Vo vzdelávaní sa musíme zbaviť systému, ktorý je založený na strachu z konkurencie a zlyhania

Autor článku: Diana Burgerová

Boli sme my vôbec niekedy ako spoločnosť a ľudstvo inkluzívni? Alebo je to, možno pochopiteľne, nedostihnuteľný cieľ, ku ktorému sa budeme tak akurát skúšať približovať?

Svojím spôsobom sa v danom momente, v daný deň, dotýkame inklúzie najlepšie, ako vieme. Byť inkluzívny znamená riadiť sa hodnotami inklúzie. Jeden dokonalý cieľ neexistuje. Čím viac sa o inklúziu snažíme, tým viac cieľov sa nám pritrafí. Navyše, život je nepredvídateľný. Ak znova zažijeme vlnu migrácie ako v minulosti, alebo stúpanie hladiny oceánov v budúcnosti, práve tieto udalosti odkryjú nové výzvy a problémy v snahe o väčšiu inklúziu v našej spoločnosti.

Stojí za povšimnutie, že miera inklúzie sa v jednotlivých krajinách rôzni. Má geografia a história krajiny či istej oblasti vplyv na úroveň inklúzie? Myslím si, že to, že sme boli súčasťou Sovietskeho zväzu, izolovaný od západu, má do istej miery vplyv na to, ako tu na Slovensku inklúziu vnímame dnes. Vidieť to napríklad na vzťahu k ľuďom so zdravotnými znevýhodneniami.

Každá krajina je iná. Žijú v nej rozdielne komunity, ktoré samé o sebe majú inú históriu. Najlepšie by bolo nevzhliadať k iným a nehovoriť si, ako to robia dobre a čo by sme my mohli urobiť preto, aby sme sa im priblížili. Zamerajme sa na to, akými zdrojmi disponujú naša krajina a naše komunity, aby sme inklúziu posunuli vpred v rámci vlastných možností. Často sa ma ľudia pýtajú, kde funguje inklúzia najlepšie. Odpovedám, že tu - v srdci. Záleží totiž na tom, ako sa my sami k tomu postavíme.

My však naozaj žijeme v tom, že ľudia zo západu sú otvorenejší, scestovanejší, úprimnejší aj multikultúrnejší. Neplatí to o všetkých krajinách a o všetkých ľuďoch, samozrejme. Veľa mojich známych si to myslí a ja si to myslím tiež. Neodpovedali ste mi však na otázku, má teda geografia, respektíve história, akýkoľvek vplyv na to, ako sme dnes inkluzívni?

Je pravda, že rôzne histórie, ak to tak môžem povedať, vytvorili rôzne problémy. Pozrime sa na to takto - rozpad Sovietskeho zväzu nepochybne zanechal v bývalých republikách zväzu svoje posolstvo. Pomohol však vytvoriť posolstvo aj na západe - veľmi prísnu formu kapitalizmu alebo neoliberalizmu. Myslím si, že to je práve neoliberálna ideológia, ktorá vytvára bariéry vo vzdelávacích systémoch európskych krajín a Spojených štátov amerických smerom k inklúzii.

Pýtam sa najmä preto, že naši susedia - Maďarsko a Poľsko sa politicky vracajú do minulosti, ich vzdelávací systém je však, v niektorých ohľadoch, v porovnaní s tým slovenským inkluzívnejší. Snažím sa prísť na to, čo robíme zle.

Váš systém je veľmi rozdeľujúci. Nerobil som si nejaké veľké porovnávania, ale ani systémy v krajinách, ktoré ste spomenuli, nie sú dobré. Aspoň nie, čo sa úrovne segregácie týka. Dokonca aj v Nemecku majú stále pomerne vysokú mieru exklúzie, to platí aj pre Belgicko či Holandsko. Snažíte sa prísť na to, ako sa na Slovensku posunúť ďalej, bližšie k inklúzii. Treba budovať viac sebavedomia v komunitách, ktoré sú od konca 80. rokov súčasťou vašej histórie. Posunúť sa ďalej od diskriminácie znevýhodnených občanov a Rómov k prijatiu. Vo všeobecnosti platí, že keď sa skupina ľudí cíti pod tlakom, majú tendenciu neobzerať sa nahor za zdrojom tohto útlaku. Pozerajú sa smerom nadol - k ľuďom, ktorých by mohli oni sami utláčať. To je vo vašom systéme celkom viditeľné.

