Učiteľ nasledujúcej dekády by nemal byť len “predmetár”, ale doširoka rozhľadený facilitátor

Autor článku: Diana Burgerová

Rasťo, ty si bol dlho trénerom programu sociálno-finančnej gramotnosti. Čo to vlastne znamená – byť sociálno-finančne gramotný?

Kľúč je v slove -finančne gramotný. Finančná gramotnosť je v školách prierezovou témou, často sa o nej hovorí v súvislosti s potrebou jej rozvoja u detí a mladých ľudí. Nezriedka však zostáva v úrovni faktov. Decká poznajú ochranné znaky bankoviek, poznajú vzorce na výpočet úrokov, ale nemajú prehľad, koľko peňazí majú aktuálne v peňaženke, či na bankovom účte, nemajú navnímané základné pojmy na úrovni lacný/drahý – napríklad 6,50 eur za kávu? V programoch rozvoja sociálno-finančnej gramotnosti v Nadácii pre deti Slovenska sme sa vždy sústreďovali na rozvoj hodnôt a zručností detí a mladých ľudí, ktoré im pomáhajú poznať hodnotu peňazí, zarobiť si ich vlastnou prácou, zodpovedne s nimi hospodáriť, využívať ich vo vlastný prospech i v prospech iných ľudí, komunity či spoločnosti.

Ako gramotné sú deti na slovenských školách v tejto oblasti a ako gramotní sú učitelia, ktorí ich túto schopnosť majú naučiť?

Deti sú prirodzene veľmi otvorené a zvedavé, čo je skvelý základ pre učenie. Často si však už do školy prinášajú mnoho zlozvykov v oblasti financií, ktoré odpozorovali od dospelých. Veľkou chybou je, že mnohé deti nedisponujú vlastnými peniazmi, nemôžu sa teda učiť ich používať v reálnom živote, iba sprostredkovane, čo nie je zďaleka to isté. Nadácia pre deti prináša ako prvá tému sociálno-finančnej gramotnosti už do materských škôl aj s metodickou podporou pre pedagógov. Čo sa týka učiteľov, je to rôzne. Často očakávame, že budú deti v téme peňazí viesť, no aj tu sa často uplatňuje trend ako v oblasti technológii, a bude sa stále viac, pretože peniaze a technológie zrastajú stále pevnejšie, a teda, že žiak vie o peniazoch viac než jeho učiteľ. Kým učitelia zostávajú konzervatívnejší a lipnú na témach ako je napríklad sporenie, študenti a žiaci sú stále liberálnejší a rozmýšľajú viac o investovaní, kryptomenách a podobne. Učiteľ nasledujúcej dekády by už nemal byť odborník – “predmetár”, ale viac doširoka rozhľadený facilitátor, ktorý problematike rozumie a dokáže dieťa – žiaka v procese učenia usmerňovať, dokáže sa rýchlo zorientovať a nebojí sa učiť nové veci.

Zahŕňaš základy tohto programu aj do kurikula, ktoré ste si so školami v programe Škola inkluzionistov v školskom roku 2019/2020 stanovili?

Vzhľadom na potreby “mojich” škôl je téma sociálno-finančnej gramotnosti až v druhom pláne. Oveľa viac však rezonuje iná časť mojej odbornosti – teda téma vytvárania bezpečného prostredia v triede či v skupine a tiež individualizácie a difierenciácie cez tzv. teóriu viacnásobných inteligencií od Howarda Gardnera. Je výborným inkluzívnym nástrojom. Osvojením týchto zručností si pedagóg nahrá úplne nový a aktualizovaný operačný systém, vďaka ktorému dokáže oveľa efektívnejšie pracovať s klímou v triede a potrebami detí.

Ty si prvý ročník programu Škola inkluzionistov pozoroval viac-menej zvonka, dnes si súčasťou druhého ročníka ako konzultant.

Áno, som konzultantom pre Základnú školu v Lehote pod Vtáčnikom a Piaristickú spojenú školu Františka Hanáka v Prievidzi. Projekt Škola inkluzionistov sa mi veľmi pozdáva. Jednak projekt pomáha zviditeľňovať v spoločnosti veľmi dôležitý princíp – človečinu – našu rôznorodosť a inakosť. Jednak si inklúziu veľmi užívam priamo v tíme konzultantov programu, v ktorom sa cítim prijatý aj napriek tomu, že každý z konzultantov má iné profesionálne zázemie a v porovnaní so mnou oveľa bohatšie skúsenosti. Veľmi oceňujem spoluprácu a vnútornú podporu v tíme. Silno vnímam, že sme tím, ideme za spoločným cieľom, dopĺňame sa, radíme sa.

