Všetko, čo pomáha deťom s pomalším vývinom, neuškodí tým zdravým

Terka, ty si špeciálna pedagogička viac ako 15 rokov. Čo sa za ten čas podľa teba zmenilo smerom k inklúzii a k akceptácií ľudí s rôznymi znevýhodneniami?

Asi najvýraznejšie sa zmenilo to, že sa začalo o tejto téme hovoriť, zviditeľnila sa v pozitívnom svetle pred verejnosťou. Stále však prevládajú negatívne skúsenosti –s integráciou aj s inklúziou, ktoré v skutočnosti integráciou a inklúziou nikdy neboli. Ďalším fenoménom je, že do škôl vstúpili asistenti učiteľa a odborní zamestnanci. Pribudlo veľa pomôcok a ich dostupnosť, aj vďaka internetu. Ľudia s podobnými ťažkosťami, predovšetkým rodičia, sa začali v online priestore zoskupovať, radiť a vymieňať si informácie. Rada, pomoc a podpora sú dnes dostupnejšie než v minulosti.

Mnohí robia medzi špeciálnou pedagogikou a bežným vyučovaním hrubú čiaru, hovoria, že jedno k druhému nepatrí. Ja mám pocit, že postupným zavádzaním inkluzívneho vzdelávania vzniká čoraz väčšia potreba integrovať prvky špeciálnej pedagogiky aj do bežného vyučovania, čo si o tom myslíš ty?

Platí stará zásada, že všetko, čo pomáha deťom s pomalším vývinom, neuškodí tým zdravým. Napríklad zásady názornosti, rozkrokovania, prepájania s praktickým  životom alebo objasňovanie vzájomných súvislostí. Deti sa potom učia nielen fakty, ale veciam a javom aj rozumejú.

Kedy je špeciálna škola pre dieťa podľa teba skutočne nevyhnutná? Ani inklúzia nehovorí, že taký prípad nemôže existovať.

Súhlasím. Osobne som počas svojej praxe odporučila žiakovi špeciálnu školu, tiež som iným rodičom opakovala, aby svoje dieťa zo špeciálnej školy nedali do bežnej. Dôvod bol  vždy jeden jediný – aby to bolo v najlepšom záujme dieťaťa. Oba prípady sa s odstupom času, nielen pre dieťa, ale aj pre jeho rodinu, ukázali v konkrétnej situácii ako naozaj najlepšie riešenie. Na Slovensku máme špeciálne školy, na ktoré som hrdá, pretože rozvíjajú deti a ich potenciál. Vedia ho v prvom rade objaviť a rovnako sú dobrí v motivácii žiakov a rodičov, aby dieťa rozvíjalo svoje danosti, ktoré má ako každý človek. Neplatí to však celoplošne a vie sa o tom. Vedia to rodičia, odborníci. Preto by som to ako prvú voľbu neodporúčala. Stretla som v živote veľké množstvo detí s postihnutím, no ani pri rovnakej diagnóze žiadne dve deti neboli rovnaké. Aj v špeciálnych školách a ich triedach je veľká rozmanitosť detí. Nie vždy sa tam objavia deti, ktoré vedia iné potiahnuť dopredu. V tomto je základná škola zásadne odlišným prostredím pre deti s postihnutím. A aj dieťa s postihnutím má svoje záľuby, schopnosti a zručnosti, ktorými vie obohatiť bežné deti.

Čo by učiteľom v bežných školách pomohlo najviac, aby mohli vzdelávať aj rôzne deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a zdravotnými znevýhodneniami?

Potrebujú viac podporného personálu, zaujímavé vzdelávania, prepájanie vzdelávania a dopadu na život dieťaťa či jeho uplatnenie v budúcnosti. Ako hovorím kolegyniam v materských školách – ak oni umožnia deťom s postihnutím i tým bez neho zvyknúť si na seba, výrazne tým uľahčia proces vzájomnej akceptácie aj učenia sa. Zmenia smerovanie dieťaťa a jeho vývinu. To je kľúčové. Ak sa so začlenením začne na základnej škole a vzájomné spolužitie sa dobre nastaví, bude to veľký prínos pre fungovanie celej triedy aj počas vyšších ročníkov, vtedy pristupujú do procesu vzdelávania viacerí pedagógovia, všetkých čaká viac zmien i výziev. Skúsenosť mi našepkáva, že zdravotný stav sa môže deťom zmeniť aj počas vzdelávania alebo môže prísť do triedy nové dieťa so znevýhodnením. Kolektív, v ktorom už deti v nižšom veku zvládali inakosť, vedia efektívnejšie poskytnúť podporu svojmu spolužiakovi. 

Ty si sa zúčastnila počas svojej praxe niekoľkých stáží a školení. Dokonca v zahraničí. Bolo pre teba dôležité dovzdelávať sa, pretože si mala doma v podstate ťažko chorého syna Dominika?