 

 

Pamätám sa, keď som sa ešte počas štúdia na gymnáziu zúčastnila projektu Človeka v ohrození - strávili sme týždeň v rómskej komunite, na kopci, dosť ďaleko od miestnej školy. Deti, hlavne v zime, na hodiny často meškali. Mali z toho problémy, rodičia aj deti. Mesto svojich rómskych obyvateľov doslova vyhodilo na kopec, nechceli ich medzi sebou a toto bol jeden z dôsledkov. Veľmi ma to vtedy hnevalo. Nikto sa nikdy nepozastavil nad tým, prečo nepreberie zodpovednosť za príchod týchto žiakov škola? Za to, aby na vyučovaní sedeli včas?

Stáva sa to všade, aj v mojej krajine. Aby sa takýmto problémom a diskriminácii predišlo, treba mať akčný plán. Inak sa budú problémy na seba len nabalovať, množiť. S akčným plánom viete veci rozpohybovať a meniť k lepšiemu. Je očividné, že diskriminácia bola v tom prostredí bežná, dokonca možno niekoľko dekád. Rómsku problematiku by som vo viacerých bodoch mohol porovnávať s problematikou Židov v Európe. Netreba zabúdať na koncentračné tábory, koľko nenávisti a diskriminácie museli tieto skupiny ľudí zažívať. Ľudia na to zabudli, už je to dávno. No podporovaním diskriminácie dávame práve dnes týmto skupinám ľudí najavo, že nás to netrápi a nezaujímame sa o nich. Dávame im tým najavo, že sa to všetko môže zopakovať.

Mali by sme byť oveľa otvorenejší o týchto záležitostiach rozprávať. Bol by som veľmi rád, keby to, čo som povedal viacerým Rómom ja sám, im povedal aj niekto ďalší. Zdieľame spoločnú históriu a to vlastne znamená, že aj ja sám som Róm. V rovnakom kontexte by som očakával povedať to isté Židovi od Róma. Zažili si predsa podobnú mieru vyhubenia a utláčania. Ešte radšej by som bol, keby tento sentiment - nájsť v sebe človeka podobného tomu druhému - zdieľali všetci.

Platí to aj pri ľuďoch so znevýhodneniami? Nájsť v sebe človeka podobného tomu druhému?

Áno, platí to aj v prostredí znevýhodnených. Ja sám som nedávno oslávil 75 rokov. Nie je veľa ľudí, ktorí by v tomto veku netrpeli nejakými obmedzeniami. Je to bežná súčasť nášho života. Všetci sme v istom smere znevýhodnení, limitovaní. Sme len krok od toho, aby nás obmedzovalo nejaké fyzické postihnutie. Čím sme starší, tým je tá pravdepodobnosť vyššia. Všetko je to len problém stotožnenia sa sám so sebou. Mám dokonca pocit, že vo vašej spoločnosti sa starostlivosti o starých ľudí venuje viac pozornosti ako napríklad u nás vo Veľkej Británii.

Pristavme sa na chvíľu pri Británii. Na diskusii k slovenskému vydaniu Indexu inklúzie, ktorého ste autorom, ste povedali, že Európanov čaká vylúčenie z Británie. Nie sú aj Briti Európania? Ako ste to mysleli?

