Nie je to choroba a nedá sa vyliečiť, čo je to? Jedna z porúch autistického spektra /PAS/ – Aspergerov syndróm. Tento syndróm pomenovali podľa viedenského pediatra Hansa Aspergera. V neskoršom veku býva dokonca diagnostikovaný ako autizmus. Na rozdiel od ľudí s diagnostikovaným autizmom si však ľudia s Aspergerovým syndrómom svoj stav uvedomujú. Okolie ich často vníma ako netaktných, sebeckých, introvertných čudákov, ktorí nerozoznajú vtip, iróniu či sarkazmus. Zatiaľ čo sa prirodzene vyhýbajú očnému či telesnému kontaktu, nevedia vyjadriť svoje pocity a chýba im istá empatia, bývajú nadpriemerne inteligentní s priam pohlcujúcim záujmom o odborné témy v jednej konkrétnej oblasti. Nemusia mať teda ťažkosti s učením, ale pri učení. Skúsenosti z inkluzívnych škôl v zahraničí dokazujú, že s pomocou podporného tímu a dodržiavaním citlivého a efektívneho prístupu, môžu žiaci s Aspergerovým syndrómom navštevovať bežné školy o svojimi rovesníkmi. Je však veľmi dôležité viesť ostatných žiakov k tolerancii inakosti a príčiny pre nich netradičných prejavov žiakov s Aspergerom im vysvetľovať. Ľudia s ním jednoducho vidia, cítia aj počujú svet inak ako iní ľudia, naučme sa ho preto rešpektovať. Prečítajte si náš článok o ľuďoch s Aspergerovým syndrómom: Ľudia s Aspergerom – kvôli stromom nevidia les
☼
Úzko súvisí s mocou. Niektorí učitelia alebo ľudia z vedenia to s jej používaním často preháňajú, myslia si, že tak získajú autoritu. Opak býva neraz pravdou. Do inkluzívneho školského prostredia patrí prirodzená autorita založená na osobnom príklade, dodržiavaní pravidiel a rešpektujúcej komunikácii. Skauti, čo majú autoritu v malíčku, učia lídrov prístupu, ktorý voláme 60-20-20. To znamená, že by lídri mali uplatňovať 60 % demokratického prístupu na základe dohôd, diskusie a hlasovania, 20 % slobody a voľnosti každého jedinca, a 20 % autoritatívneho prístupu a jasne vysvetlených príkazov. Tento model je aplikovateľný aj pri inklúzii – ale všetko s mierou.
☼
V slovenskom školstve, žiaľ, existuje množstvo bariér. Viditeľných aj tých neviditelných. Fyzické /architektonické/ bariéry spôsobujú, že sa napríklad žiaci so zdravotným znevýhodnením nemôžu dostať do budovy, na poschodie či na WC s vozíkom alebo s barlami. Generačná chudoba, sociálne znevýhodňujúce prostredie, segregácia či jazykové bariéry sú zase príčinou nerovnakých štartovacích podmienok pri vzdelávaní detí z marginalizovaných rómskych komunít alebo detí cudzincov. To sú tie naoko neviditeľné bariéry, no aj tak ich všetci veľmi dobre vidíme. Každá srdcom nkluzívna škola by sa mala snažiť minimalizovať prostredníctvom svojich inkluzívnych stratégií a plánov všetky bariéry, viditeľné aj neviditeľné.
☼
Mal by byť základom každej inkluzívnej stratégie školy. Najčastejšie si s ním spájame napríklad zriadenie nájazdovej plochy pri vstupe do budovy, schodový výťah, špeciálne WC či širšie dvere v jedálni. Všetky tie oku zrejmé zlepšenia priestorov pre ľudí, ktorí sa v nich pohybujú na vozíku alebo s barlami. Zároveň však bezbariérový prístup predstavujú napríklad ochotný školník či vrátnička, ktorí hocijakému dieťu a jeho rodičom poradia a nasmerujú ich, môže to byť univerzálny dizajn školských dokumentov, aby mu rozumeli všetci – ľudia so znevýhodnením, starí rodičia detí či napríklad cudzinci. Bezbariérový prístup však môže uplatňovať aj vedenie školy, ktoré je dostupné pre žiakov aj pre rodičov, ktorí sa k nemu nemusia dobíjať cez dve sekretárky.
☼
V kontexte školy môžeme za bezpečie považovať pocity dieťaťa – Sem patrím. Tu som vítaný/á. Tu sa cítim dobre. Darí sa mi, učím sa a rastiem. Je veľmi dôležité, aby sme v školách a v triedach vytvárali príjemné, bezpečné prostredie. To vzniká tvorbou a rešpektovaním vzájomných dohôd a pravidiel. Nikomu sa nevysmievame, navzájom sa počúvame, rešpektujeme seba, svojich spolužiakov aj učiteľov. Nezabúdajte, že deti len tak ľahko neprekabátite – ak sa v triede alebo v škole necítia dobre samotní učitelia, odzrkadlí sa to aj na žiakoch, potom je každá snaha márna. Ako sa máte? A čo vaši kolegovia? Vzťahy založené na vzájomnom rešpekte a komunikácii udržiavame aj s tými najdôležitejšími ľuďmi v živote žiakov, s ich rodičmi. Bezpečne sa musí cítiť celá komunita školy, od pani upratovačky až po dedka malého Jakubka.
