu obrovským benefitom, ktorý tento projekt prináša.
Zlepšuje sa to, ale stále školám chýba systémová podpora, ktorá by zabezpečila udržateľnosť nastavených krokov. Áno, na mnohých školách chýbajú odborníci – asistenti, špeciálni či sociálni pedagógovia, psychológovia. Tým sa škola často dostáva do začarovaného kruhu frustrácie, keď len hasí to, čo akútne horí a vyčerpáva vlastné zdroje – predovšetkým tie ľudské. To je veľká škoda, lebo mnohí sú potom presvedčení o tom, že to nemá zmysel. Ja som taký zástanca umenia malých krokov. Mnohé veci vieme ovplyvniť, nestoja nás veľa, často chcú len našu ochotu pozrieť sa na veci inak.
