Petrana Dubeňová: Nabudúce, keď uvidíš človeka so zdravotným znevýhodnením, namiesto znevýhodnenia skús vidieť jeho schopnosť

Už od mala si vedela, že tvojím poslaním je učiť?

PD: Nie. Vôbec nie. Na konci gymnázia som ešte stále nevedela, kam chcem ísť na vysokú školu. Mala som prihlášky na viacerých školách, ktoré s pedagogikou nič spoločné nemali a učiť som nikdy nechcela. Mamina je učiteľka, poradila mi dať si prihlášku aj na špeciálnu pedagogiku. Na ostatné školy ma neprijali. Na špeciálnej pedagogike som, paradoxne, skončila štvrtá v poradí.

Kedy si zistila, že sa chceš naozaj venovať špeciálnej pedagogike?

PD: Počas štúdia na vysokej škole som sa naozaj rozhodla, že sa tomu chcem venovať.

Čo bolo tým pravým impulzom?

PD: Možno aj to, že už od mala som sa pohybovala v školskom prostredí vďaka mojej mamine, ktorá je učiteľkou. Môžem teda povedať, že ma k tomu priviedla mamina.

Prichádzala si už počas štúdia do styku so zdravotne znevýhodnenými?

PD: Áno, počas praxe, ktorú som mala už v prvom ročníku. Praxovala som v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a v centrách špeciálno-pedagogického poradenstva. Taktiež som praxovala na škole pre žiakov so sluchovým postihnutím v Kremnici, v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska a ako dobrovoľníčka v Organizácií muskulárnych dystrofikov.

Čo ťa počas štúdia najviac formovalo a rozširovalo ti obzor?

PD: Niektorí z mojich vyučujúcich. Zároveň prax, ktorú som mala. A určite samotné štúdium a môj vlastný záujem.

Aké získané skúsenosti počas štúdia pokladáš za tie najpodstatnejšie?

PD: Hlavne teoretické základy o jednotlivých metódach a zdravotných znevýhodneniach, ktoré som sa naučila na škole a dnes ich využívam každodenne v praxi. Taký ten celkový rozhľad.

Čomu si sa venovala vo svojej diplomovej práci?

PD: Vypracovala som pilotný návrh informačného materiálu pre rodičov detí so sluchovým a viacnásobným postihnutím. Našou víziou bolo, aby sa tento materiál rozšíril na miesta, kde sa rodičia dozvedajú prvotne o diagnóze svojho dieťaťa. Dúfame, že sa nám ho v blízkej budúcnosti podarí vydať. Zmyslom mojej diplomovej práce bolo, aby rodičom bola poskytnutá informačná základňa. Nakoľko som počas jej tvorby komunikovala aj s rodičmi detí so zdravotným znevýhodnením, zistila som, aké informácie im chýbali pri starostlivosti o ich zdravotne znevýhodnené dieťa.

Zmenili sa tvoj názor na vzdelávanie zdravotne znevýhodnených pred a po ukončení štúdia?

PD: Určite áno.

V čom?

PD: Veľmi sa mi páči výrok – Nabudúce, keď uvidíš človeka so zdravotným znevýhodnením, namiesto znevýhodnenia skús vidieť jeho schopnosť. Predtým som mala tendenciu týchto ľudí ľutovať, no dnes, keď stretnem človeka napríklad s Downovým syndrómom, tak si poviem –  OK, tak teraz chcem zistiť, v čom si dobrý a poďme do toho!

Minulý rok si úspešne ukončila vysokú školu a pracuješ v Súkromnej základnej škole pre žiakov s intelektovým nadaním v Bratislave. Pre koho je toto zariadenie určené?

PD: Je určené pre žiakov s diagnostikovaným intelektovým nadaním. Čiže ide o deti s nadpriemernou výškou IQ. V našej škole sa vzdelávajú aj deti s dvojitou výnimočnosťou. V podstate sú to deti, ktoré majú okrem intelektového nadania ešte ďalšiu výnimočnosť. U nás sú to žiaci s Aspergerovým syndrómom, vysoko-funkčným autizmom, vývinovými poruchami (poruchy učenia, poruchy pozornosti).

Centrum nadania je okrem iného aj zriaďovateľom Súkromnej základnej školy CENADA pre žiakov s intelektovým nadaním. Deti s akým zdravotným znevýhodnením môžu toto zariadenie navštevovať?

PD: Prvou podmienkou je, že žiaci majú psychológom diagnostikovanú nadpriemernú hodnotu IQ. Zvyšok závisí od potrieb dieťaťa a od jeho špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. A zároveň, do akej miery vieme my ako škola saturovať tieto ich potreby.

Majú deti v škole osobného asistenta?

PD: Niektoré áno.

Kto im ho zabezpečuje?

PD: Rodičia si ich zabezpečujú sami, keďže ide o osobných asistentov. No vieme im byť pri hľadaní aj nápomocní.

Na čo obzvlášť kladie pri vzdelávaní táto škola význam?

PD: Na predchádzanie patologických javov, ktoré môžu vyplynúť z intelektového nadania vplyvom nesprávneho prostredia. U nás v škole medzi sebou neporovnávame, nesúťažíme, nezameriavame sa na výkon, ale na proces učenia.  Kladieme dôraz na vnútornú motiváciu. Zároveň nepoužívame odmeny ani tresty, dokonca na prvom stupni ani žiakov neznámkujeme. Používame rešpektujúci prístup a nenásilnú komunikáciu.