Školenia v zahraničí mi dávali motiváciu vydržať a veriť svojim snom a ideálom. Vždy som nabrala nové inšpirácie, mnohé som už zaviedla a posunula ďalej, niektoré ešte čakajú na realizáciu. Zvládala som to vďaka veľkej podpore môjho manžela, okolia a s využitím konkrétnej podpory zo strany štátu – osobnej asistencie pre syna Dominika. Mal ju od šiestich rokov a keďže bol prirodzene veľmi spoločenský, nemal problém tráviť čas s inými ľuďmi. Niektorí asistenti, ktorí sa pri ňom vystriedali, ho dokonca veľmi ovplyvnili. Mal pána, ktorý sledoval spoločenské dianie, miloval históriu a s Dominikom trávili čas vážnymi diskusiami. Nemalou mierou prispeli aj naše dcéry a samozrejme, že aj Dominik.

Si zakladateľkou OZ Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus. Ako toto ochorenie vysvetliť ľudsky tým, ktorí týmto slovám nerozumejú?

V prvom rade sú tí so spina bifida či hydrocefalom skvelí ľudia. Väčšina z nich má normálny intelekt, čím nechcem povedať, že ľudia s pridruženým mentálnym postihnutím nie sú úžasní. Neexistujú dvaja rovnakí alebo podobní. Každý je jedinečný a to je na nich fantastické - sú nenapodobniteľní. Poznám aj iných odborníkov, ktorí sú fascinovaní práve ich jedinečnosťou. Vo veľkej miere majú v sebe neobyčajnú húževnatosť a chuť žiť. Vedia si vychutnávať život. Stretla som mnohých, ktorí vyrastali v ústavnej starostlivosti, ich prístup k životu je niekedy až závideniahodný. Rovnako silní sú v láske – vedia vám jej dať neskutočne veľa. Pre toto si ma získali.

Spina bifida je rázštep chrbtice a znamená neuzatvorený chrbticový stavec – buď jeden, alebo viac. S takým niečím žije každý štvrtý človek, ale rozsah neuzatvorenia je v tomto prípade taký malý, že nespôsobuje žiadne ťažkosti. Pri väčšom rozsahu však už ľudia majú obmedzenú pohyblivosť aj iné ťažkosti. Spina bifida sa nedá vyliečiť. Má rôzne sekundárne prejavy a tie sú veľmi rozmanité. Podstatné je, že nezávisle od toho, či dotyčná osoba chodí alebo používa barle, vozík, títo ľudia môžu a vedia študovať, športovať, pracovať, žiť spoločenský život a mať zdravé deti. Navyše, aj na Slovensku máme takmer desiatku detí zoperovaných ešte počas tehotenstva, teda v brušku mamy. Vyhliadky týchto detí sú veľmi sľubné – väčšina nemá hydrocefalus a hybnosť nôh je oveľa vyššia, než keby neboli prenatálne zoperované.

Hydrocefalus zas znamená poruchu vstrebávania likvoru, teda tekutiny, ktorú máme okolo mozgu. Ak sa len tvorí a nevstrebáva, musí sa to riešiť operáciou, lebo mozgu hrozí poškodenie. Tiež je to celoživotné ochorenie a vie počas neho poriadne prekvapiť.

Dokážu detičky a dospelí ľudia so spina bifida a/alebo hydrocefalom fungovať samostatne?

Závisí to od mnohých faktorov. Avšak jedným z najsilnejších sú kvalitná zdravotná starostlivosť poskytnutá čo najskôr, rodičia a ich prístup k dieťaťu, aj štýl výchovy. Odmalička. Ľudia s takouto diagnózou dokážu dokonca šokovať a prepísať množstvo prognóz odborníkov. Na Slovensku máme niekoľko takýchto žien i mužov, ktorí majú zdravé deti, sú to športové špičky, napríklad Veronika Vadovičová či Imrich Lyocsa. Študujú, angažujú sa a pracujú na Slovensku i v zahraničí a prispievajú k lepšiemu Slovensku.

Ako je to dnes s prijímaním takýchto detí do bežných škôl? Ako sa k nim stavia náš školský systém?

Je tam viditeľný posun, avšak nie vždy sa veci dotiahnu do konca. Je stále bežné, že tieto deti nenavštevujú telesnú výchovu a namiesto toho trénujú nácvik grafomotorických, čitateľských  alebo matematických zručností. Vo všeobecnosti platí, že sa stále viac pozeráme v našich školách na deti cez ich ťažkosti, najslabšie miesta či diagnózy. Potrebujeme sa viac zamerať na dieťa ako celok, jeho prežívanie a možnosti uplatniť sa v živote. Neoddeľovať život od školy. Ponúknuť im nádej, že v budúcnosti počítame s každým jedným z nich a vieme pre to urobiť už teraz maximum, aby sa cítili vítaní, rovnocenní a nezavrhovaní.

Ty sa sama venuješ aj metóde easy to read, napísala si niekoľko publikácií na pomoc deťom so zdravotnými znevýhodneniami. Napríklad pre nepočujúcich alebo dyslektikov. Aké základné chyby robia učitelia pri vzdelávaní týchto detí, ktorým sa môžu vyvarovať?