Veľa Britov vníma cudzincov ako úplne odlišných ľudí, najmä cudzincov z kontinentálnej Európy. Pritom je to len nepochopenie histórie - obyvateľstvo Veľkej Británie, ale aj iných krajín, bolo do veľkej miery vytvorené migráciou a vojnami. Spomenul som si práve, ako som raz bol v nákupnom centre v Cambridge. Rozprávali sa v ňom dve ženy, po španielsky. Na to jedna predavačka podráždene zareagovala a opýtala sa ich, prečo rozprávajú inou rečou. Tam sa má predsa hovoriť po anglicky. A pritom to boli len španielske turistky. Je to jednoducho spôsobené mentalitou exklúzie.

Ako ten brexit, z ktorého už nie je cesty späť, vnímajú podľa vás samotní Briti?

Pochovávame 40 rokov úzkej spolupráce, vyjednávania a obchodných dohôd s Európou. Vďaka tomu malo Anglicko také dobré postavenie vo svete.

 

 

Myslíte si, že brexit môže nejakým spôsobom pomôcť inklúzii vo vnútri britskej spoločnosti?

Všetko záleží od toho, ako k tomu my ľudia pristúpime a čo s tým urobíme. Určite sa nájde veľa ľudí ako ja, ktorí budú chcieť z inklúzie vyťažiť to najlepšie, budú chcieť zredukovať konflikty a diskrimináciu na školách, či vyvarovať sa konfliktom medzi jednotlivými komunitami. Tento proces bude ale oveľa náročnejší. Členstvo v Únii nám pomáhalo kultúrne sa rozmáhať.

Veľa rodičov má tu u nás na Slovensku pocit, že keď bude ich dieťa, ktoré nemá žiadne zdravotné znevýhodnenia a nie je rómske, chodiť do školy s deťmi s postihnutím alebo s už spomínanými rómskymi deťmi, bude o niečo ukrátené. Jednoducho to nepovažujú za správne.

Treba v nich vzbudiť súcit a empatiu. Keby mali oni dieťa so zdravotným znevýhodnením, ako by sa k danej situácii postavili? Asi by tiež trvali na tom, mať dieťa v bežnej triede, byť súčasťou komunity a školského prostredia. Ak takéto deti odsunieme na vedľajšiu koľaj, odsunieme tým aj všetky prostriedky, ktoré tieto deti dostávajú. Neviem presne koľko percent slovenských detí je v špeciálnych školách, môže to byť veľa, môžu to byť asi dve percentá zo všetkých detí. Tiež je otázne, aký je pomer rómskych detí v týchto špeciálnych školách. Ľudia totiž často hovoria o znevýhodnených deťoch, no myslia pritom primárne tie rómske. Exklúzia podmieňuje diskrimináciu a naopak. Toto si treba uvedomiť.

Často sa stretávame so situáciou, keď učiteľ má vôľu a záujem o inkluzívne vzdelávanie svojich žiakov v kolektíve rómskych detí aj tých so zdravotnými znevýhodneniami, naráža však nielen na odpor rodičov, ale aj vedenia školy.

Učitelia a školy musia byť pripravení učiť v rôznych podmienkach v rámci krajiny, pre rôzne deti. Ťažko sa k tomu dopracovať, keď máte špeciálne triedy pre rómske deti. Mať Róma v triede tu automaticky znamená problémy. Pritom majú skvelé predispozície byť rovnako vzdelaní, ako všetci ostatní. Faktom je, že rovnako vzdelaní nie sú. A to je veľké zlyhanie vášho vzdelávacieho systému. Platí to rovnako aj pri telesne znevýhodnených deťoch.

Sledoval som triedu, ktorej súčasťou boli aj žiaci s Downovým syndrómom. Mali práve hodinu umenia. Automaticky dostali pomoc vo forme asistentov. Síce o ňu nežiadali, ani ju nepotrebovali, dostali ju. Asistenti sa tam očividne nudili, nemali veľmi čo robiť. Po triede sa tiež potulovali dvaja žiaci, ktorí nevenovali pozornosť tomu, čo práve robil zvyšok triedy. Niekto by bol povedal - chudák učiteľ, okrem iného má na starosti dve deti s Downovým syndrómom, musí to mať s nimi ťažké. V skutočnosti mu však situáciu sťažovali deti, ktoré si robili, čo sa im zachcelo. Nepochopenie situácie, strach z prevzatia zodpovednosti, práca navyše, odmietnuť inkluzívneho učiteľa je potom veľmi jednoduché. Všetko je to spôsobené neohybnosťou vzdelávacieho systému. Nevieme byť vo vzdelávaní jednoducho tak flexibilní ako v iných spoločenských sférach. Nevieme byť takí nápomocní či starostliví.