☼
Je uznávaný britský profesor a zároveň jeden z autorov Indexu inklúzie: Príručky pre rozvoj škôl s dôrazom na inkluzívne hodnoty. V roku 2019 sme už jeho štvrté vydanie preložili v Nadácii pre deti Slovenska do slovenčiny. Viete čo? Vláda vo Veľkej Británii poskytla výtlačok vôbec prvého vydania Indexu každej základnej, strednej a špeciálnej škole, rovnako ako anglickým úradom. Urobil tak aj Wales. Profesor Booth má dnes cez 80 rokov, ale do Bratislavy za nami prišiel na jeseň 2019 až z Paríža a dokonca vlakom. Pokrstil tu svoje dielo v slovenčine. Témam inklúzie a exklúzie vo vzdelávaní sa venuje už viac ako 30 rokov. Je učiteľom prírodovedných predmetov a výchovným psychológom. Jeho prínos pre vzdelávanie v Anglicku charakterizujú ako "veľké preformulovanie prístupov k vzdelávaniu marginalizovaných skupín". A to prostredníctvom nastavenia rozvoja komunity, komplexného predškolského, základného a stredoškolského vzdelávania. Inklúziu vníma ako pretváranie hodnôt do aktivít, napríklad zahrnutím principiálneho prístupu k rozvoju vzdelávania tak, aby bol do neho zapojený každý jedinec. Už spomínaný Index inklúzie: Príručku pre rozvoj škôl s dôrazom na inkluzívne hodnoty vydal v spolupráci s kolegom Melom Ainscow vďaka práci na Cantebury Christ Church Univesity. Index inklúzie vo formáte PDF nájdete na stiahnutie zadarmo TU. Rozhovor s profesorom Boothom si zase môžete prečítať TU.
☼
Tento pomerne nový pojem v pedagogike vznikol v kontexte narábania s mocou, autoritatívnym výchovným štýlom a manipulatívnosťou v školskom prostredí. Označujeme ním nehumánne metódy výchovy a vzdelávania detí. Ide o represívne (donucovacie) výchovné prostriedky, napríklad opovrhovanie, týranie, fyzicky násilné správanie, kontrolu, klamstvá, zastrašovanie a iné už radšej ani nespomínajme.
☼
V bežných materských a základných školách sa priamo odráža zloženie obyvateľstva v spádovej oblasti. Teda – malo by sa. Hovoríme tomu diverzita alebo rôznorodosť. Inkluzívna škola je príkladom diverzity obyvateľstva, je totiž založená na princípe prijímania všetkých detí zo spádovej oblasti a tak aj na vytvorení čo najlepších podmienok pre ich vzdelávanie. Opakom sú exkluzívne či exkluzivistické školy, ktoré prijímajú len žiakov na základe svojich kritérií. Príjmu napríklad len takých žiakov, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť školné, alebo trebárs len deti s istým nadaním. Medzi takéto školy však zaraďujeme i tie, ktoré sa nachádzajú popri rómskych osadách. Jej žiakov a žiačky sú väčšinou, ak nie úplne, rómskeho pôvodu. Prečo je diverzita v našom živote, v živote detí, dôležitá? Rôznorodosť ich pripravuje do bežného života, v ktorom stretnú rôznych ľudí z rôzneho sociálneho prostredia – cudzincov inej farby pleti, ľudí so zdravotným znevýhodnením či ľudí s inými názormi. Veď už len keď sú v jednej triede všetky deti z rovnakej sociálnej vrstvy, každé je iné, každé má iné rodinné prostredie, iný štýl učenia, iný typ myslenia. Práve to je na rôznorodosti najprínosnejšie. Keby sme boli všetci rovnakí a rovnako by sme uvažovali, svet by nebol pestrý, bol by šedý a nudný. Rôznorodosť nám do života prináša množstvo iných pohľadov, zážitkov a skúseností. Je dôležité vedieť s nimi pracovať.
☼
Dôvera podporuje participáciu a rozvoj vzťahov a bezpečných identít. Je nevyhnutné podporovať nezávislé a nepozorované vzdelávanie a vytváranie dialógu. Vzdelávanie pomáha budovať u detí a mladých ľudí dôveru v osoby, ktoré nie sú členmi ich rodín, a môže zahŕňať uváženú diskusiu o tom, ako vyzerajú bezpečné a nebezpečné stretnutia s inými ľuďmi. Môže to byť mimoriadne dôležité hlavne pre ľudí, ktorí sa cítia zraniteľní doma alebo kvôli skúsenostiam s pravidelnou diskrimináciou nemajú dôveru voči iným. Dôvera je úzko spojená s konceptami zodpovednosti a dôveryhodnosti. Dôvera je potrebná na rozvoj rešpektu k vlastnej osobe a vzájomného rešpektu v profesionálnom živote. Čím menej ľuďom dôverujeme, tým nedôveryhodnejší/nespoľahlivejší sa môžu stať. Ak máme záujem odhaliť a reagovať na zložité situácie, ktoré bránia rozvoju vzdelávania, je nutná dôvera v to, že nás druhí vypočujú a budú reagovať spravodlivo: ľudia môžu slobodne vyjadrovať svoje názory, keď majú dôveru v to, že ostatní majú záujem viesť dialóg s rešpektom bez toho, aby vyhľadávali výhody pre seba.
☼
Názov tejto pomáhajúcej disciplíny vznikol zložením dvoch gréckych slov – dram (nešťastie, alebo literárny druh dráma) a therapeia (liečenie). Táto metóda prepája divadelné štruktúry a dramatické procesy s cieľavedomým terapeutickým zámerom. Navodzuje v nás prežívanie pocitov a tým rozvíja aj našu empatiu – pomáha nám tak napríklad pochopiť a zmierniť silné sociálne a psychologické problémy, mentálny postih aj hendikep. Uľahčuje symbolické vyjadrovanie sa pomocou dramatických štruktúr, verbálnou aj neverbálnou formou. Dramatoterapia sa využíva napríklad v liečebnej pedagogike, ale aj v aktívnej psychoterapii, kde jedinci hrajú role, individuálne alebo v skupinách. Ak ju robíme s úmyslom terapie, viesť ju môže len skutočne certifikovaný terapeut. Učitelia však môžu využívať jej prvky, ak si na to trúfajú.
☼
Je to najčastejšia, biologicky podmienená vývinová porucha učenia. Prejavuje sa ťažkopádnym čítaním, komolením a zámenou písmen, slabík a slov, a s problémami pri reprodukcii textu. Kombinácia týchto ťažkostí spôsobuje nechuť až odpor k čítaniu a s tým súvisiace problémy pri učení sa čítaním, ktoré majú za následok, že aj šikovné dieťa “s intelektom v norme” má zlé vzdelávacie výsledky. Diagnostické poradne tento problém pomerne rýcho odhalia a cielenou intervenciou je možné ich dokonca aj eliminovať. Horšou správou je, že nám v krajine stúpa počet žiakov, ktorí síce nemajú dyslexiu, ale pociťujú nechuť k čítaniu. Tú od raného detstva spôsobuje nedostatočný rozvoj ich čitateľských zručností a nadmerné trávenie času s takzvanými IKT – informačnými a komunikačnými technológiami – s mobilmi, hracími konzolami a počítačmi v rukách.
