PROGRAM BUDDY: Inklúzia nebola našou prioritou, deje sa to samo

Ak ešte nepoznáte program BUDDY, prečítajte si náš rozhovor s jeho spoluzakladateľkou Luciou Kossárovou. Rozumie deťom a mládeži, sama má dve dcérky, dvojičky. Je odbornou garantkou pre oblasť merania dopadu a kvality projektov práve na tieto skupiny. Venuje sa aj oblastiam zdravotníctva a sociálneho rozvoja.

Prečo každý z nás potrebuje buddyho?

My s bratom vieme a vážime si, čo všetko sme v živote dostali. Vieme, aké je to mať milujúcich rodičov a podporu. Podarilo sa nám získať štipendiá a dostať sa na dobré školy. Vždy pri nás niekto je, máme s kým veci zdieľať. S bratom sme navzájom buddies jeden pre druhého, aj keď žijeme ďaleko od seba. Nemyslíme si, že život s buddym je ľahší, myslime si, že bez neho to nejde vôbec.

Spolu s bratom ste na začiatku samotného programu BUDDY pracovali s deťmi trochu inak, však?

V roku 2006 sme v podstate začali len ako dobrovoľníci, po viac ako desiatich rokoch má BUDDY svoje miesto v systéme. Brat Laci sa vtedy ešte v detskom domove, dnes sú to centrá pre rodiny s deťmi, opýtal, ako môže deťom pomôcť a oni mu odpovedali, aby vymyslel spôsob, akým budú tieto deti kvalitne tráviť voľný čas. Vtedy sme spravili prvý tábor s názvom Štyri živly pre deti z vtedajších detských domovov. Tam sme si uvedomili, ako každé jedno dieťa potrebuje individuálnu pozornosť. Boli schopné urobiť čokoľvek, len aby ju dostali, či už pozitívne alebo negatívne. Ak majú niečoho nedostatok, dávajú to najavo.

V tom čase sme na to ešte nešli koncepčne, chceli sme im však pomôcť reálne a dlhodobo. Tie deti mali za sebou veľmi ťažké životné príbehy, nemohli sme im len tak vstúpiť do života a potom z neho odísť, museli sme nad tým premýšľať. Začali sme doučovaniami a víkendovými rozvojovkami zručností, no cítili sme, že to je len čiastková pomoc, že deti potrebujú viac individuálnej pozornosti.

Lucia pri preberaní ocenenia za sociálnu inováciu, ktorú získal program BUDDY v roku 2018.

Prečo ste sa nakoniec rozhodli pre koncept jeden dobrovoľník na jedno dieťa?

Nikto to nedá sám. Hľadali sme udržateľné riešenie pre deti s komplexnými potrebami, ktoré potrebovali každé niečo iné a najmä dlhodobo a pravidelne. V roku 2014 sme prišli na to, že týmto deťom musíme dať niekoho, kto tu bude len pre nich. Nebolo to tak ale od začiatku - jeden BUDDY a jedno dieťa. Napríklad pri príprave na pracovný trh pre staršie deti vznikli bližšie vzťahy medzi deťmi a dobrovoľníkmi. Sami, úplne prirodzene, zostali v kontakte.

S akou vzorkou detí ste pracovali na začiatku a s akou pracujete dnes?

Najprv sme pracovali takpovediac so všetkými deťmi. Zamerali sme sa na to, aby sme ich pripravili na život pred odchodom z centier. To už je však v živote tých detí neskoro. Dobrovoľníkom sa navyše s už v podstate dospelými ľuďmi pracovalo ťažko. Samozrejme, pri tých najmladších deťoch sme očakávali, že do náhradných rodín pôjdu čo najskôr. Tak sme svoje miesto našli v kategórii detí vo veku od 11-12 rokov vyššie.

Aká je ich „diagnóza“?

Pracujeme s deťmi, ktoré sa z profesionálnych rodín buď vrátili alebo sa tam nikdy nedostali. Keby svojho BUDDYHO dostali mladšie deti, možno by ani nedokázali porozumieť tomu, že nebude ich budúcim rodičom. Nepracujeme ani s deťmi, ktoré sú ťažko fyzicky postihnuté alebo sú veľmi vážne traumatizované. Tie potrebujú v prvom rade odbornú pomoc. Na to, aby človek dokázal takéto dieťa viesť a podporovať, musí byť skutočne pripravený.  