Keď toľko spomínate rómske deti, nedá mi to neopýtať sa aj na ich vzdelávanie v Anglicku. Minulý rok tu bol na prednáške Daniel Sobel, váš rodák a odborník na inkluzívne vzdelávanie. Rozprával o tom, ako slovenské znevýhodnené a rómske deti dostávajú vo Veľkej Británii lepšie vzdelanie ako doma na Slovensku. Za takéto zistenie sa až hanbím, doma by sme sa predsa o nich mali vedieť postarať najlepšie.

Dá sa povedať, že v britskom vzdelávacom systéme sa im naozaj darí lepšie ako na Slovensku. Aj keď samozrejme, aj my máme miesta, kde diskriminácia pretrváva. Mali sme dokonca jednu školu s rómskymi deťmi, ktorá na tom bola veľmi zle. K týmto deťom sa nesprávali dobre ani v škole, ani mimo nej. Problémy v ich komunite neboli správne uchopené, najmä nie politikmi. To bolo zrkadlo spoločnosti aj jej zlý príklad. Ako keď si istý maďarský starosta budoval svoju kampaň na diskriminácii Rómov s vidinou nadobudnutia ďalších hlasov voličov. Politici sú pre ne schopní veľmi zlých skutkov. V priemere sa ale rómskym deťom darí dobre. Chodia na vysoké školy, darí sa im vzdelávať sa. Čo iné môžeme očakávať? Veď sú to takí istí občania ako my všetci.

Akým problémom čelí britský vzdelávací systém, v akých oblastiach potrebuje reformy?

Za posledných 20-30 rokov sme boli, čo sa týka procesov, ktoré robia zo škôl podniky, v popredí. Je to súčasť trhového fundamentalizmu, ktorý sa rozvinul v Anglicku, v Amerike, aj v iných európskych krajinách. Takže z môjho pohľadu je teraz najdôležitejšie sa od tohto systému vzdialiť. Systému, ktorý je založený na strachu z konkurencie a zlyhania. Potrebujeme systém, ktorý bude viac založený na úspechu zo vzájomnej podpory, láske k učeniu a vzdelávaniu. Veľmi by som chcel, aby sme sa uberali práve týmto smerom.

 

 

Deti by mala škola v prvom rade baviť, to ste už vlastne povedali aj vy sám. Viete čo? Len šesť percent detí na Slovensku hovorí, že ich škola baví. To je skutočne žalostné číslo.

A pri učiteľoch sú to tak dve percentá, nie? Spomenul som si na jednu školu. Keď sa začal školský rok, pýtal som sa žiakov - tak, kto sa teší, že sme znova v škole? Väčšina detí reagovala pozitívne, že sa môžu znova stretávať so svojimi kamarátmi a spolužiakmi. Keď som sa to isté spýtal učiteľov, reakcie boli, žiaľ, úplne opačné. To je to zrkadlo...

Myslíte si, že by učitelia mali mať osobnejšie vzťahy so študentmi? Možno by sa potom obom lepšie trávilo v škole čas.

Samozrejme, že by sa mali učitelia hlbšie zaujímať o svojich študentov, bez rozdielu. V istom smere je tento záujem zároveň starostlivosťou aj láskou. Láskou, za ktorú ale neočakávate nijakú protihodnotu. Ak sa akokoľvek zaujímate o ľudí okolo seba, malo by vás tiež zaujímať, ako sa im v živote darí. Samozrejme, aj deti si zaslúžia istú mieru súkromia, tak ako učitelia. Je dôležité nájsť rozumnú mieru v budovaní vzťahov študentov a učiteľov. Nie je nutné stavať sa do role rodiča, ani sa ho snažiť nahradiť. Je tam teda istá hranica, pokiaľ má byť učiteľ starostlivý a chápavý. Ale mal by rozumieť tomu, prečo sa mu to isté dieťa jeden deň v škole usmieva a ďalší plače.