☼
Tak sa volá metodika prípravy ľahko, dobre a najmä zrozumiteľne čitateľných textov pre všetkých – teda aj pre ľudí s iným materinským jazykom, s nejakým zdravotným znevýhodnením obmedzujúcim čítanie alebo pochopenie textu, ľudí zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia a podobne. Táto metóda vznikla v rámci európskeho projektu SOIL (Social Inclusion of Learners) a zahŕňa aj metódu CAPITO, ktorá obsahuje kritériá ako spracovať tzv. bezbariérové informácie – teda informácie od úradov, ale aj nadpisy či brožúry a dizajn textu v nich. Ide o kritériá, ako tvoriť texty pre úroveň porozumenia A1 až B1. Obsahujú aj také informácie, ako sú vhodný typ a veľkosť písma, vhodný počet slov vo vetách a hustota riadkov či iné úpravy textu. Základné pravidlá tvorby easy to read textov v anglickom jazyku nájdete TU.
☼
je mimovládna organizácia, ktorá sa venuje emocionálnemu vzdelávaniu a storytellingu. Cez zážitkové workshopy a tréningy vzdeláva kľúčových aktérov predovšetkým v oblastiach vzdelávania, sociálnej práce a zamestnávania. Oni sami neskôr rozvíjajú myslenie a empatiu mladých ľudí, učia ich porozumieť potrebám tých, ktorí v našej spoločnosti bojujú s prekážkami, bariérami. Spolupracujú s učiteľmi, mladými ľuďmi a lídrami na školách, s vysokoškolskými pedagógmi i so študentmi na univerzitách, ktorí sa pripravujú na pomáhajúce profesie. Firmám zase pomáhajú so zavádzaním inkluzívneho prístupu smerom k zamestnancom aj zákazníkom. EDUMA je prvou organizáciou na Slovensku, ktorá verejnosti predstavila inovatívny multivzdelávací portál onlinezivakniznica.sk. Ide o autentické video príbehy ľudí, ktorým v našej spoločnosti kladieme pod nohy viditeľné aj neviditeľné bariéry. Zakladateľkou organizácie je Janette Motlová (Maziniová), Rómka, ktorá sama prežila diskrimináciu a intoleranciu zo strany väčšinovej spoločnosti.
☼
Je to metóda, ktorú používame na rozvoj uvedomovania si hláskovej štruktúry slova. Začiatkom 20. storočia ju vytvoril ruský pedagóg a psychológ Daniil B. Eľkonin, neskôr ju podrobnejšie rozpracovali jeho žiaci. Eľkonin vytvoril vlastný šlabikár založený na učenie sa prepájania rečového vývoja s vývojom čítania a písania. Na Slovensko sa dostala táto metóda koncom 90. rokov a hneď sa ukázala ako veľmi efektívna, najmä pre deti s odloženou školskou dochádzkou z prípravného alebo nultého ročníka, ale aj pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou, s vývinovými poruchami učenia či zo sociálne znevýhodneného prostredia. Metóda fonematického uvedomovania je o práci s deťmi hravou formou, pomáha im pri tom Majster Slabika, víly Hlásulienky, ktoré na svojich krídlach nosia hlásky, kamarát mäkkých spoluhlások Ďuro a Dano, kamarát tvrdých spoluhlások. Touto metódou dnes pracujú na základných a v materských školách s deťmi certifikovaní lektori, ale napríklad aj školskí špeciálni pedagógovia v rámci predmetov individuálnej logopedickej intervencie (ILI) alebo rozvíjania špecifických funkcií (RŠF), alebo na hodinách čítania, kde slúži ako prevencia pred dyslexiou. Tréning fonematického uvedomovania môžete absolvovať v rôznych centrách, napríklad tu: https://www.elkonin.sk/lektori/. Dostupné sú aj Metodická príručka, Šlabikár 1, Šlabikár 2 a k tomu žetóny, kartičky s obrázkami, kartičky s písmenami aj s okienkami na dopĺňanie.
☼
Tento syndróm patrí pod široké spektrum porúch fetálneho alkoholového spektra (FASD) zahrňujúceho tie vývinové poruchy u detí, ktoré vznikajú v dôsledku požívania alkoholu matky počas tehotenstva. Patria sem poruchy fyzického a zmyslového vývinu, správania, ale aj učenia. Hlavným prejavom FASD je poškodenie centrálnej nervovej sústavy (CNS). Alkohol môže ako významný teratogén spôsobiť buď nepatrné poškodenia mozgu alebo až masívne a rozsiahle škody. Závisí to od načasovania, frekvencie, množstva prijatého alkoholu, ale aj od genetickej predispozície. Odborníci, teda pediatri, neurológovia, psychológovia či špeciálni pedagógovia posudzujú tieto detičky v rámci diagnostiky podľa 4-stupňovej škály FASD:
1. Vzrast a hmotnosť
2. Dysmorfické črty tváre
3. Dysfunkcie CNS
4. Expozícia na alkohol.
Napriek tomu, že spektrum FASD patrí medzi vývinové poruchy, približne 70 až 75 % pacientov s ním má intelekt v norme. Podstatou ich postihnutia je skôr obmedzená možnosť fungovania v spoločnosti. Tieto deti preto potrebujú tú najlepšiu a najcitlivejšiu intervenciu a podporu nielen od učiteľov a spolužiakov, ale od celej spoločnosti. Viac si prečítajte tu: https://fascinujucedeti.sk/sk
☼
Je to vyučovací predmet pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou (NKS), ale pomáha aj žiakom, ktorí majú v rámci NKS diagnostikované navyše aj špecifické vývinové poruchy učenia. Na hodinách individuálnej logopedickej intervencie pracujú so žiakmi pán logopéd alebo pani logopedička. Takýto predmet má silný reedukačný a liečebný význam pre každé jedno dieťa individuálne, podľa druhu a stupňa narušenej komunikačnej činnosti. Je preto veľmi ťažké, až nemožné, stanoviť pre ne záväzné a presné výkonové štandardy, či výchovno-vzdelávacie plány, jednotnú klasifikáciu a hodnotenie. Logopédi môžu učivo priebežne dopĺňať či redukovať.
