Začíname sériu Knižnice inklúzie, ktorá bude trochu iná ako tie doteraz. Spovedáme v nej mladých ľudí, ktorým záleží na inklúzii v spoločnosti, ktorí nehľadia na niektoré deti tak a na tie ďalšie zas onak. Majú rovnaký meter na všetkých, či majú okuliare, barle alebo so sebou nosia inzulínku. Zoznámte sa s prvou účastníčkou tretieho ročníka nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov.
Toto je Júlia Karbulová. Najprv pracovala ako pedagogická asistentka, dnes je špeciálnou pedagogičkou na Základnej škole Laborecká v Humennom. Proste inkluzionistka – telom aj dušou. Okrem toho, že svojimi výnimočnými tipmi prispela do našej rubriky Knižnica inklúzie, položili sme jej päť otázok „na telo“, aby sme vám ju bližšie predstavili. Toto je ona, Julka Karbulová – introvertná extrovertka.
Júlia Karbulová. Fotografia: Veronika Horníková
Odmalička sme sa spolu so sestrou hrali na školu. A hoci bola moja sestra staršia, učiteľkou som bola ja. Zbožňovala som tieto naše hry. Myslím si, že vtedy to začalo. Všímala som si aj moje učiteľky – čo všetko vedia, ako nás dokážu čokoľvek naučiť – jednoducho som ich obdivovala. Moja vlastná cesta k školstvu však bola trošku komplikovanejšia, moja rodina totiž nepatrila ani k strednej vrstve. Najväčším prelomom boli pre mňa malé neterky – pri nich som si uvedomila, ako ma práca s deťmi baví. Myslím si, že mať rád deti je pri tejto práci vlastne to najdôležitejšie. Štúdium a prax mi to len potvrdili. Možno to vyznie zvláštne, ale... v spoločnosti som introvert, no pri žiakoch sa zo mňa stáva extrovertná Júlia.
Toľko nepotrebných vecí sa učíme. Veď polovičke z nich ani nerozumiem. Nebaví ma to. Prečo to musím robiť?! Toto všetko by som si povedala. Bohužiaľ, doteraz sa toho v tomto ohľade veľa nezmenilo. Myslím si, že ak by boli zadania v učebniciach jasnejšie a zrozumiteľnejšie napísané, deti by zažívali viac úspechov ako zlyhaní. Ale to len premýšľam nahlas...
Mám vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a pedagogiku mentálne postihnutých. Po doštudovaní som sa bála, že si prácu na východe Slovenska nenájdem, zvažovala som dokonca aj odchod zo Slovenska. Potom prišla ponuka pracovať ako pedagogický asistent na základnej škole v Humennom a tak som ju prijala. Pridelili ma do 4. ročníka k jednému žiakovi s autizmom. Za jeden rok ma naučil viac, ako som sa naučila v škole. Po roku a pol som dostala príležitosť pracovať ako školská špeciálna pedagogička a tak som prijala aj túto ponuku.
Úpenlivo rozmýšľam nad nejakým úžasne vtipným príbehom, ale mne sa asi nič také na základnej škole nestalo. (smiech) Zažívala som také bežné, každodenné trapasy. Ale počkať, bolo to tuším v deviatej triede, keď sa mi stalo niečo naozaj nepríjemné. Sedela som na prehistorickej stoličke z dávnych čias, aj lavice boli z tej doby. Bolo už teplejšie, mala som sukňu. Pančuchové nohavičky nezvládli štruktúru stoličky ani lavice, zrazu bum – očko! To by bolo ešte fajn, ale my sme sa v ten deň v škole fotili. Tak si to viete predstaviť. Ešteže som mala ochotných spolužiakov, ktorí sa o to postarali. Odvtedy pančuchové nohavičky nenosím! Ale nie, žartujem. (smiech)
Vždy, keď sa niečo v mojom živote deje, pýtam sa: „Pane Bože, čo ma má táto situácia naučiť? Aj toto pandemické obdobie nás malo niečo naučiť. V školstve to môže byť napríklad to, že učiť sa dá aj inak. Na online hodinách som si tiež všimla, že deti sú akési zraniteľnejšie, nevypočuté a chýba im socializácia. Často sa so mnou potrebovali len porozprávať. Vyrozprávať sa.
