Odomykanie detského potenciálu nespočíva v poukazovaní na to, čo dieťaťu nejde, ale na to, v čom je výborné

Keď si predstavíte inklúziu na jednej strane a naše školstvo na tej druhej strane – čo mu zásadne chýba a ako sa to odráža v našej spoločnosti?

Závisí to od toho, na ktorú jeho časť nazeráme. Globálne si myslím, že sa u nás stále neprispôsobil výučbový proces a prístup pedagógov k potrebám detí. Nedá sa to úplne paušalizovať, nájdu sa výnimky či už v učiteľských radoch alebo v nastavení samotnej školy. Veľkú rolu v tom celom zohráva preplnenosť tried, nedostatočná príprava učiteľov na vysokých školách, skostnatené metódy, osnovy...

Prípravou učiteľov pritom nemyslím len vzdelanie v tom danom odbore, na ktorý sa špecializujú, ale aj ďalšie prehlbovanie vedomostí. Žiaľ, súčasný systém skôr podporuje zbieranie kreditov ako praktické znalosti, ktoré by učiteľov pripravili napríklad na prácu so žiakmi, ktorí majú špecifické požiadavky alebo na reálne problémy, ktoré v triedach riešia a na ktoré často ostávajú sami. Veľmi im chýba supervízia, tak ako ju majú iné profesie. Rovnako u nás v školstve ešte stále pretrvávajú predsudky, že byť „iný“ je problém. 

Ako to potom vyzerá v praxi?     

V tejto téme sú mi mimoriadne sympatické myšlienky Jána Mühlfeita, bývalého dlhoročného prezidenta pre Európu v Microsofte, dnes kouča a globálneho stratéga. Podľa neho v našich školách pretrváva zameranie skôr na rozvoj toho, čo dieťaťu nejde, namiesto toho, aby bolo rozvíjané to, v čom vyniká.

Ak napríklad dieťa neovláda matematiku, ale je šikovné v cudzom jazyku, učiteľ odporučí dieťaťu doučovanie z matematiky alebo na dieťa vyvíja neustály nátlak, aby si v matematike zlepšilo známku. Cudzí jazyk nikto nerieši, lebo veď v ňom je dieťa dobré. A to je chyba.

Na dieťa to zrejme nemá pozitívny vplyv.

V konečnom dôsledku si z toho dieťa odnáša znížené sebavedomie a frustráciu, keďže stále sa jeho pozornosť upriamuje len na nedostatky. Akoby sme zo všetkých detí chceli mať priemerne dobrých školákov. Sme priveľmi zameraní na výkon. Pritom stačí prebudiť a rozvíjať talenty dieťaťa. Mühlfeit doslova hovorí o odomykaní detského potenciálu.

Miriama Gerbová (vpredu). 

Máte za sebou toľko vzdelávania a aktivít, že by sa jeden učiteľ mohol zahanbiť. Ako ste to všetko stihli?

Vzdelávať som sa začala po tom, ako som si uvedomila, že mi vysoká škola nedala vedomosti a zručnosti na to, ako pracovať s mojimi klientmi. Po škole som zistila, že sa mi neoplatí otvoriť ani jeden môj zošit zo štúdia na vysokej škole, lebo v ňom nenájdem to, čo k svojej práci potrebujem. Vzdelávanie som volila podľa typu psychologickej práce, ktorú som v danom období vykonávala.

Až pri samotných klientoch som zistila, čo všetko potrebujem ešte vedieť a v čom sa dovzdelávať, aby som im mohla pomáhať. Povolanie psychológ je celoživotné štúdium a bez ďalšieho vzdelávania, napríklad prostredníctvom terapeutických výcvikov, kurzov či supervízie je to ako práca kvalifikovaného zubára, ktorý nemá ruky.

Ako môže špeciálnemu pedagógovi pomôcť štúdiom psychológie a naopak?

Špeciálny pedagóg sa viac zameriava na výkon dieťaťa, hľadá spôsoby, ako rozvinúť a podporiť jeho oslabenia tak, aby mohol v škole napredovať. Psychológ sa viac zameriava na prežívanie dieťaťa. Ak skĺbite oba ciele, mala by to byť ideálna kombinácia nie len pre špeciálneho pedagóga, ale pre učiteľov všeobecne. Vedomosti z psychológie obohatia prácu špeciálneho pedagóga o poznanie aspektu prežívania dieťaťa, ktoré je pri aplikovaní stratégií na jeho rozvoj veľmi dôležité.