☼
Zavádzaním inkluzívneho vzdelávania do škôl postupne vznikala prirodzená potreba podporného personálu – tímu odborníkov, ktorí si navzájom pomôžu napĺňať vzdelávacie potreby rôznych žiakov. Okolo roku 2000 bolo u nás ešte nemysliteľné, aby bola v triede okrem učiteľa ešte iná osoba. Prví pedagogickí asistenti prišli do škôl v rámci programu Step by step, ktorý sa realizoval na školách s vysokým počtom rómskych žiakov. A keďže podľa amerického vzoru boli v takýchto školách potrební najmä asistenti z komunity, vznikol pojem “rómsky asistent,” čoskoro však prídavné meno viažuce sa na konkrétne etnikum nahradil výraz asistent učiteľa, neskôr pedagogický asistent. Vďaka iniciatíve Združenia mladých Rómov sa pojem asistent učiteľa dostal do Katalógu pedagogických profesií. Aj vďaka europrojektom sa nám na Slovensku darí dostať do škôl viac pomáhajúcich profesií, vďaka ktorým tam potom vznikajú inkluzívne podporné tímy. Počty členov tímu sú väčšinou viazané na počet žiakov školy. Napríklad sa ukazuje, že v školách, kde pôsobí školský psychológ, sa zlepšila celková klíma. Školy sa preto snažia zabezpečiť zdroje pre viac takýchto odborníkov. Inkluzívny tím by mal, ak je to možné, fungovať v takomto zložení:
školský špeciálny pedagóg,
školský psychológ,
sociálny pedagóg,
logopéd,
liečebný pedagóg,
kariérny poradca,
pedagogickí asistenti a
vybraní učitelia z učiteľského zboru.
Tieto tímy realizujú preventívne aktivity v triedach, pracujú s rodičmi, poskytujú intervenciu žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, robia prevenciu pred šikanou, starajú sa o klímu školy a podobne. Dôraz sa kladie na spoluprácu vnútri tímu, ale aj na spoluprácu a komunikáciu tímu s celou komunitou školy – navonok.
☼
V systéme slovenského školstva je to zatiaľ najpoužívanejšia stratégia začleňovania žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami (ŠVVP) do bežných škôl. Odborníci, teda lekári, psychológovia či špeciálni pedagógovia z poradenských centier stanovia deťom na základe vyšetrení diagnózu a spolu s ňou pošlú učiteľom odporúčania, ako by s nimi mali odteraz pracovať na vyučovaní. Ak majú žiaci napríklad vývinové poruchy učenia, nájdeme v ich rozvrhu aj špecifické predmety, kde s nimi individuálne pracuje trebárs školský špeciálny pedagóg, prípadne im na hodinách pomáha pedagogický asistent. Títo žiaci sú síce súčasťou školy, ale v rámci triedy ich pre ich diagnózu a inakosť často, hoci nechcene, vyčleňujeme na okraj alebo porovnávame s ostatnými. Ešte lepším spôsobom, ako je integrácia, je inklúzia. Inkluzívny prístup podporuje ich začlenenie do kolektívu, garantuje im bezpečné prostredie, v ktorom sú prijatí takí, akí sú, s dôrazom na ich osobný rast bez porovnávania s ostatnými.
☼
Cítiť ju hneď, ako vojdete do školy. Aká je tá vaša? Sivá strohá výzdoba, vystresovaní učitelia, zamračení a tichí žiaci, nedostupné vedenie školy zatvorené vo svojej veži zo slonoviny, kričiaca upratovačka a vystrašení rodičia, ktorí tam nie sú vítaní? Alebo je vaša škola plná pestrých chodieb s detskými prácami, výrobkami a fotografiami na stenách? Rohy lemujú oddychové kútiky pre žiakov, kde môžu pokojne a vášnivo diskutovať medzi sebou alebo s prítomnými učiteľmi? Uvedomuje si vaša škola a jej členovia, že poskytuje služby žiakom, ale aj ich rodičom a iným návštevníkom z okolitej komunity? Klíma alebo inak povedané atmosféra školy sa nedá exaktne odmerať, ani naplánovať. Odráža skutočnosť, ako sa žiaci, učitelia i rodičia v danej škole cítia, ako ich prostredie motivuje k štúdiu a práci. Má veľký vplyv na samotné učenie sa, aj na jeho výsledky. Súčasťou školskej klímy je aj tzv. kultúrny rozmer školy, teda napríklad to, ako dodržiava tradície, aké hodnoty uznáva a ako ich sprítomňuje, aké symboly v nej nájdeme. Školskú klímu tvoria klíma tried a klíma na samotnom vyučovaní. Tie ovplyvňujú rôzne faktory: celkové prostredie školy, jej architektúra, typ školy a jej filozofia, organizačný a administratívny chod školy, ale aj osobnosti učiteľa a vedenia. Pozitívna klíma školy je jedným z najdôležitejších faktorov inkluzívneho vzdelávania.