 

 

Často sa ako príklad skvele fungujúceho vzdelávacieho systému spomína Fínsko. Kultúrne aj historicky sme však celkom, aspoň podľa mňa, odlišní. Čo si z neho vieme vziať za svoje?

Môžete prebrať niektoré nápady a myšlienky, preložiť ich do formy, ktorá by bola pre vás zrozumiteľná. Fínsky systém je plochý v tom, že v ňom nefunguje systém konkurencie a inšpekcie, ktorý je tak rozšírený u nás v Anglicku. Doteraz sa mu úspešne vyhýbajú. Učitelia sú tam zároveň veľmi rešpektovaní. Netreba tiež zabudnúť na mzdy učiteľov, ktoré sú veľmi dôstojné. To je veľký rozdiel v porovnaní s krajinami východnej Európy, kde sú príjmy pomerne nízke a učitelia sú často nútení vykonávať dve, prípadne viac zamestnaní súčasne. To ich ešte viac obmedzuje pri budovaní si vzťahov a komunít v rámci školy. O to viac treba vyzdvihnúť a podporiť akékoľvek úsilie smerom k inklúzii v rámci vašej krajiny, obmedzenia prelomiť a bojovať s nimi. Kde treba začať už viete.

Chcela by som sa vás ešte spýtať na udržateľné správanie a vzdelávanie, viem, že vám je táto téma blízka. Prečo by sme mali naše deti viesť k ochrane prírody, to je jasné. No akú rolu má v tomto vedení zohrať škola?

My sme príroda, pritom sme ale zabudli byť prírodou. Táto rola by preto mala byť prirodzená, ale nie je. Naše vzdelávacie systémy začali vzbudzovať dojem, že my ľudia sme duševne založené bytosti, nie telesne. Narúšame tým spojenie tela a mysle, spojenie s prírodou. Kvôli tomu sme sa prestali zaujímať o to, ako boli naše telá vytvorené a udržiavané - vďaka prírode. V tomto procese sme, žiaľ, dovolili prírode slabnúť a upadať. Ak niečomu odoberiete základ života, potom tento život pomynie. A to je bod, v ktorom sa teraz nachádzame. Je preto našou povinnosťou, ako vzdelávateľov, aby sme sa viac zaujímali o prosperitu budúcich generácii. Aby sme to teraz dosiahli, čaká nás veľa ťažkej roboty. Roboty aby sa aj ostatní zaujímali o životné prostredie, a aby ho v prvom rade prestali ničiť. To sa týka aj detí. Dalo by sa povedať, že dobrý učiteľ by v dnešnej dobe mal byť aj enviromentálny aktivista.

Ja sám, či už by som bol učiteľom alebo kýmkoľvek iným, som v prvom rade občanom. A mojou občianskou povinnosťou je chrániť to, čo nám bolo dané a bojovať proti nezvratným zmenám, ktoré ak nezastavíme, skončia veľkou katastrofou. Začať treba hneď teraz. Pomer skleníkových plynov dosahuje v dnešnej dobe bezprecedentné čísla. Dostávame sa k číslam, pri ktorých v minulosti ľudstvo nemohlo existovať. Je najvyšší čas s tým niečo urobiť.

Myslíte si, že to zvládneme?

Mojou úlohou vzdelávateľa je byť tiež optimistom. Myslím, že máme šancu to zvrátiť. Keď sa pozriem na vás alebo na človeka tu pred kamerou, cítim voči vám zodpovednosť. Cítim zodpovednosť aj voči deťom v školách, voči svojim vnúčatám. Musím sa im vedieť pozrieť do očí a sľúbiť im, že urobím všetko preto, aby sme to zvládli.