Je to životopisný príbeh, ktorého hlavnou hrdinkou je mladá učiteľka Erin Gruwell. Opisuje život detí, ktoré sú ohrozené násilím a rasovým napätím, vychováva ich ulica, navyše v nenávisti. Film odporúčam najmä pre starších divákov, avšak existuje aj knižná predloha tohto filmu (The Freedom Writers Diary). Film ma zaujal najmä kvôli postojom a snahe mladej učiteľky Erin. Je neskúsená, no napriek tomu zapálená, odhodlaná pomôcť a počúvať. Zo začiatku ju žiaci neuznávajú, no ona neskôr vymyslí akési denníky, čím spojí všetkých žiakov. Deti si do nich píšu, čo zažívajú počas dňa a potom si spoločne vlastné príbehy čítajú a počúvajú aj príbehy ostatných.
Aj toto je film z učiteľského prostredia – má aj veľmi podobný obsah ako ten prvý. Je natočený podľa skutočnosti. Odporúčam ho tiež radšej pre staršie deti, rodičov a učiteľov. Aj v tomto filme je hrdinkou mladá učiteľka, ktorá príjme miesto na jednej strednej škole v triede, ktorá je v škole považovaná za nezvládnuteľnú a neprispôsobivú. Tento film ma zaujal najmä preto, že je v ňom vidieť učiteľkinu snahu pracovať inak, nie podľa predpísaných poučiek. Je odhodlaná použiť iné metódy, ktoré nakoniec zaujmú aj žiakov a prinesú ovocie v triede. Vedenie školy a jej kolegovia však pre jej metódy nenájdu pochopenie. Učiteľka sa aj napriek tomu bez boja nevzdáva. Veľmi mi imponuje jej odvaha. Tento príbeh je aktuálny stále, aj teraz.
„Každý si z tohto filmu môže zobrať to, čo potrebuje. Ja som potrebovala odvahu a odhodlanie.“
A do tretice je tu film opäť zo školských lavíc. Rozpráva príbeh o problémoch dospievania. Každý z nás má, alebo niekedy možno v živote mal pocit, že mu nikto nerozumie. Podobne sa cíti aj George – hlavný hrdina príbehu. Je to komplikovaný introvert s citom pre kresbu, ktorý rád premýšľa a kladie si otázky, ktoré už napadli mnohých z nás. Potom však George stretne dievča – spriaznenú dušu. Viac sa dozviete, keď si pozriete film. (smiech) Mňa zaujal najmä preto, že aj ja sama som sa v období dospievania cítila nepochopená a nechcela som o tom s nikým rozprávať. Mala som, niekedy stále mám, svoj vlastný svet. Mala som problém zapadnúť. O to viac sa snažím deti počúvať, snažím sa vybudovať si so žiakmi vzťah, aby sa mi nebáli povedať čokoľvek, čo ich trápi, čo ich teší, z čoho majú strach, radosť, obavy aj neistotu.
Zručné ilustrácie s romantickou rozprávkovou črtou prenášajú čitateľov tejto knihy do rozprávkového sveta, kde život plynie pomalým a hlbokým rytmom. Autor Davide Cali je známy taliansky detský spisovateľ a karikaturista. Jeho knihy boli preložené do viac ako 30 jazykov. Za svoju tvorbu dostal množstvo ocenení v Európe aj vo svete. Aj ilustrácie Marca Soma boli ocenené na mnohých medzinárodných súťažiach, vrátane Bratislavských bienále ilustrácií v roku 2013. V roku 2019 za ne dokonca získal cenu Hansa Christiana Andersena. A o čom kniha je? Nabáda nás, aby sme boli šťastní, tešili sa z detailov života a dňa. V tomto príbehu nám autor predstavuje predajcu, ktorý ponúka šťastie v pohári. Nakoniec však zistíme, že šťastie leží vnútri nás a v malých veciach naokolo.
V tejto knižke pre detičky od dvoch do piatich rokov nám autorka rozpráva príbeh o malej Grétke a jej novej kamarátke líštičke. Objavila ju len náhodou, keď práve zmizla jej plyšová líška. Toto líščiatko je trošku osamelé, pretože sa stratilo. Grétka ale dobre vie, že mamino objatie dokáže vyliečiť všetky bolesti a smútky. A tak pomôže mláďatku nájsť jeho mamičku. V tomto príbehu nechýba uistenie, že rodičia svoje deti milujú. Kniha je plná krásnych ilustrácií, ktoré detí zaujmú rovnako ako pekný príbeh plný odvahy a lásky.