Už si povedal, koho konzultantom si sa stal, pozrime sa teraz na to, aká je typológia škôl, ktorým na ceste inklúzie pomáhaš? Podľa počtu žiakov, aj tých so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, podľa množstva pedagógov či pomocných pedagogických zamestnancov.

Obe školy sú rôzne. Tá v Prievidzi je veľká, mestská, spojená škola, tá v Lehote je zase menšia, komornejšia. Každá zo škôl stála v projekte na inej štartovacej pozícii. V Lehote sa formuje inkluzívny tím práve teraz v rámci projektu, v Prievidzi je už inklutím zohratý a riešime skôr, ako zefektívniť procesy, ako efektívnejšie budovať kapacity jeho členov. Už len tento rozdiel je zásadný a práve táto rôznorodosť bola pre mňa najväčšou výzvou – teda nesmerovať obe školy uniformne rovnakou cestou, ale pozorne vnímať ich víziu, ciele, potreby a facilitovať zvyšovanie inkluzívnosti prostrediana základe relevantných dát a hlavne na mieru každej škole. Napríklad v Základnej škole v Lehote pod Vtáčnikom sme urobili medzi žiakmi prieskum, ktorý nám odhalil, kam by mali smerovať prvé kroky školy, aby mohla byť dostupná pre každého. Aj na základe výpovedí detí sme sa rozhodli ponúknuť pedagógom možnosť aktualizovať svoj učebný štýl, metódy, aktivity prostredníctvom tréningu a vzájomného zdieľania. Z odpovedí detí tiež vyplynula potreba mať v priestoroch školy oddychový kútik, kde by mohli tráviť čas v podnetnom neformálnom prostredí. Aktuálne žiaci participujú na návrhu tohoto priestoru a čo nevidieť ho aj vlastnoručne pomôžu zrealizovať.

Veľmi zaujímavou skúsenosťou z Prievidze zas pre mňa bola situácia, keď sa na aktivity projektu Škola inkluzionistov rozhodla jedna učiteľka naviazať realizáciou ďalšieho projektu z inej grantovej schémy. Za projektovým formulárom si však nelámala hlavu len pani učiteľka, ale hlavne študentky Strednej odbornej školy z Odboru pedagogický asistent. Bolo pre mňa fascinujúce vidieť, ako sa mladí ľudia učia písať projekt, rozmýšľať o inklúzii, preberať zodpovednosť. Takto by podľa mňa malo v súčasnom svete vyzerať vyučovanie.

Aké máte so školami ciele na školský rok 2019/2020? Máme za sebou polročné vysvedčenie, zrejme už budeš vedieť posúdiť, čo sa podarí a čo možno nie.

Cieľom v oboch školách, aj keď pochopiteľne, pre každú školu individuálne, je priblížiť sa čo najviac k stavu otvorenia sa, scitlivovania. Školy si v programe formulujú stratégie a procesy, ktoré sú inkluzívne. Zjednodušene povedané, radi by sme dosiahli pozitívnu zmenu v klíme školy, ktorú dokáže pomenovať každý, rodičom a dieťaťom počnúc, až po pani kuchárku v školskej jedálni. A to je výzva. Aj keď sa veľmi usilujeme, myslím si, že v ročnom uzavretom intervale takáto komplexná zmena nenastane.

Dôležité je, že zmenu naštartujete, o tom to predsa je. Prejdime opäť k tomu, ako by mohlo vyzerať na školách vyučovanie. Čo si môžeme predstaviť pod pojmom vysoko efektívne učenie? Toto slovné spojenie sa v školskom priestore používa pomerne často. Na čom je vysoko efektívne učenie založené?

Vysoko efektívne učenie je metodika, ktorú na Slovensko priniesla Susan Kovaliková. U nás túto metodiku garantuje, vzdeláva a trénuje Asociácia Susan Kovalikovej. Je to model tzv. mozgovokompatibilného, teda z výskumov fungovania ľudského mozgu, vychádzajúce vyučovanie. Učiteľ používa metódy, ktoré podporujú a aktivizujú mozog žiaka, vďaka čomu sa dieťa učí ľahšie, ale čo je podstatné – pre život. Vysoko efektívne učenie obsahuje aj metodiku rozvoja životných zručností ako sú spolupráca, zodpovednosť, iniciatíva či priateľstvo. Kým bežne sa tieto zručnosti rozvíjajú len sporadicky a intuitívne, vysoko efektívne učenie s nimi cielene pracuje. Prostredie triedy s vysoko efektívnym učením obsahuje vždy zložky – bezpečné a podporujúce prostredie, zmysluplný obsah, možnosť výberu, okamžitá spätná väzba, spolupráca, obohatené prostredie, zmyslové zážitky reálneho sveta, adekvátny čas, zámerný pohyb a dokonalé zvládnutie kľúčového učiva.