☼
Práve kompetencie sú tým, čo by mali učitelia rozvíjať u žiakov. Nie učivo, ale ich kompetencie. Lingvisticky sa tento pojem zaviedol v 60. rokoch minulého storočia – definoval mentálnu schopnosť človeka vykonávať niečo na základe istých znalostí a predpokladov, výkon sa očakával aj v súvislosti s odborným vzdelávaním. V 70. rokoch sa už začalo hovoriť o kľúčových kompetenciách, teda o predpokladoch a spôsobilostiach pre výkon povolania. Odtiaľ sa pojem rozšíril do všetkých oblastí vzdelávania. V kurikulárnych dokumentoch ako sú Štátny vzdelávací program a Školské vzdelávacie programy je popísaný ich obsah podrobnejšie, alebo sú označené ako ciele a výstupy vzdelávania na úrovni primeranej veku a schopnostiam žiakov. Napríklad kompetencia pre ISCED I “vyjadruje sa súvisle písomnou aj ústnou formou v materinskom, štátnom jazyku” nemusí znamenať, že žiak bude mať vyplnené dva pracovné zošity s gramatickými cvičeniami, v portfóliu môže mať miesto toho ním vymyslenú a napísanú rozprávku, päť viet k recenzii nového filmu či žiadosť starostovi o zriadenie nového ihriska. Čo ho urobí kompetentnejším pre život? Z kontextu vytrhnuté gramatické cvičenia alebo praktické cvičenia zo života? Berme učivo ako cestu ku kompetenciám detí, tak dôležitých pre ich ďalšie životné smerovanie.
Ak chceme budovať komunitu, musíme chápať, že žijeme vo vzťahu s ostatnými, a že priateľstvá sú základom pre náš pocit pohody. Komunita sa buduje v kultúrach, ktoré podporujú spoluprácu. Inkluzívne chápanie komunity rozširuje chápanie blízkych vzťahov a záväzkov nad rámec rodiny a priateľstiev k širšej spolunáležitosti. Je spojené so zmyslom pre zodpovednosť za iných a konceptami služby verejnosti, občianstva, globálneho občianstva a chápania vzájomnej previazanosti sveta. Inkluzívna školská komunita ukazuje, čo to znamená byť zodpovedným a aktívnym občanom, ktorého práva sú rešpektované aj mimo školy. Inkluzívne komunity sú vždy otvorené a obohatené novými členmi, ktorí prispievajú k jej transformácii. Vo vzdelávaní inklúzia predstavuje rozvíjanie vzájomne udržateľných vzťahov v rámci školy, a medzi školami a ich okolitými komunitami. Záujem o komunitu je o spoločnom konaní s pocitom kolegiality a solidarity. Vedie k pochopeniu, že pokrok v neustále sa meniacich inštitúciách dosiahneme najlepšie, keď budeme konať spolu.
☼
Môže sa zdať, že zaoberať sa tvorením krásy je sporné, pretože je jasné, že krása je v očiach a mysliach ľudí, ktorí ju vidia a tvoria. Je tiež očividné, ako marketing niektorých konkrétnych pohľadov na krásu pôsobí na mnoho ľudí skľučujúco a vylučujúco. Preto musíme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme vniesli krásu do prostredia našich škôl, pretože to je dôležité pre blaho všetkých. Krása sa dostala na zoznam našich hodnôt, pretože ľudia niekedy vnímajú, že medzi ich najuspokojivejšie úspechy vo vzdelávaní, konkrétne vzdelávacie aktivity, patria tie, pri ktorých vytvárali niečoho nádherné, a ich najmotivujúcejšie zážitky alebo postrehy dňa v sebe vždy nesú niečo krásne. Začlenenie krásy pomáha ľuďom prepojiť svoje hodnoty s vlastným duchovným naplnením. Krásu môžeme vnímať v spontánnych dobrých skutkoch, vzácnych príležitostiach, keď sa komunikácia povznesie nad vlastné záujmy, v spoločnom konaní a podpore pri vyžadovaní dodržiavania práv, v prípadoch, keď ľudia nájdu a využijú svoj hlas. Krása je, keď niekto miluje niečo, čo sám alebo niekto iný vlastnoručne vytvoril, krása je v zážitkoch z umenia a hudby. Inkluzívna krása sa dá nájsť ďaleko od stereotypov, v rôznorodosti ľudí a rôznorodosti prírody.
☼
Láska je „hlboká starosť o blaho iných bez toho, aby sme očakávali odplatu“. Pre mnohých pedagogických pracovníkov je láska ich hlavná motivácia a vytvára pocit, že ich práca je „povolanie”. Týka sa starostlivosti o druhých, aby sme im umožnili byť a stať sa samým sebou, pretože chápeme, že ľuďom sa najviac darí, keď sú ocenení. Takto pestujeme pocit identity a spolupatričnosti a podporujeme participáciu. Ochota starať sa o druhých a nechať druhých, aby sa starali o nás, je základom pre vytváranie komunít, ktoré sú prepojené pocitom spolupatričnosti a zdieľanými aktivitami. Ale pre pedagogických pracovníkov sú hodnoty ako „láska“ a „starostlivosť“ aspektami asymetrického vzťahu. Pre pedagogických zamestnancov je rovnocenná starostlivosť o všetky deti a mladých ľudí v jednom prostredí možno ich profesionálna povinnosť, bez ohľadu na to, koľko láskavosti alebo vďaky sa im dostane naspäť, bez ohľadu na to, ako deti napredujú.
☼
Múdrosť znamená rozhodovať sa medzi rôznymi prístupmi na základe opodstatnenosti a možných následkov nášho konania: než si vytvoríme názor na nejakú osobu alebo situáciu, necháme si čas na rozmyslenie a zistíme si alternatívne názory: zamyslíme sa nad svojou skúsenosťou aj skúsenosťou iných ľudí, aby sme sa vyhli chybám: spory riešime mediáciou, dialógom a snahou o nápravu, namiesto trestov, agresie a zneužívaním moci. Keď sa učíme múdrosti, spájame hodnoty s praxou a snažíme sa konať na základe hodnôt, ktoré sme prijali za svoje: naše argumenty a rozhodnutia zakladáme na hodnotách, rozume a dôkazoch: priznávame hranice našich vedomostí a vážime si vedomosti iných, detí aj dospelých: pýtame sa a počúvame: chápeme, že máme fyzické telo a zároveň myseľ, a sme súčasťou prírody: snažíme sa čeliť a nepopierať zložitú realitu nášho bytia a sveta ako takého, aby sme boli schopní nájsť možnosti na zlepšenie: zažité spôsoby myslenia neberieme automaticky ako pravdu: snažíme sa nájsť spojitosť medzi oblasťami myslenia, ktoré bežne nespájame: skúmame, čo je pre nás a iných v živote dôležité: hľadáme vedomosti, ktoré nám pomôžu spolu dobre žiť v našich domovoch, komunitách, školách, spoločnostiach a na našej planéte.