Neriešime žiadne rasové ani ľahšie zdravotné problémy. Organicky sa tak spoja dva svety, ktoré by sa v reálnom svete možno ani nestretli. Prijatie sa deje úplne prirodzeným spôsobom a postupuje až na úroveň rodín dobrovoľníkov, ktorí tieto deti medzi seba prijímajú. Keď sú spojení takouto situáciou, vzťahom, vidia za tým všetkým človeka, nielen to, čo je v spoločnosti tak zabetónové – napríklad ich iný vzhľad.

Na akom princípe je založený program BUDDY?

Celá naša intervencia je založená na vzťahovej väzbe. Nikdy nemôžeme urobiť nič také, čo by bolo pre deti škodlivé. Teória vzťahovej väzby Johna Bowlbyho hovorí, že keď sa narodí bábätko, tak si vytvorí vzťahovú väzbu s osobou, ktorá mu poskytuje primárnu starostlivosť. Môže to byť mama či otec, prípadne iná osoba, ak jeden z rodičov nie je po narodení prítomný. To, akým spôsobom sa táto osoba venuje a napĺňa potreby bábätka, má neskutočne veľký vplyv na to, aké vzťahy si to bábätko v živote vytvorí s inými ľuďmi.

Vzťahové väzby detí, s ktorými pracujeme, sú z rôznych dôvodov narušené. Nemajú pocit bezpečia a dôvery. To je kľúčová vec – aby človek dokázal v spoločnosti fungovať, či už v práci alebo v partnerskom živote. Teória vzťahovej väzby tiež hovorí, že ostatné vzťahy, ktoré človek má, vedia suplovať tie primárne, ktoré nedostal od matky či od otca. BUDDY učí deti opäť dôverovať a vie byť liečivý.

Lucka Kossárova a Laci Kossár.

Ako vyzerá proces hľadania správneho BUDDYHO?

Je to zložitý, viackrokový proces výberu. Najskôr sa samozrejme otvoria partnerstvá s centrami, momentálne pracujeme s jedenástimi. Na začiatku sme dobrovoľníkov hľadali sami na ulici, teraz si z prihlásených uchádzačov vyberáme tých najvhodnejších. V momente, keď do centra prinesieme prvého BUDDYHO, chcú ho všetky deti. Je to pre nich kontakt s iným svetom. Pre deti aj pre dobrovoľníkov. Pre dobrovoľníkov je to ale veľký záväzok, nie jednorazová aktivita. Vyžadujeme minimálne tri roky spolupráce, keď sa dá, samozrejme aj dlhšie. Ideálne by sa mali stretávať týždenne, lebo je potrebné, aby sa medzi nimi vytvoril vzťah.

Deti, s ktorými pracujeme, z rôznych dôvodov sklamali dospelí, či už sa nevedeli, nemohli alebo nechceli o ne starať. Dôvodov je mnoho, týkajú sa chudoby, nezamestnanosti, násilia, fyzických či duševných chorôb alebo úmrtia. Pre tieto deti je jednoducho náročnejšie sa opäť otvoriť a niekomu dôverovať. Pre nás je priorita ich nesklamať, potom prichádzajú rozvoj a pomoc.

Aké sú základné podmienky, ktoré musí BUDDY spĺňať?

U nás je kľúčové, aby boli BUDDIES ľudia, ktorí majú vytvorené zázemie a veci, ktoré sa im v živote stali, majú dávno spracované. Musia byť stabilné skaly pre tie deti, no zároveň nie sú náhradou ich rodičov. Minimálny vek BUDDYHO je 22 rokov, keďže pracujeme s deťmi od 11-12 rokov, mal by byť medzi nimi aspoň desaťročný rozdiel. Maximálny vek stanovený nemáme, náš najstarší BUDDY má 62 rokov.