Podľa prieskumu Centra pedagogického výskumu Univerzity Komenského iba 6,8 percent detí má vnútornú motiváciu učiť sa. Čo s tým vedia urobiť učitelia? Je efektívne učenie riešením?

Podľa môjho názoru je vysoko efektívne učenie jedným z fungujúcich prístupov. Problém je hlavne v zmysluplnom obsahu – deti sa potrebujú učiť to, čo ich mozog vníma ako potrebné pre život. Vtedy nepotrebujú žiadnu externú motiváciu cukríkmi, známkami, ani krikom.

Ako vyzerá vysoko efektívne učenie v praxi? Napríklad v triede, kde sú aspoň štyri deti, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby.

Práve pre takú rôznorodú triedu je vysoko efektívne učenie dokonalým dizajnom. Deti v takejto triede dokážu používať životné zručnosti, čo už samo o sebe zmäkčí klímu triedy. Ďalší rozmer tohoto prístupu je v individualizácii. Každé dieťa má v takejto triede na výber, akým spôsobom sa chce kľúčové učivo či zručnosť naučiť. Či to bude prostredníctvom pohybu, slov, schémy, mapy mysle, či v skupine alebo osamote. Takto veľa zodpovednosti za svoje učenie preberajú deti samotné. Aj pre dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami poskytuje takéto prostredie viac ciest, ako si učivo osvojiť. Výhodou môže byť práca v rovesníckej skupine, kde dieťa so špeciálnymi potrebami nie je stresované strachom zo zlyhania, ale podieľa sa na spoločnom výsledku aj úspechu skupiny. Často učenie nastáva práve v tomto procese spolupráce s ostatnými deťmi.

Ty sa venuješ ešte ďalšej téme – ochrane detí v kyberpriestore. Ako chrániť mladých pred hoaxmi a diskrimináciou na internete?

Diskriminácia a nenávisť sú široké témy a obávam sa, že riešenie je v tomto prípade ilúzia. Existujú v spoločnosti už stáročia, len technológia ich zviditeľňuje, zosilňuje a eskaluje. Moja dcéra mala nepríjemné zážitky so sociálnymi sieťami, ktoré prerástli až do spánkovej deprivácie. Sú to náročné situácie, no pomáha dôvera, otvorenosť, rozhovor, povzbudzovanie k hľadaniu riešení. Najdôležitejšia je však zdravá sebaúcta, ktorá nedovolí dieťaťu skĺznuť k správaniu, ktoré by ho mohlo ohrozovať. Životaschopnosť hoaxov vidím aj v systéme vzdelávania. Ešte stále učíme deti slovenčinu a matematiku, teda akademické vedomosti. Chýba diskusia, možnosť prejaviť svoj názor, možnosť povedať v škole – nesúhlasím, mám iný názor. Deti potrebujú zručnosti. Doba sa zmenila, naše životné prostredie sa mení a my sa musíme zmeniť tiež. Toto by malo byť moderné kurikulum – učiť deti žiť, reagovať na zmeny, adaptovať sa.

Je to ťažšie s deťmi, ktoré majú napríklad Aspergera, ADHD, autizmus či problémy s hnevom? Platia na nich v kyberpriestore iné pravidlá ako na deti, ktoré nemajú na papieri žiadnu diagnózu?

Každá z týchto diagnóz je iná, veľmi špecifická, rôzna vo svojich prejavoch a potrebách. Myslím si, že tu sa naozaj nedá nič zovšeobecniť. Kyberpriestor má veľa zákutí, ktoré môžu týmto deťom vyhovovať, ale aj takých, ktoré ich môžu ničiť, dráždiť či ohrozovať. Veľmi dobré odporúčania na množstvo zaujímavých hier a online aktivít, aj pre túto skupinu detí, ponúka portál vlcata.sk. Tiež si myslím, že technológie ako virtuálna či rozšírená realita prinesú zaujímavé možnosti od relaxu až po terapiu, ale jedným dychom hovorím, že aj množstvo rizík a ohrození.

Aká je rola školy v tejto oblasti? Predsa decká majú mobily v ruke neustále, už aj tie v prvom a v druhom ročníku základných škôl, zrejme sa to nedá úplne ustriehnuť.