Zoberme si príklad lekára, ktorý ťažko študuje na vysokej škole. Je výborný v svojom obore, avšak nevie komunikovať s pacientom. Chladne mu oznámi diagnózu, alebo čo je ešte častejšia realita, nekomunikuje vôbec. Vie, čo sa deje vo vnútri pacienta? Ako sa cíti? A je to vôbec pre neho dôležité? Pritom sa veľa hovorí a píše o tom, že v prípade choroby je veľmi dôležité psychické prežívanie človeka, jeho mentálna pohoda.

Často narážame v školách na problém, že učitelia nevedia pracovať s rôznorodou skupinou detí. Nevedia, ako rozvíjať napríklad schopnosti detí, ktoré majú poruchy pozornosti či správania.

Tieto deti majú mnohé schopnosti, ktoré sa rozvíjajú štandardným spôsobom. Možno potrebujú individuálnejší prístup pre svoje oslabenia, ale nie sú to nerozvíjateľné deti. Každý pedagóg si musí nájsť svoj spôsob, ako s dieťaťom pracovať. To, čo funguje na jedného, nemusí na druhého. Takmer každé problémové dieťa na škole má aspoň jedného učiteľa, ktorý s ním problém nemá a vie s ním pracovať. Kolegovia, pedagógovia tak majú možnosť získať novú skúsenosť, „know-how“ priamo z blízkeho zdroja. Niekedy stačí len potlačiť vlastné ego a priznať si, že v tejto oblasti potrebujú poradiť. 

Kedy ste sa vlastne rozhodli pre prácu v školstve vy?

Počas vysokej školy som chcela pracovať s dospelou klientelou, osud to však zariadil inak a mojím prvým povolaním bola práca školskej psychologičky na základnej škole. Bola to náročná, ale krásna skúsenosť.

Dnes pracujete pre Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva. Akej oblasti sa konkrétne venujete?

V súčasnosti som na materskej dovolenke. Pred ňou som sa však venovala štandardným psychologickým aktivitám, akými sú diagnostika dieťaťa, poradenstvo a terapie. Ďalej som vykonávala skupinové terapie priamo na školách. Pracovala som s triednymi kolektívmi, ktoré mali vážny problém.  Stretávali sme sa pravidelne niekoľko mesiacov. Viedla som tiež skupinové stretnutia detí s ADHD, ktoré neboli primárne zamerané na nácvik pozornosti, ale na podporu sebavedomia, keďže tieto deti trpia vo väčšine prípadov nízkou sebaúctou.

Ich nezvyčajnosti v správaní ich v našej školskej realite predurčujú byť konfrontovaní s neustálym porovnávaním, napomínaním, vylučovaním z partií a podobne. Zrazu sa ocitli v skupine, kde si boli všetci viacmenej podobní, niečo ich spájalo. Zdieľali si krivdy zo školy, učili sa pochváliť iných. No najťažšie bolo naučiť ich oceniť samých seba. Mojou srdcovou záležitosťou, ktorú som v centre robila, bola terapia hrou. 

Prvé spoločné školenie konzultantov a inkluzionistov druhého ročníka projektu inkluzívneho vzdelávania.

Vy ste sa v rámci kurzu kognitívno-behavioralnych metód vo vzdelávaní venovali práve žiakom s ADHD. Tak ako mnohé iné deti s diagnózou, aj deti s ADHD, predpokladám, čelia niekoľkým predsudkom. Čo je potrebné si pri práci s nimi uvedomiť?

Najčastejšie som sa vo svojej praxi stretávala so stereotypmi, že sú to deti nevychované a rozmaznané. Je potrebné si uvedomiť, že mozog týmto deťom káže sa hýbať, dáva signál telu a to dostáva zelenú. Ak takému dieťaťu zákazmi alebo príkazmi znemožníme pohyb vykonať, dieťa sa dokáže chvíľu ovládať, následne to ale aj tak musí vykonať. Dievčatá sa vedia pri tejto diagnóze lepšie kontrolovať, napríklad ich potreba pohybu sa skôr prejavuje verbálne, veľa hovoria.

 Nie je to však pre ne prirodzené správanie, skôr či neskôr sa to niekde prejaví, vznikajú úzkosti a depresie. Pre svoje správanie sú tieto deti často karhané, porovnávané, trestané. Oni to veľmi vnímajú a nazerajú na seba samých očami  učiteľov, rodičov a spolužiakov. Majú nízke sebavedomie, samé seba vnímajú ako zlé.