V prvom rade musíme deťom dôverovať, že robia maximum a že za tým nie je ich lenivosť alebo malá snaha. Ak vieme, že dieťa nemá podporu doma, musíme to zohľadniť pri vyučovaní. Inak sa len prizeráme, ako sa dieťa bezmocne krúti v  kruhu predurčenia na ťažký a komplikovaný život.  Najuniverzálnejšou radou je – opýtajte sa ich, čo im pomáha, ako by ste ich mohli podporiť a ako im uľahčiť už beztak náročnú cestu. Diagnóza je jedna, avšak jej prejavy sú rozličné. Získať si dieťa pre spoluprácu je základ. Druhá rada znie – dávajte deťom nádej. Hovorí sa – hľadaj, skúšaj, určite raz prídeš na to, čo ti pomáha a v čom vieš byť dobrý, možno až excelentný a ako to v živote zrealizovať. Dobrý pedagóg spozná silné stránky a pomôže ich dieťaťu rozvíjať, ak by aj diagnóz bolo viac. Navyše, je to predsa zásadné pre bežné dieťa, nielen pre tie s ťažkosťami. Deti s ťažkosťami nemôžeme nikdy porovnávať s nikým iným. Každé nesie ťarchu, s ktorou by sa mal problém vysporiadať aj dospelý človek. Nároky, tlak, porovnávanie s inými, neúspešnosť napriek snahe – to je ich každodenná ťažká realita. Chceli by sme si to s nimi vymeniť?

To si povedala veľmi pekne. S akými školami vlastne pracuješ v druhom ročníku programu Škola inkluzionistov? Aké sú?

Škola v Brehoch je školou, ktorá má za sebou, a stále ich aj robí, veľa zaujímavých aktivít. Spomeniem napríklad to, že pozýva žiakov z neďalekej špeciálnej základnej školy, aby k nim prišli a učili bežné deti zručnosti, ktoré majú oni sami zažité a dobre osvojené. Ide väčšinou o praktické zručnosti, cez ne  sa vzájomne spoznajú a obohatia. Je to vzácny úkaz, takmer unikát. Je to tiež cesta k inkluzívnejšej spoločnosti. Prostredie školy je veľmi priateľské k deťom a ich aktívnej participácii na dianí školy. Škola spolupracuje s mnohými ďalšími organizáciami, tým jej nové vedenie i tím rozvoja školy ukazuje svoju otvorenosť.

Spojená katolícka škola v Leviciach je zase skutočne vítajúca škola. Pocítite to hneď, keď tam vstúpite. Vidieť, ako sa hľadajú cesty a spôsoby, nie výhovorky, je pre mňa veľmi povzbudzujúce.  Pri stretnutí so žiakmi som silno vnímala ich záujem, zvedavosť a schopnosť rozmýšľať v súvislostiach. Ich dlhoročné skúsenosti a neustále prítomná snaha posúvať sa ďalej sú naozaj príkladom. Takáto škola je pre budúcnosť nastavená dobrým smerom a ja jej, ako aj každej inej škole, veľmi fandím.

Dnes, v polovici druhého ročníka, už zrejme vieš vyhodnotiť, čím sa líši od toho prvého. Čo ste po pilotnom ročníku z jeho osnov vylúčili alebo naopak do nich pridali?

Druhý ročník je iný, pribudlo rôznorodosti, v pozitívnom zmysle slova. Vidíme, že téma inklúzie je aktuálna a v školách živá. My stretávame tie, kde sa inklúzii venujú už dlhšie a stále ju chcú rozvíjať. Pilotný ročník nás utvrdil v tom, že takýto štýl práce so školami je veľmi potrebný, v tomto ročníku sme teda pridali opatrenia, aby sme ich  efektívnejšie podporili. Vidíme, že školy sa snažia, no zmena prichádza postupne, nedá sa ju zásadne ovplyvniť z našej pozície. Podstatné je pre školu začať a neprestať sa rozvíjať. Zdieľanie príkladov dobrej praxe, vzájomné sieťovanie škôl, výmena skúseností a možnosť navštíviť iné školy počas otvorených hodín sú účastníkmi veľmi oceňované aktivity.

Aké sú tvoje ciele pre tento ročník – ten pracovný, ale aj ten osobný?

Cieľom je, aby som na školách podporila inkluzívne tímy a ich fungovanie, ich vzájomnú spoluprácu. Vidím, že je to v každom kolektíve iné. Osobne sa teším na nových kolegov, ktorých pri práci na programe spoznávam – jedinečnosť každého z nich obohacuje aj mňa, veľa sa pri tom učím. Druhým cieľom je, aby som prispela k novému pohľadu na možno už zaužívané javy a veci. Ak viem konkrétne poradiť a niekoho nasmerovať, dáva to môjmu pôsobeniu nanovo zmysel. Nie je to jednoduché, lebo proces inklúzie prináša množstvo nových výziev pre každého, kto je  v škole a pýta si otvorenosť myslí a sŕdc.