☼
Hodnoty spojené s nádejou a optimizmom môžeme tiež vnímať ako profesionálnu povinnosť pedagogických pracovníkov a osobnú povinnosť rodičov a opatrovníkov: máme povinnosť pokúsiť sa vysvetliť, že osobné, miestne, národné ale aj celosvetové problémy sa dajú zmierniť. Ľuďom treba ukázať, akým spôsobom sú sami schopní zmeniť svoj život alebo pomôcť iným. To neznamená, že sa vyhýbame pravdivému videniu sveta, zatvárame oči pred cynickými motívmi iných a sústredíme sa iba na „tie svetlé stránky“. Nádej a optimizmus si vyžadujú ochotu vnímať realitu ako miesto, kde začneme principiálne konať. Jasné chápanie inkluzívnych hodnôt nám poskytne rámec pre aktivitu, pomôže nám spojiť ľudí, ktorí síce majú podobné hodnoty, ale svoje aktivity nazývajú inak. Môže to posilniť kolektívnu silu bojovať proti mocným exkluzivistickým tlakom, ktoré sa prejavujú na lokálnej a celosvetovej úrovni. Môže to prispieť k pravdepodobnosti vzniku zmeny k lepšiemu pre ľudí aj planétu. Nádej prispieva k tomu, že vidíme možnosť udržateľnej budúcnosti, v ktorej sa ľuďom bude dariť.
☼
Nenásilie si vyžaduje, aby sme počúvali a pochopili názory ostatných a boli schopní zvážiť silu argumentov, vrátane tých našich. Vyžaduje si rozvoj zručností, ako vyjednávanie, mediácia a riešenie sporov medzi deťmi aj dospelými. Vyžaduje si, aby dospelí vytvárali vzory nenásilného správania. V rámci komunity rovnocenných partnerov sa spory riešia pomocou dialógu a nie nátlakom, ktorý vyplýva z rozdielov v postavení a fyzickej sile. To neznamená, že by sa ľudia mali vyhýbať spochybňovaniu alebo kritike, a odmietať opačný názor, ale mali by vznášať námietky tak, aby podnecovali k zamysleniu a vynachádzavosti. Šikana sa deje, keď ľudia zneužívajú svoju moc na to, aby postavili iných do zraniteľnej pozície, fyzicky alebo psychologicky. Obťažovanie a šikana na základe etnického pôvodu, rodu, postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, viery a náboženstva je považovaná za formy násilia.
Záväzok k nenásiliu môže zahŕňať aj spochybňovanie spôsobov riešenia konfliktov, ktoré sú spájané s niektorými verziami maskulinity a tak vyvstáva potreba poskytnúť alternatívy k robustnej mužskej identite. Vedie to k rozoberaniu konceptov ako „strata tváre“ a „strata rešpektu“ a ich spojitosťou s „pomstou“. Je potrebné dosiahnuť rovnováhu medzi presadzovaním a agresivitou. Hnev je vnímaný ako dôležitý indikátor intenzity pocitov o ľuďoch alebo udalostiach, ale je nutné aby bol nasmerovaný do produktívnych činov a od agresívnych reakcii. Inštitucionálne násilie alebo inštitucionálna šikana sa môže vyskytnúť, keď sa nerešpektuje ľudskosť a dôstojnosť ľudí v týchto inštitúciách. V prípadoch, keď sú ľudia iba prostriedkom na dosiahnutie cieľa. To sa stáva, keď sú školy a vzdelávacie inštitúcie riadené ako firmy, alebo keď prevláda záujem o výsledky, zanedbáva sa blaho a zdravie študentov a zamestnancov. Nenásilné inštitúcie sa rozvíjajú v súlade s potrebami ľudí, ktorí v nich fungujú, a v súlade s prostredím a okolitými komunitami.
☼
Odvaha je často nutná na to, aby sme sa vedeli postaviť sile konvencií, moci a autorite, alebo názorom a kultúre, ktoré prevládajú v našich skupinách. Na to, aby sme mali vlastné názory a otvorene ich zdieľali. Ešte väčšia osobná odvaha potrebujeme, keď chceme brániť seba alebo druhých v prostredí bez kultúry vzájomnej podpory alebo v prostredí, kde bola dôvera narušená. Miera dôvery, ktorá je potrebná na zdieľanie našich názorov, závisí od osobnosti človeka a od toho, či máme strach z vystupovania na verejnosti. To čo nazývame whistleblowing, verejné vystúpenie o pochybeniach v organizácii, do ktorej patríme, a riskovanie kariérneho rastu v budúcnosti, straty zamestnania alebo priateľstva si väčšinou vyžaduje odvahu. Ľudia v pozícii moci môžu whistleblowing vnímať ako nelojálny, ale pre širšiu komunitu a jej najzraniteľnejších členov predstavuje inkluzívnu lojalitu. Pri boji proti diskriminácii je odvaha nutná v prvom rade na to, aby sme priznali, že diskriminácia existuje, a potom ju pomenovali a bojovali proti nej.
☼
Participácia zamestnancov, mladých ľudí a ich rodín vo vzdelávaní často nemá podporu. Participácia síce začína prítomnosťou, ale to zďaleka nie je všetko. Participácia zahŕňa dva prvky, ktoré sa týkajú participatívneho konania, aktivitu a participujúcu osobu. Človek participuje nielen vtedy, keď je zahrnutý do spoločných aktivít, ale aj vtedy, keď sa cíti zapojený a akceptovaný. Participácia je o tom, že sme a spolupracujeme s ostatnými. Je o aktívnom zapájaní sa do vzdelávacieho procesu. Je o tom, že ľudia sa aktívne zúčastňujú na rozhodnutiach o svojom živote, vrátane vzdelávania, a to je prepojené s konceptom demokracie a slobody. Súčasťou je aj dôležité právo neparticipovať, schopnosť prejaviť svoju autonómiu voči skupine tým, že povieme: „Nie.“ Na to treba odvahu. Keď si uvedomíme dôvod a povahu nášho konania, úmyslov a pocitov, pomôže nám to aktívne participovať. Participácia zahŕňa dialóg s ostatnými vedený na základe rovnosti a preto je potrebné, aby sme úmyselne dali bokom rozdiely v spoločenskom statuse a miere moci. Participácia sa zvyšuje, keď spolupráca s ľuďmi upevňuje naše chápanie vlastnej identity, keď sme prijatý a cenený za to, kým sme.