 

Ako to s nimi nepokaziť, respektíve, kde často zlyhávame?

Na začiatku je veľmi dôležité poznať symptomatológiu tejto diagnózy, jej príčinu a prejavy. Už len to nám niekedy pomôže vcítiť sa do takéhoto dieťaťa a neposudzovať jeho správanie ako zámerné a zlé. Ak sa dieťa s ADHD sústredí povedzme 25 minút, vydá toľko energie, ako iné dieťa za oveľa dlhší čas. Prirodzene u neho nastáva fáza únavy, málokedy je za to ale ocenené, keďže sa sústredilo len 25 minút, nie celú vyučovaciu hodinu. Z kvalitatívneho hľadiska ale ide o oveľa väčší výkon ako u „zdravého“ dieťaťa. Potvrdzujú to aj neurologické výskumy.

Ako to môže fungovať v praxi?

Takéto deti treba porovnávať len s nimi samými, zaznamenávať zlepšovanie a udeľovať im pochvaly. Pozitívnu skúsenosť mám s dohodou učiteľa a dieťaťa, v ktorej si stanovia podmienky, za akých môže dieťa opustiť lavicu, prípadne inak kompenzovať pohyb spôsobom, ktorý nenarúša vyučovací proces. Už len to, že učiteľ pristupuje k dieťaťu štýlom – som tu a chápem, že je pre teba náročné presedieť celú hodinu v pokoji, je to v poriadku. Poďme sa dohodnúť na tom, že keď budeš cítiť únavu, dáme si signál a ja ti dovolím vykonať nejakú aktivitu.

To mu dáva pocit pochopenia a znižuje jeho frustráciu. Ani dieťa s epileptickým záchvatom by sme nepotrestali či neodsúdili preto, že ho dostalo. Prečo teda trestať dieťa s ADHD preto, že je nepozorné alebo neposedné na hodinách?

Na druhej strane, s hlbším poznaním dokážeme rozlišovať, ktoré prejavy už s diagnózou nesúvisia a dieťa za ne má dostať nejakú formu trestu. Aj dieťa s ADHD musí mať hranice, ale musí im aj rozumieť. Preto je dôležité, aby učiteľ pracoval aj s triednym kolektívom, v ktorom sa dieťa s ADHD nachádza, nezastupiteľnú úlohu tvoria tiež asistenti.    

Aký je rozdiel medzi filiálnou terapiou a terapiou hrou?

Terapiu hrou vykonáva vyškolený terapeut v „herničke“ a trvá dlhšie ako filiálna terapia. Hernička je vybavená špeciálnymi hračkami, ktorými môže dieťa vyjadriť to, čo prežíva. Hra je najprirodzenejší jazyk malých detí, hračky sú ich slová a hranie ich reč. Tak ako sa niektorí dospelí vedia z trápení vyrozprávať, dieťa sa vie z neho „vyhrať“. Úlohou terapeuta je vytvárať mu pri tom bezpečnú a starostlivú atmosféru.

Filiálnu terapiu zase realizuje terapeutom vyškolený rodič, no nemusí to byť pravidlom. Potom sa raz v týždni hrá v domácej herničke 30 minút s vlastným dieťaťom. Zásadný rozdiel je teda v tom, že filiálna terapia sa realizuje v domácom prostredí, úlohu terapeuta zastáva rodič a trvá kratšie ako terapia hrou.    

Zaujíma ma, kedy je dôležité začať s deťmi riešiť ich kariérny vývin, najmä ak ide o deti so zdravotnými znevýhodneniami. Vyžaduje si to špeciálny postup?

Slovom, bez ohľadu na to, či sú deti zdravotne znevýhodnené alebo nie sú, podporujme ich od útleho detstva v tom, v čom medzi rovesníkmi vynikajú. Skúsme sa menej zameriavať na to, v čom nie sú excelentné. Kariérny vývin by sme mali realizovať posilnením tých znalostí, talentov a zručností, v ktorých deti vynikajú. Ich rozvíjanie a prehlbovanie môže na ceste ďalšieho smerovania kariéry veľmi napomôcť.

Absolvovali ste aj kurz práce s detskou kresbou. Čo nám môže o našich deťoch, či už sme ich rodičia alebo učitelia, prezradiť práve kresba?