Všeobecná mienka o nadpriemerne nadaných je, že podávajú nadštandardné výkony, sú bezchybní. Je to tak?

PD: Skutočnosť je iná, ako si mnohí myslia. V podstate, vývin jednotlivca s intelektovým nadaním je vo viacerých smeroch disproporčný, čo znamená, že myslenie je na vysokej úrovni, kdežto emočná alebo sociálna oblasť môže byť v norme, prípadne je nižšia. To v praxi znamená, že sa nám stáva, že rozum chápe viac, ako dokáže psychika uniesť.

Hneď po ukončení tejto základnej školy môžu deti pokračovať v štúdiu na súkromnom Gymnáziu pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním CENADA. Je pokračovanie na gymnáziu vo väčšine prípadov samozrejmé a prirodzené?

PD: Vo väčšine prípadov áno. Ide o osemročné gymnázium, čo znamená, že po piatom ročníku pokračujú v štúdiu na osemročnom gymnáziu.

Čím sa táto škola odlišuje od tých ostatných?

PD: Filozofiou a prístupom.

Je takýchto škôl na Slovensku viac?

PD: Je ich na Slovensku niekoľko, ale naozaj ich nie je veľa.

Súčasťou je aj Súkromné centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Na čo sa toto centrum zameriava a komu slúži?

PD: V prvom rade sa zameriava na diagnostiku intelektového nadania, na intelektovo nadané dieťa ako také, a taktiež na prácu so žiakmi s dvojitou výnimočnosťou.

Môžu ho navštevovať len žiaci, ktorí navštevujú túto školu alebo sa sem môže prísť poradiť ktokoľvek?

PD: Do centra sa môže prísť poradiť ktokoľvek. Často sa na nás obracajú rodičia, ktorí zistili, že ich dieťaťu bolo diagnostikované intelektové nadanie a chcú sa poradiť, čo robiť ďalej.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

PD: Moja práca spočíva v individuálnej práci s dieťaťom, čo znamená, že každý deň ku mne príde niekoľko detí, s ktorými mám individuálnu vyučovaciu hodinu. Niektoré deti si vyžadujú špecifické metódy osvojovania si učiva. S inými zase realizujeme špecifické cvičenia pre zlepšenie čítania, napríklad u žiakov s dyslexiou. Prípadne sú hodiny orientované aj relaxačno-terapeuticky.

Čo pokladáš pri tvojej práci za najťažšie?

PD: Za najťažšie pokladám vybrať správne metódy, prístupy, komunikáciu, cvičenia, aktivity, ktoré pomôžu danému dieťaťu. Dôležité je dať ich do vhodnej následnosti. Najťažšie je zároveň to, že cielený efekt sa mnohokrát dostaví až po dlhšej dobe.

Aký zmysel ti dáva tvoja práca?

PD: Teší ma, že svojou prácou pomáham deťom, ktoré si svoju výnimočnosť nevybrali dobrovoľne. Taktiež napomáham rodičom zvládnuť túto situáciu, aby svojmu dieťaťu vedeli poskytnúť aspoň sčasti to, čo túžia dieťaťu oni sami dať.

Ako vnímaš vzdelávanie zdravotne znevýhodnených v našej krajine?

PD: Som vďačná, že tieto deti sa vôbec v našej krajine môžu vzdelávať, pretože nie vždy to bola samozrejmosť.

V čom si myslíš, že by sme mali napredovať?

PD: Stačilo by, keby si naši zákonodarcovia k svojim rozhodnutiam prizvali odborníkov z praxe a rodičov, ktorí žijú život s deťmi so zdravotným znevýhodnením a nenavrhovali zákony len kvôli tomu, že nejaký návrh predložiť musia.

Čo ti najviac prekáža v školskom systéme zdravotne znevýhodnených?

PD: Legislatíva, ktorou sme v mnohých veciach my pedagógovia zviazaní.

Aký je tvoj názor na inklúziu zdravotne znevýhodnených v našej krajine?

PD: Celkovo je myšlienka inklúzie výborná. Viem o mnohých krajinách, kde neexistuje špeciálne školstvo a funguje to dokonale. My ale na to nie sme pripravení. Nielen čo sa týka materiálneho zabezpečenia, ale najmä vzdelávacieho systému v našej krajine, a zároveň aj vzdelávania odborníkov a v neposlednom rade myslenia ľudí v krajine.

Čo by si hneď, ako školský špeciálny pedagóg zmenila?

PD: V prvom rade by som chcela, aby sa lekári správali ľudskejšie (česť výnimkám), mali viac informácii o špeciálno-pedagogických prístupoch v rannom veku. Lekár je prvý človek, ktorý prichádza do styku s rodičom a oboznamuje ho s diagnózou dieťaťa. Zároveň, aby mal bežný učiteľ viac informácii o zdravotnom znevýhodnení ako takom.

Má Slovensko nádej, že v našej krajine budú mať všetky zdravotne znevýhodnené deti právo na kvalitné vzdelanie?

PD: Áno, má, preto sa svojej práci venujem.

Čo je tvojím snom?

PD: Chcem sa prihlásiť na doktorandské štúdium, celý život sa učiť novým a novým možnostiam, vďaka ktorým budem pomáhať deťom so zdravotným znevýhodnením.

Autor: Zuzana Wagnerová