☼
Práca s témou práv sa zakladá na otázkach rovnosti. To, že všetci máme rovnaké práva, vyjadruje, že ako ľudia máme všetci rovnakú hodnotu. Uplatniť svoje práva znamená tvrdiť, že všetci máme rovnaký nárok na život bez núdze a právo konať. Všetci máme rovnaké právo na dostupnosť potravy, prístrešie, ochranu, starostlivosť a na participáciu v rolách občanov. V prípade, keď konanie vedie k nerovnocennosti, nemôže sa zároveň týkať ľudských práv. Koncepty práva slobodnej voľby a vlastníckych práv sú obmedzené v prípadoch, keď uplatňovanie práv jedných zvyšuje nerovnosť ostatných. Deti a mladí ľudia majú právo na verejné (poskytované štátom) a vysokokvalitné vzdelanie zadarmo v mieste svojho bydliska. Podpora ľudských práv v rámci vzdelávania podporuje rozvoj vzájomných a láskyplných vzťahov.
Ľudia by niekedy chceli spájať práva s povinnosťami, ale nie je to správne, hlavne v prípade, ak je udelenie práv podmienené istým spôsobom správania. Práva sú bezvýhradné a to z titulu našej ľudskosti. Ale práva sa môžu dostať do vzájomného sporu, napríklad, právo jedného človeka na bezpečnosť môže obmedzovať slobodu niekoho iného. Je zrejmé, že tak ako rovnosť, aj práva sú v praxi spochybňované, a to aj napriek evidentnej snahe konať v súlade a na základe dokumentov Organizácie Spojených národov. Je to zrejmé z rozšírenej ľahostajnosti k právam na celom svete a nedostatku pokusov o riešenie porušení práv. Úvahy o ľudských právach môžu viesť k otázkam o zaobchádzaní s inými tvormi, k myšlienkam o rozšírení práv na všetky formy života a dokonca aj na integritu celej planéty (viď str.194). Iniciatíva organizácie UNICEF „Rights respecting schools‘s award“ (na Slovensku iniciatíva Škola priateľská k deťom) považuje práva za základ na zlepšenie škôl.
☼
Inkluzívne hodnoty sa týkajú rozvoja celej osobnosti, vrátane citov a pocitov, môžeme to docieliť posilnením ľudského ducha, radostným zapájaním sa do učenia, vzdelávania a vzťahov. V rámci inkluzívnych hodnôt by sme mali školy vnímať, ako miesta, kde chceme byť, kde vieme v súčasnosti dobre žiť a zároveň sa pripravujeme na to, čo príde v budúcnosti. Radostný prístup k vzdelávaniu podporuje učenie hrou, hravosť a zdieľaný humor. Podporuje pôžitok z nových záujmov, vedomostí a zručností, pretože to je najlepší prístup, ako si ich udržať. Prostredie, ktoré sa zameriava iba na úzky okruh výsledkov, ktoré treba dosiahnuť, alebo chápe vzdelávanie iba ako spôsob zabezpečenia osobného a ekonomického statusu, sa stáva miestom bez radosti a humoru. Takýto prístup dospelých a deti ponižuje, pretože obmedzuje možnosť ich sebavyjadrenia, a môže viesť k nespokojnosti a strate záujmu.
☼
Inkluzívny rešpekt znamená, že si ľudí ceníme a zaobchádzame s nimi s úctou, uvedomujeme si ich prínos pre komunitu, vďaka ich osobitosti, ale aj ich pozitívnemu konaniu. Neznamená podriaďovať sa ľuďom na základe ich sociálneho statusu alebo autority. „Diverzita“ zahŕňa viditeľné aj neviditeľné rozdiely a podobnosti medzi ľuďmi: diverzita je o rozdielnostiach v rámci spoločnej ľudskosti. Diverzita sa týka každého, nielen tých, ktorí sa na prvý pohľad odlišujú od zdanlivého normálu. Niekedy však význam slova „diverzita“ poškodzujeme tým, že ju spájame s „inakosťou“, tými, ktorí nie sú ako „my“. Skupiny a komunity pôsobia jednoliato, keď zostávajú rozdiely v ich vnútri nepovšimnuté.
Inkluzívna reakcia na diverzitu víta vytvorenie rôznorodých skupín a rešpektuje rovnocennosť ostatných ľudí bez ohľadu na vnímané rozdielnosti. Z tohto pohľadu je diverzita bohatým zdrojom pre život a vzdelávanie. Nie je problémom, ktorý treba prekonať. Takáto reakcia je v kontraste so selektívnym pohľadom, ktorý sa pokúša udržať uniformitu tým, že ľudí kategorizuje, rozdeľuje a priraďuje do skupín, ktoré sú zoradené podľa hierarchie hodnôt. Ale oceňovanie diverzity má svoje hranice. Neznamená, že akceptujeme alebo oceňujeme deštruktívne snahy ľudí voči iným alebo voči životnému prostrediu.
Rozdielnosť často popierame, aby sme odmietli vlastnú inakosť. Stáva sa, že ľudia nechcú brať na vedomie, že raz môžu tiež trpieť poškodením a starobou, a takto sa snažia upevniť svoju túžbu oddeliť sa a diskriminovať starých a postihnutých ľudí. Pristupovať k diverzite inkluzívne znamená, že chápeme a kladieme odpor veľmi deštruktívnemu postoju, ktorý stotožňuje rozdielnosť alebo zvláštnosť s menejcennosťou. Keď sa tento postoj hlboko zažije do kultúry, môže viesť k prudko sa rozširujúcej diskriminácii a dokonca aj ku genocíde.
