Trochu iná séria Knižnice inklúzie pokračuje. Tentokrát vás zoznámime so školskou špeciálnou pedagogičkou Vanessou Chovancovou, ďalšou účastníčkou 3. ročníka nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania – Škola inkluzionistov. Čo by o nej povedali deti, s ktorými pracuje, ako sa vidí ona sama a prečo v detstve čakala mamu doma s varechou v ruke? + tipy na zaujímavý zážitok z TED prednášok aj na knižku o inakosti.
Toto je Vanessa Chovancová, špeciálna pedagogička zo Základnej školy Vazovova v Bratislave. Je krásna, no uznajte. Zvonka aj zvnútra. Rada sa stráca v knihách aj medzi deťmi, ktorým sa v škole venuje. Má veľké ideály a všetci sme si podľa nej rovní – už len naučiť tak premýšľať väčšinovú spoločnosť. Tak toto je „špeciálna Vanesska“, ako jej hovoria deti.
Vanessa Chovancová. Fotografia: Veronika Horníková
Mám nádej, že by sa deti zhodli na tom, že u “pani špeciálnej Vanessky, alebo špecky”, ako ma zvyknú nazývať, sa s ňou v kancelárii, ale aj mimo nej, cítia fajn. Možno by povedali, že keď sa na niečom pracuje, „špecka“ si vyžaduje disciplínu a pôsobí občas aj zamračene alebo prísne. Možno aj to, že ich učím necítiť sa ako niečo “menej”. Mnohí ku mne kedysi prichádzali s výčitkou, že keď chodia za „špeckou“, nie sú takí dobrí ako ostatní. Minule som bola práceneschopná a prišla som si do práce len po notebook. Zrazu mi vbehli do kancelárie dvaja šiestaci so slovami: “Prišli sme ako chodievame vždy.” Viete, čo to znamená? Že im na našich stretnutiach záleží! Vieme, že dlhá covidová doba dala všetkým zabrať, deti raz boli v škole, raz nie, často sa menil rozvrh, chaos striedal vyčerpanie... A oni za mnou prišli bez toho, aby im to niekto vopred povedal. To sú pre mňa tie každodenné zázraky, akými mi dobíjajú v práci energiu a zrejme o tom vôbec netušia. Myslím si, že by možno svojou vlastnou rečou opísali, koľko zodpovednosti im prenechávam, že otvorenosť je našim poznávacím znamením, že si nepotrpím na vykanie a dokonca nemám problém povedať: „Prepáč, to nie ty si sa pomýlil, ale ja.“ A možno by povedali niečo úplne iné. Opýtam sa ich.
Som individualistka. Srdcom inkluzionistka s veľkými ideálmi. Pôvodom Oravčanka pôsobiaca v základnej škole ako školská špeciálna pedagogička v hlavnom meste našej pôvabnej krajiny, presnejšie v mestskej časti Staré Mesto. Som dvojičkou brata, ktorý tu nie je, a preto mi je život vzácny a hodnotný. Som tvrdohlavá prokrastinátorka so sklonmi k workoholizmu a zmyslom pre detail. Niekedy zvyknem meškať. Nočný typ človeka a citlivá duša. Obľubujem umenie, pozitivitu a humor v rôznych podobách. Psíkov, koláče a kvôli dobrej knihe nevyjdem z bytu aj celý víkend. Otvorená, s chuťou cestovať, spoznávať, nasávať kultúru iných zemí. Toto som ja. Rada počúvam, rozprávam, premýšľam aj nahliadam. Bojím sa výšok, ale horám sa nevyhýbam. Stotožňujem sa s niekoho myšlienkou, že „nie sme rovnakí, ale všetci sme si rovní“. Kamarátka Andrejka mi hovorí, že som odvážna, podľa mňa mi však odvaha chýba. Vážim si čas s priateľmi a známymi, ale byť stredobodom pozornosti nie je nič pre mňa. A ozaj – občas si zo seba vystrelím, som hanblivá a mám rada deti. Aj preto som si vybrala toto povolanie a stále ma baví.
Práca s v školstve ma zatiaľ napĺňa. Byť súčasťou tejto cesty je požehnanie a som za ňu vďačná. Mám šťastie, že mám v súčasnej práci, či už za predošlého riaditeľa Karola alebo terajšej riaditeľky Janky, podporu. Aj vďaka nim som sa už mnohé veci naučila. Nie je to však samozrejmosť – niekedy cítim vyčerpanie, nie však kvôli deťom samotným. Dôvodom je nikdy nekončiaca byrokracia, nepáčia sa mi ani určité diery v systéme a energiu mi uberajú dospelí ľudia, ktorí inklúziu odmietajú alebo sa s ňou nestotožňujú. Niekedy sa preto stiahnem a potrebujem chvíľu na opätovnú motiváciu. V tejto spojitosti mi napadá myšlienka rímskeho cisára Marcusa Aureliusa: „My ľudia zrodili sme sa pre spoluprácu ako ruky, nohy, oči a oba rady zubov. Pracovať navzájom proti sebe je neprirodzené. A byť nevrlý k niekomu a odvracať sa od neho je nepriateľským činom voči nemu.“ Keby som nepracovala v školstve, viem si pokojne predstaviť prácu v poradenstve, alebo v nemocnici, v nejakej organizácii, pôsobiť v pomáhajúcich profesiách. A navyše sa stále túžim vzdelávať. Zaujímalo by ma štúdium tradičnej čínskej medicíny alebo psychoterapeutický výcvik. A raz by som chcela byť mamou. Uvidíme, čo z toho sa podarí...