Závisí to od toho, ako sa na kresbu pozeráme. Deti môžu do kresby projektovať vlastné strachy, traumy, zážitky, radosti. Ale rovnako aj fantáziu. Veľmi dôležitý je preto rozhovor po kresbe, ktorý nám môže objasniť, čo dieťa kresbou myslí. Komunikuje nám ňou, čo sa v ňom deje a preto nám môže povedať veľa, ale aj nič. V praxi psychológa je kresba diagnostický nástroj, ku ktorému však pristupujeme veľmi opatrne práve z dôvodov, ktoré som spomenula.

Kedy je podľa vás vhodné dať deťom do rúk smartfóny a tablety? Aj tie môžu poslúžiť ako pomôcka pri práci s nimi. Pýtam sa však skôr preto, že v rodine máme chlapca s Aspergerovým syndrómom, ktorý je pre mobil v ruke, keď mu ho zrovna nechcú dať, schopní rozbiť veci. Je to veľmi nebezpečné a hranica je tenká.

Poviem to takto, platí tu známe – digitálne technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Existuje množstvo vedeckých štúdií, ale aj populárnych článkov na tému, odkedy je vhodné dať prvýkrát dieťaťu do rúk mobil či tablet. Niektorí vedci dokonca upozorňujú na alarmujúce zistenia.

Napríklad, že existuje priamy súvis s nadmerným používaním mobilu či tabletu s motorickou hyperaktivitou, poruchami koncentrácie a vývinom reči u detí. Predovšetkým je veľmi dôležité vedieť, akú úlohu informačné technológie v našej rodine zohrávajú. Dopĺňajú vzdelávanie, informovanosť, prehlbujú nejaké talenty alebo nimi deti len zabíjajú čas? 

Miriama Gerbová (vľavo).

Čo môžeme poradiť rodičom, ktorí majú problém udržať svoje deti od technológií?

Keď sme už pri čase, všeobecne platnou radou je určiť si čas, priestor, v ktorom má dieťa dovolené využívať tablet či mobilný telefón. Dopredu sa s dieťaťom dohodnúť, za akých podmienok môže tablet používať a ako dlho. Aby dieťa rozumelo tomu, že to nie je bežná hračka, ale aktivita len na určitý čas a po splnení určitých podmienok. Ak taká dohoda od začiatku medzi rodičmi a dieťaťom nebola, bude to pre dieťa a rodičov síce bolestivé, ale treba to aj tak realizovať a dieťaťu neustúpiť.

Ide o stanovenie jasných a zrozumiteľných hraníc, čo môže mať za následok hysterický plač a krik. Postupne si dieťa na pravidlo zvykne. Dobre je tiež nájsť dieťaťu zaujímavú alternatívu k hre na tablete či telefóne, aby to dieťa nevnímalo tak tragicky. V niektorých rodinách je to dovolené po vykonaní nejakých povinností, napríklad domácich úloh. Existujú aplikácie či technické možnosti internetových prehliadačov, ktoré dokážu čas kontrolovať. Vhodné je tiež obmedziť prístup na internetové stránky s nevhodným obsahom či v službe Youtube nastaviť režim, ktorý odfiltruje videá nevhodné pre detského používateľa.

Môžu rodičia ponúknuť deťom mobil či tablet napríklad so vzdelávacími aktivitami ako náhradu za nezmyselné hry?

Áno, v záplave tisícov aplikácií, ktoré denne produkuje trh, sa vždy nájdu aj také, ktoré dokážu rozvíjať kreativitu, podporovať rozvoj reči, matematických schopností a podobne. Práve tie by sme mali deťom ponúknuť ako alternatívnu k štandardným hrám. Je dôležité, aby sa čas pri tablete či mobile nestal náhradou za činnosti, ktoré môžu dieťa a rodinu všeobecne viacej napĺňať.

Vek, kedy dať dieťaťu do rúk mobil či tablet, sa v dnešnej digitálnej dobe znižuje, ale treba počkať aspoň do dovŕšenia troch rokov a následne voliť také obsahy, ktoré sú danému veku primerané. 

Už ste vymenovali toľko vecí, ktoré by sme si pri práci s deťmi mali uvedomovať, že si budem musieť tento rozhovor prečítať ešte minimálne trikrát Ďakujem zaň. Napadá mi však ešte jedna otázka, no z opačného uhľa. Na čo pri deťoch my dospeláci zabúdame?