☼
Rovnosť a s ňou spojené koncepty rovnocennosti, férovosti a spravodlivosti majú zásadný význam pre inkluzívne hodnoty. Nerovnosť, nerovnocennosť, nespravodlivosť a neférovosť sú formami vylúčenia. Rovnosť neznamená, že sme všetci rovnakí, alebo že ku každému treba pristupovať rovnako, znamená, že ľudia majú rovnakú hodnotu. Tento prístup ovplyvňuje, ako sa k sebe správajú dospelí a deti na školách. Má vplyv na spôsob, akým sú deti ma školách a v triedach rozdeľované do skupín, aby sa zamedzilo vzniku hierarchie podľa zásluh. Tiež sa to týka spôsobu riadenia škôl. Inkluzívny pohľad na rovnosť nie je o „rovnosti príležitostí“ pre ľudí v nerovnocennom postavení, s rôznym finančným zabezpečením a životnými podmienkami, ale o zmenšovaní takýchto nerovností.
Rôzne názory na to, do akej miery je pre ľudí na národnej a svetovej úrovni prijateľná nerovnosť v bohatstve alebo životných podmienkach, nám odhaľujú hlboké nezhody v oblasti inklúzie. Ľudia sa často nesprávajú tak, ako keby mal „každý život a každá smrť rovnakú cenu“. Je to preto, že ľudia sa prirodzene viac zaujímajú o svojich najbližších, ale aj z toho dôvodu, že si nemyslia, že utrpenie ľudí, ktorí nie sú ich rodinou, susedmi alebo z ich krajiny, si zaslúži snahu o zmenu tejto skutočnosti.
☼
Súcit znamená pochopiť trápenie iných a túžbu pomôcť. Vyžaduje si úmyselnú snahu pochopiť mieru diskriminácie na lokálnej úrovni aj na celom svete, a snahu pochopiť, ako iní ľudia vnímajú svet a čo cítia. Súcit znamená, že osobné blaho je obmedzené obavami o blaho ostatných. Nesmie sa to však diať v takej miere, že si budeme sami ubližovať až dovtedy, kým sa všetci na celom svete budú mať dobre. Stať sa súcitným znamená nahradiť represívne prístupy k porušovaniu pravidiel láskyplnosťou a vynachádzavosťou. Znamená to, že dospelí musia prevziať zodpovednosť, ak príde k zlyhaniu vzťahov s deťmi a mladými ľuďmi. Nech je vzťah mladého človeka a prostredia akokoľvek naštrbený, profesionáli sa musia aj naďalej pýtať: „Ako môžeme tohoto mladého človeka podporiť, aby si vytvoril vzťahy a zapojil sa do vzdelávania na škole?“ Keď vzdelávame so súcitom, vieme si priznať chyby nezávisle od nášho postavenia, vieme prijať ospravedlnenie, pristúpiť k náprave a vieme, že je možné odpustiť.
☼
Základným cieľom vzdelávania a výchovy je pripraviť deti a mladých ľudí na udržateľný spôsob života v udržateľných komunitách a prostrediach na miestnej úrovni aj celosvetovo. Záväzok k inkluzívnym hodnotám si vyžaduje, aby sme sa zaviazali k snahe vytvoriť priaznivé životné podmienky pre budúce generácie. Diskusie o inklúzii vždy nastoľujú otázku: „Začlenenie do čoho?“ Školy, ktoré sa rozvíjajú inkluzívnym smerom sú miesta, ktoré podporujú udržateľný rozvoj vzdelávania a participácie pre všetkých, a dlhodobo znižujú vylúčenie a diskrimináciu. Vyhýbajú sa nekoordinovaným krátkodobým zmenám, neprihlasujú sa do programov a iniciatív, ktoré nie sú úzko spojené s ich vlastnými dlhodobými záväzkami. Environmentálna udržateľnosť je základ inklúzie v dnešnej dobe, keď degradácia životného prostredia, odlesňovanie a globálne otepľovanie ohrozujú kvalitu života nás všetkých a už teraz ohrozujú životy miliónov ľudí po celom svete. Školy, ktoré sa rozvíjajú inkluzívne sa zaujímajú o udržiavanie fyzického a prírodného prostredia v rámci svojich priestorov aj za svojimi bránami. Ale „ekologická gramotnosť“ musí vychádzať z pochopenia a rešpektu k prírode a nie z obavy z katastrofy. Musí byť spojená s nádejou a optimizmom, že nebezpečenstvo sa dá prekonať. Aby sa dosiahla udržateľnosť, všetky zmeny musia byť prijaté do kultúr a tak prispieť k rozvoju zmenených identít.
☼
Úprimnosť nie je iba slobodné vyjadrenie pravdy. Neúprimnosť sa môže viac týkať zámerného zadržiavania informácií než priamej lži. Zámerné zadržiavanie informácií alebo uvádzanie ľudí do omylu bráni v participácii. Pre ľudí s väčšou mocou to môže byť spôsob ako kontrolovať iných, ktorí toľko moci nemajú. Úprimnosť znamená aj vyhýbať sa pokrytectvu, t.j, tvrdiť jednu vec a robiť niečo iné. Zahŕňa dodržiavanie sľubov. Úprimnosť je prepojená s integritou a poctivosťou, tiež je prepojená s hodnotami ako je odvaha a dôvera. Je ťažšie byť úprimný, keď si to vyžaduje odvahu a ľahšie, keď máme dôveru v to, že ostatní nás budú podporovať. Úprimnosť vo vzdelávaní sa týka zdieľania vedomostí o lokálnych a celosvetových realitách s mladými ľuďmi. Treba ich podporovať v tom, aby vedeli, čo sa deje v ich svetoch a následne mohli robiť informované rozhodnutia v prítomnosti aj budúcnosti. Zahŕňa podporu pri kladení ťažkých otázok a pripravenosť pripustiť svoje omyly a hranice našich vedomostí.