Mne sa pozdáva prístup škôl zo zahraničia, kde mobily, po dohode pravidiel používania, používajú aj na vyučovaní. Je to tzv. BYOD – bring your own device prístup. Existujú platformy, na ktorých môžu žiaci používať mobily ako hlasovacie zariadenia, klikery, dá sa do nich zrkadliť želaná prezentácia a iný obsah. Možnosti sú nekonečné, treba ich len hľadať. Zákaz mobilov nič nevyrieši. A nakoniec, aj áut jazdí vonku veľmi veľa. A čo robíme? Učíme deti pravidlám, ako doprava funguje. Prečo nereagujeme aj na tento trend rovnako?

Robí tento štát dosť na to, tento školský systém dosť na to, aby sme naučili decká kriticky myslieť a rozpoznať hoaxy a hrozby v kyberpriestore?

Navrhoval by som nesústreďovať sa na hrozby. Pripravovať ich na dnešné hrozby je zbytočné, lebo práve v tejto chvíli pribúdajú nové. Je potrebné sústrediť sa na podporu sebaúcty detí. Je dôležité, aby každé dieťa malo dospelého, ktorému dôveruje, ktorý ho vypočuje, za ktorým môže prísť, ak cíti neistotu, obavu či ohrozenie. Toto je podľa mňa kľúčové, aby deti nezostávali v zložitých situáciách samotné. A potom je tu rozvoj kritického myslenia. Zdá sa mi, že aj keď školy na jednej strane deklarujú, že rozvíjajú kritické myslenie detí, mám pocit, že si to skôr zamieňajú s čitateľskou gramotnosťou. Kritické myslenie u detí stále nie je veľmi žiadúce. Skúsenosti mojej dcéry zo štátnej základnej školy to potvrdzujú. Deti, ktoré navrhovali zmeny vo fungovaní školy, či už na úrovni vyučovania alebo voľnočasových aktivít boli “upratané”. Aby ich nebolo počuť. A ak si nedali povedať, riešili to poznámkami a zápismi za drzé správanie. Nielen školy, ani naša spoločnosť nie sú pripravené počúvať názor detí a mladých ľudí, a už vôbec nie pýtať sa naň a brať ho do úvahy.

Existuje vôbec vek vhodný na to, aby sme dieťaťu dali mobil, dovolili mu hrať sa na internete?

Kyberpsychologička Mary Aiken túto otázku zaujímavo pretransformovala – kedy je ten správny čas, aby deti videli, ako používame technológie my dospelí? To je totiž omnoho škodlivejšie než technológie samotné. Hry, Youtube a iný obsah nemusí byť nutne zlý, mnoho detí vlastne ani nemá inú príležitosť, ako si oddýchnuť, zrelaxovať, prísť na iné myšlienky. Dôležité však je, aby sme mali s deťmi dohody, ktoré budeme rešpektovať my aj oni. Tie by sa mali týkať obsahu aj rozsahu, teda času stráveného na internete. Ak si ich dobre a so vzájomným rešpektom nastavíme, dohody totiž nie sú to isté ako zákazy a príkazy, môžu veci fungovať úplne v pohode. Ani mne sa veľakrát nepáči obsah, ktorý moja dcéra konzumuje na internete, ale dokážeme sa o tom otvorene rozprávať. Vie mi zdôvodniť, čo a prečo na internete hľadá, sleduje a robí. Je to veľká škola rodičovskej trpezlivosti a diplomacie, ale vypláca sa to. Mám však aj veľmi pozitívnu skúsenosť – vďaka Netflix účtu, ktorý som jej predplatil, zvládla angličtinu zo školskej na fluent – plynulú úroveň za niekoľko mesiacov. Pri svojich obľúbených seriáloch si užila kopec zábavy a o rok neskôr sa dostala sa na jazykovú školu, o ktorú mala záujem. Aj toto sú technológie.

Ukončime to zamyslením alebo radou pre tých, ktorí budú tento rozhovor čítať. Čo je pre dieťa v dnešnej dobe podľa teba nevyhnutné naučiť v škole, v ktorej trávia podstatnú časť svojho života? Asi to nebudú len poučky, počítanie či čítanie.

Ľudskosť, adaptabilita, rešpekt, tolerancia, tvorivosť, originalita a riešenie problémov, tieto zručnosti sú kurikulom pre nasledujúce storočie. Vedomosti sú druhoradé vyhľadateľné. Oveľa dôležitejšie je naučiť sa s nimi pracovať – hodnotiť ich, analyzovať, systematizovať, syntetizovať, aplikovať.Učiť sa myslieť, učiť sa pre život. Učiť sa porozumieť svetu, do ktorého sa deti rodia. Stáva sa stále zložitejším nielen na globálnej, ale aj miestnej úrovni. A popri tom všetkom – učiť sa rozumieť samému sebe, svojim pocitom, emóciám aj prežívaniu iných.