Potrebujeme, aby dobrovoľník vedel pracovať s výzvami, ktoré dieťa prináša a aby mal sebareflexiu. Mali by žiť samozrejme aj relatívne blízko seba, kvôli týždennej báze stretnutí a aktivít. Muži s chlapcami, ženy s dievčatami. Jednou z našich kľúčových hodnôt je bezpečnosť. Je na nás, aby sme deťom priradili osobu, ktorá má čistý výpis z registra trestov, prešla psychodiagnostikou, individuálnym aj skupinovým pohovorom.

Zo začiatku ich pravidelne sledujeme, aby sme vedeli, že sme skutočne urobili dobrý výber. Komunikujeme aj s dobrovoľníkmi, aj s deťmi. Rozprávame sa tiež s pracovníkmi centier, od ktorých si pýtame spätnú väzbu. Deti dobrovoľníkov neraz skúšajú, testujú. Často niečo aj vyvedú, aby zistili, či je ten ich BUDDY skutočný. Niektorí BUDDIES sú až takí skutoční, že sú kľúčovými elementmi v procese vrátenia detí do rodiny.

Dobrovoľníkov iste čakajú aj školenia, aby problematike porozumeli. Aké?

Po momente priradenia dieťaťa k dobrovoľníkovi im ponúkame celý systém vzdelávania, kde sú školenia povinné aj dobrovoľné. Tie sa zameriavajú napríklad na systém sociálno-právnej ochrany detí. BUDDIES sa teda naučia, ako vyzerá vyňatie detí z rodiny, kam dieťa ide, kto všetko zrazu vstupuje do jeho života. Majú školenie o vzťahovej väzbe aj o tom, ako porozumieť deťom, tiež o poruchách správania a mnohé iné. Za rok musia absolvovať dve supervízie. Na začiatku sa každý mesiac stretávajú aj s našou psychologičkou. Minimálne dovtedy, kým nemáme všetci pocit, že akékoľvek situácie s deťmi budú vedieť zvládnuť.

Prečo pracujete len na vzťahoch medzi jedným človek a jedným dieťaťom, nemôžu byť jednému dieťaťu BUDDIES napríklad obaja partneri?

Viem to porovnať z rodičovského uhľa. Moje deti, napriek tomu, že sú dvojičky, sú neskutočne iné. Je rozdiel, keď spolu trávime čas všetky tri alebo všetci štyria aj s mužom, alebo som sama s jednou či s druhou dcérou. Dávam im rovnako veľa lásky, ale to, čo potrebujú individuálne, je vždy trochu iné. Máme veľa prípadov, kedy sa do programu BUDDY zapoja obaja z dvojice, muž aj žena, ale primárne je to o vzťahu jedného dospelého a jedného dieťaťa.

Nehovorím, že možno v budúcnosti neurobíme výnimky. Ale momentálne máme takto nastavený aspekt bezpečnosti z hľadiska pohlaví. Ako som spomínala, ženy sú BUDDIES dievčatám, muži chlapcom.

Ako dlho budujete medzi nimi dôveru?

Fáza „oťukávania sa“ medzi dobrovoľníkom a dieťaťom môže trvať mesiace, aj vyše roka. Vybudovať si dôveru je však zároveň tou najdôležitejšou fázou. Vtedy začíname sledovať, ako sa rozvíja ich vzťah. Máme na to už vybudovaný nástroj, ktorým sledujeme pohľad dieťaťa aj dobrovoľníka. Kľúčové je, aby bol vzťah prínosom najmä pre dieťa. Základnou bunkou je vzťah, ten sám vie byť pre deti liečivým už bez toho, aby spolu s BUDDYM rozvíjali nejakú inú potrebu dieťaťa. Práve vďaka dôvere vie dobrovoľník viesť dieťa konkrétnejšie k jeho potrebám.

Čo potom? Na čom spolu pracujete, keď zvládnu BUDDIES tento krok?

Roky sme riešili, čo je pre deti v kontexte integrácie naozaj dôležité. Práca, bývanie, motivácia, sebavedomie, zdravie? Zistili sme, že dôležité je všetko. Prvý, základný krok je prijatie – dobrovoľník prijíma dieťa také, aké je. Bezpodmienečne. Deti majú rôzne návyky, prístupy a príbehy. Dôležitá je ich individuálna potreba a jej naplnenie.