Je to široká téma, preto spomeniem len niektoré aspekty, ktoré často pozorujem. Pri výchove detí im my dospelí zabúdame načúvať. Nevieme sa vcítiť do ich kože a reálne počúvať, čo hovoria. Máme problém oddeliť to „naše“ a to „ich“. Nazdávame sa, že najlepšie vieme, čo je pre deti dôležité, pritom do nich veľakrát projektujeme len vlastné potreby, nenaplnené túžby a sny.    

Ďalšou vecou, na ktorú zabúdame, je diskutovať s nimi. Nemáme na diskusiu čas, energiu, často to vzdáme prirýchlo a prejdeme do rozkazov či zákazov. Pritom taká diskusia s dieťaťom je veľmi dôležitá. Získava pri nej dieťa, ale aj dospelý. Dieťa sa v diskusii napríklad učí obhájiť si svoje rozhodnutia a stáť si za sebou samým.

Dospelý zasa môže získať nadhľad a empatiu, ak k dieťaťu nepristupuje len z pozície moci a prijme jeho argumentáciu, vďaka čomu napríklad zmení svoje rozhodnutie a uzná, že má dieťa pravdu. Rozvíja pritom jeho verbálne schopnosti a kritické myslenie, vďaka čomu dieťa získava osobné uspokojenie a buduje si sebavedomie.  

Pamätám si, že som sa občas pri svojich rodičoch a starých rodičoch cítila ako nesvojprávna, ako na konferencii – o nás bez nás.

Áno, problémom je aj to, že deti nenechávame robiť vlastné rozhodnutia a niesť za ne následky už od detstva. Taktiež im niekedy nevieme zadávať hranice, a to také, ktoré sú pre ne čitateľné, jasné a bezpečné. Pri práci s deťmi zabúdame rešpektovať ich potenciál, teda to, na čo skutočne majú. Výkonovo orientovaná spoločnosť nás doslova núti vyžadovať od dieťaťa prácu nad limit jeho schopností.

Iste, nejaký čas dokáže dieťa plniť požiadavky okolia, no ak mu to nie je prirodzené, vedie to do frustrácie, úzkosti a depresií. Akoby sme zabudli byť hrdí na trojkárov a štvorkárov. Pritom neexistuje vzťah medzi známkami v škole a úspechom v budúcom profesnom živote.   

V rámci projektu inkluzívneho vzdelávania Nadácie pre deti Slovenska ste sa stali konzultantkou Základnej školy Ľubeľa. Tá je, ak sa nemýlim, obklopená prírodou a kopcami. Aká je typológia školy?  

Škola sa nachádza v dedine Ľubeľa, v južnej časti Liptovskej kotliny na úpätí Nízkych Tatier, v okrese Liptovský Mikuláš. V prekrásnom prostredí. Ide o plnoorganizovanú školu, ktorej súčasťou je aj materská škola. Okrem detí z Ľubele ju navštevujú žiaci zo spádových obcí. Aktuálne je to 204 detí, z ktorých štvrtina je integrovaná.    

Na čo sa v školskom roku 2019/2020 zameriate? Čo je vašim osobným cieľom? 

Zameriam sa na potreby školy, ktoré sa budú dať z časového aj z ľudského hľadiska v zmysle inklúzie naplniť. Nejde to bez tímovej práce. Keďže už mám prvotnú návštevu za sebou, môžem spomenúť jeden moment. Na začiatku rozhovoru  vytýčila pani riaditeľka, ktorá je v projekte zároveň kontaktnou osobou, hlavnú potrebu školy zo svojho pohľadu.

Počas rozhovoru sme však postupne prišli na to, že problémom je úplne iná oblasť, ktorá s prvotnou potrebou súvisí a značne ju ovplyvňuje. To je cesta, ktorou sa chcem vydať – byť tam, vidieť, komunikovať, správne sa pýtať, načúvať, podporovať, sieťovať potrebných ľudí, motivovať a poradiť, využiť pritom profesijné vedomosti a informácie. A v neposlednom rade sa tiež sama veľa učiť.

Aká aktivita vás v dedinke čaká najbližšie?

Budem robiť interaktívnu prednášku o jednotlivých poruchách, s ktorými sú učitelia v škole konfrontovaní. Jej cieľom je napomôcť im lepšie uchopiť jednotlivé diagnózy a teda aj lepšie pochopiť samotné deti. Základ je takéto dieťa prijať, potom ide všetko ľahšie, aj keď je to ťažké. Niekedy byť pár minút v roli dyslektika alebo dieťaťa s poruchou pozornosti dokáže urobiť viac, ako prečítať si dlhý odborný článok.

Autor: Diana Burgerová