Vanessa Chovancová so svojím tímom - konzultantkou a kolegyňou z projektu Škola inkluzionistov. Fotografia: Veronika Horníková
Keby som si tak vedela spomenúť... Bolo ich určite veľa. Navštevovala som dedinskú školu, kúsok od domu. Všetci zo školy sme sa poznali. Ešte sme nemali mobilné telefóny. Keď sme sa dohodli, že po škole sa stretneme o štvrtej, všetci sme boli nastúpení na lúke a hrali sme méty alebo futbal. S dievčatami sme zvykli klepať rezne z lopúchov a variť polievky z hliny a vody s bylinkami nazbieranými na lúke do starých hrncov od rodičov. Trávili sme čas prevažne vonku a za každého počasia. Dokonca aj počas školských prestávok sme bývali vonku na dvore. Krásne sme si prepájali kamarátstva s deťmi z iných ročníkov. V triede nás bolo veľa, prevažná väčšina bola dominantná. Zažili sme kopec zábavy, no a keď sme v škole niečo vyviedli, držali sme spolu. Spomínam si, že ma veľmi bavili dejepis a slovenčina – najmä vďaka učiteľkám a ich výkladu. A práve mi napadla vtipná príhoda v súvislosti s rodičovským združením. Patrila som medzi dominantnejšie, živšie deti? Zrejme mi poriadne fungovalo určité kritické myslenie, pretože som mamku po rodičku doma čakávala pri okne s varechou. Ona sa však nado mnou zľutovala a nezbila ma.
Rozmýšľam... Deti ma vedia vždy prekvapiť a fascinovať svojimi otázkami. Prirodzene, občas ma prinútia zastaviť sa, posadiť sa a diskutovať. Krásne na tom je, že nikdy nevieme, čo sa z toho vyvinie a kde sa dostaneme. Isté je, že pri predstave práce s deťmi som predtým vôbec nevedela, do čoho idem. Až pribúdajúce roky praxe mi ukazujú, aké je to úžasné povolanie a nikdy nekončiaci proces. Občas sa mi stáva, že sa ma žiak opýta otázku z nejakého učiva, napríklad z matematiky. Predtým som sa hanbila, že niečo neviem a zahmlievala som mu odpoveď. Dnes už mu vysvetlím, že na to skúsime prísť spolu a keď to nepôjde, vyjdem s kožou na trh so slovami, že si to preberiem s pani učiteľkou a nabudúce sa k tomu vrátime. Zároveň im ukazujem, že som len človek – omylný, z mäsa a kostí. A tak sa z času na čas pristavím za kolegynkami s prosbou o vysvetlenie postupu násobenia zlomkov alebo určovania vidu pri slovesách. Na deťoch si cením ich úprimnosť, fantáziu, bezprostrednosť a snívanie. Sú to práve ony, ktoré ma tak veľa učia. Keď cítim, že mi dieťa dôveruje, teším sa. Nedávno sa mi stalo, že mi jeden žiačik po vstupe do mojej kancelárie povedal: „Hnevám sa na teba, lebo si prezradila pani učiteľke, že cez prestávky hrám často hry na počítači a nestíham sa najesť.“ Príjemne ma zaskočil. Všetko sme si vydiskutovali a nakoniec odišiel spokojný. Vnímam to ako veľkú vec a výsledok našej dôvery.
Ponúka prednášky a konferencie na rôznorodé témy s mottom: „myšlienky, ktoré treba šíriť“ a spočíva v umení verejného prejavu. Našla som tam množstvo prednášok práve z oblasti školstva, nie všetky však sú dostupné s titulkami v našom jazyku. Vybrala som si pre vás dve – „Zabíja škola tvorivosť?“ a „Nastoľme revolúciu vo vzdelávaní“ od Kena Robinsona. Okrem iného je tento človek medzinárodným poradcom pre oblasť vládnych, neziskových, vzdelávacích a umeleckých inštitúcii. Obe nemajú viac ako 20 minút a tak trochu na seba nadväzujú. Hovorí v nich o náramnom rôznorodom talente u všetkých detí, o tom, ako sa chopia šance a ak niečo nevedia, proste to skúsia. Spomína, aké sú dôležité všetky školské predmety, ale aj originálnosť detí vďaka ich vlastným omylom. Podľa neho môže prekvitať každá škola, v ktorej budú deti zažívať skutočný život. Jeho prednášky obsahujú krásne príbehy ľudí (choreografky a požiarnika), ktorých myšlienku vám ale neprezradím. Ak máte chuť, nech sa páči, pozrite si ich, Slová pána Robinsona boli pre mňa výživné.
Je to pútavá autobiografia dnes dospelého, úspešného muža, ktorý v knihe opisuje celý svoj doterajší život od útleho detstva. Na tom by nebolo nič zvláštne, no Daniel má zriedkavý savanský syndróm a autizmus, zároveň má obrovský talent na čísla a jazyky. Jeho kniha ma tak fascinovala a ponorila do čítania, že som prestala vnímať, čo sa deje okolo mňa. Snažil sa v nej priblížiť verejnosti, ako vníma svet, ľudí a všetko okolo seba. Je o niekedy trpkej príchuti nepochopenia okolia v rôznych situáciách vychádzajúcich z jeho špecifík, ale aj o originalite, výnimočných schopnostiach, obrovskom potenciáli, či o prekonávaní samého seba v prospech naplnenia snov. Obdivujem, ako si so všetkým postupne poradil a oceňujem jeho mnohopočetnú rodinu, ktorá ho brala takého, aký je a pomáhala mu. Napokon, opisuje aj svoju sexuálnu orientáciu a prežívanie lásky k človeku z jeho pohľadu. Na Slovensku vďačíme za túto výnimočnú knihu vydavateľstvu Absynt.