Spolu s dobrovoľníkom aj s dieťaťom mapujeme jeho životnú situáciu – kde sa nachádza teraz, kam smeruje a aký má cieľ. Využívame na to mechanizmus Outcome star, ktorý rozlišuje vyše 30 cieľových skupín detí. Najnižšia je fáza zaseknutia, pričom cieľom je nezávislosť a odolnosť v tej ktorej oblasti. Cieľom je tiež, aby bolo dieťa schopné sa vysporiadať s problémom samo. V každej sfére života bude ten problém iný.

BUDDY tím 2018.

V jednom z vašich prieskumov sa deti vyjadrovali, že BUDDIES majú pre nich prínos aj v školskom prostredí. Začali sa lepšie učiť v škole.

Mali sme k tomu veľkú diskusiu. Zatiaľ sme robili kvalitatívne výskumy, aby sme zistili, čo program deťom prináša. Spomínali najmä tri oblasti, po prvé – necítim sa byť sám/sama a mám niekoho, kto mi s čímkoľvek pomôže. Po druhé – BUDDY mi pomohol zmeniť vlastné správanie. Tretia bola vždy konkrétna pomoc, či už s prácou, bývaním alebo v škole. Známkami sa však veľmi nezaoberáme, lebo nereflektujú ako na tom deti naozaj sú.

Niektoré deti majú tak ťažké príbehy, že to, čo sa deje v škole, je im úplne jedno. Žijem v Londýne, kde moje dcéry v škole známkované nie sú. Povedia mi len – urobila som správne 8/10 príkladov, nie je tomu však pridaná žiadna číselná hodnota. Potom príde slovné vyjadrenie od učiteľa, aby sme na tom či na tom pracovali viac. Je to skôr o prístupe a schopnosti ukázať, kde sa to dieťa vie ďalej rozvíjať a ako špecificky, nie ho hodnotiť.

Voľakedy sme mali aj BUDDY doučovateľov, ale teraz sa zameriavame striktne na životných BUDDIES. Tí však vedia sprostredkovať akúkoľvek pomoc.  

Vieme, čo sa zmenilo v živote detí, odkedy majú svojich BUDDIES. Hovoria aj oni o tom, čo sa zmenilo v ich živote?

Tolerancia, pokora, trpezlivosť, kontakt s iným svetom. Priblíženie sa inej realite, o ktorej oni ani len nevedeli alebo si ju neuvedomovali. Otvárajú sa jej sami, tým ju približujú aj svojmu najbližšiemu okoliu. To je v našom programe to inkluzívne, nenazývame to tak, ale je to aj našou súčasťou. Inklúzia nebola našou prioritou, ale deje sa to samo.

Ono to vyzerá, že ideme dopredu veľmi pomaličky. Ale jediný spôsob, akým sa zmena v spoločnosti môže udiať, je tak, že jeden sa vžije do topánok toho druhého, že si to vyskúšame a budeme mať s realitou priamy kontakt. Proste nastane výmena rolí, potom príde aj precitnutie. Pred človekom potom bez toho, aby si to nejako uvedomil, padajú bariéry. Akákoľvek takáto zmena musí nastať zdola. Naša odlišnosť otvára dvere do iného sveta a dáva tak priestor rozvíjať empatiu a porozumenie.

Páči sa mi, že sa moje deti učili už v prvej triede o hodnotách v Anglicku. S deťmi tak už od malého veku diskutujú o tom, čo si by sme si mali vážiť a čo je pre nás dôležité.

 

Kam smeruje program BUDDY?

Raz nám zavolala aj akási pani učiteľka, že má dieťa, ktoré nie je z centra pre rodiny s deťmi, ale veľmi by sa mu zišiel BUDDY. To je skvelé, ešte však na to nemáme kapacity. Prioritou je pre nás kvalita, finančná udržateľnosť, aby sme mohli rozširovať svoje kapacity. Našim snom je, aby malo každé dieťa, ktoré to potrebuje, svojho BUDDYHO. Zvažujeme aj možnosť BUDDY babičiek a dedkov. Cítime, že deťom chýbajú v živote aj takéto vzťahy a spolupráca so seniormi by bola opäť prínosom pre obe strany. V živote detí by tak tieto vzťahy zaplnili iné prázdne miesto. Uvidíme, čo nás čaká.

Autor: Diana Burgerová