Inkluzionistka Michaela: Deti medzi sebou neporovnávam. Je to to najhoršie, čo im môžeme urobiť

Ste mladou začínajúcou učiteľkou. Ako vnímate začiatky svojej kariéry?

MB: Vysokoškolské štúdium som absolvovala na Pedagogickej fakulte v Prešove v dvojodborovom študijnom programe Učiteľstvo pre primárne vzdelávanie a Špeciálna pedagogika. Po ukončení štúdia som začala pracovať na Základnej škole v Budimíri. Dostala som triedu prvákov. Nikdy nezabudnem na 4. september 2017, keď sme sa uvideli po prvýkrát. Stála som tam a neverila, že to, čo sa deje, je skutočné. Doteraz za tie deti cítim veľkú zodpovednosť a ešte väčšiu vďačnosť.

Čo predchádzalo rozhodnutiu stať sa učiteľkou?

MB: Celé detstvo, aj počas štúdia na gymnáziu, som snívala o tom, že budem učiteľkou, ideálne na vidieckej škole. Splnilo sa mi to. Rada som si čítala príbehy Anny zo Zeleného domu a už vtedy som sa s touto postavou stotožňovala. Pri uvažovaní o svojom budúcom povolaní som si uvedomila, že sa mi v živote dostalo veľmi veľa dobrých vecí. Mala som a stále mám šťastie na podnetné prostredie okolo seba. Na svojej ceste som doposiaľ vždy stretla ľudí, ktorí ma nasmerovali tým správnym smerom. A keď som už niekam smerovala, stretla som vždy niekoho, kto mi pomohol.

Na akej škole pracujete?

MB: Pôsobím na Základnej škole s materskou školou Milana Rastislava Štefánika v Budimíri pri Košiciach. Nachádzame sa deväť kilometrov od Košíc v smere na Prešov.

Čím je vaša škola špecifická od tých ostatných?

MB: Sme strediskovou školou pre deti z deviatich okolitých obcí. O dobrom mene školy v okolí však svedčí i fakt, že ju v súčasnosti navštevujú žiaci až z 19 bližších i vzdialenejších obcí. Sme strediskovou školou pre deti z deviatich obcí, prirodzene nás to vedie k vyššej miere inkluzívnosti, pretože sa snažíme vzdelávať všetky deti, pre ktoré sme spádovou školou. Sme otvorenou školou, ktorá sa snaží vytvárať podmienky pre každé dieťa, samozrejme, pokiaľ tam nie sú vyslovene závažné zdravotné znevýhodnenia, ktoré nám to reálne neumožňujú.

Je vaša škola inkluzívna?

MB: Naša škola sa dlhodobo usiluje poskytnúť všetkým deťom také možnosti, ktoré im umožnia zažiť v škole úspech. V súčasnosti v nej pôsobí školský psychológ, školský špeciálny pedagóg, logopéd i traja asistenti učiteľa. Títo odborníci spolu s ostatnými členmi pedagogického kolektívu aktívne prispievajú k vytváraniu príjemného a bezpečného prostredia, ktoré dá každému žiakovi šancu uspieť. K tomuto cieľu vedie dlhá cesta, preto i napriek našej intenzívnej snahe, ktorú neustále vyvíjame, vnímame priestor pre zlepšovanie podmienok inkluzívneho vzdelávania v našej škole, čo je zároveň i dôvodom zapojenia sa našej školy do programu Škola inkluzionistov.

Ste učiteľkou v druhom ročníku na Základnej škole. Ako vyzerá vaša trieda?

MB: Som triednou učiteľkou 16 úžasným druhákom. Neustále ma prekvapujú svojimi nápadmi, úvahami, tvorivosťou, dobrosrdečnosťou a vzájomnou všímavosťou. Žiaden deň nie je rovnaký ako ten predchádzajúci. V triede mám deti, ktoré opakujú ročník, deti s vývinovými poruchami učenia, deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia i intaktné deti z podnetného prostredia.

Mám v triede tiež veľa detí, ktoré veci rýchlo pochopia, vedia poznatky aplikovať, majú predchádzajúce skúsenosti, ktoré im uľahčujú pospájať si informácie do súvislostí a napredujú skokom. Snažím sa pripraviť im úlohy tak, aby boli zaujímavé a obohacujúce i pre ne. Navzájom sa všetci učia vnímať a akceptovať špecifické potreby iných žiakov. Zisťujú, že rôznorodosť je v poriadku, aj to, že každý je dobrý v niečom inom.

Aké vzťahy majú deti medzi sebou navzájom?

MB: Deti spolu vychádzajú veľmi dobre. Usilujem sa o to, aby každé dieťa v triede zažilo  úspech, aby malo samo zo seba dobrý pocit, aby rástla jeho sebadôvera. Myslím si, že ak nepocíti úspech v škole či mimoškolskej činnosti, bude ho neskôr hľadať inde. Možno pri rýchlom otvorení auta sponkou, možno pri olúpení človeka na ulici, možno zistí, že to je to, v čom sa mu darí, v čom je skutočne dobré a za čo ho iní obdivujú. Uvádzam extrémny príklad, ale iste mi rozumiete.

Mojím cieľom je nájsť, v čom jednotlivé deti vynikajú a ukázať to aj im samotným - či je to trpezlivosť, usilovnosť, starostlivosť a záujem o druhých, dobrá pozornosť, priateľské správanie, manuálne zručnosti, výtvarný, hudobný alebo športový talent. Dieťa si zvnútorňuje to, čo často počúva. A to stmeľuje i kolektív. Ak sa dieťa cíti prijaté, prijíma i ostatných.

Ako ich podnecujete k tomu, aby si pomáhali?

MB: V triede sa mi stretli deti, ktoré majú chuť pomáhať si navzájom a je vidieť, že i rodičia ich k tomu vedú. V tomto smere som mala uľahčenú prácu. Stačilo ich podporiť v tom, že takto to budeme robiť aj v škole, aby sme sa tu všetci cítili príjemne a išlo to. Navyše sa spolu veľmi veľa rozprávame, všímame si drobnosti a tešíme sa z maličkostí.

Inšpiráciu nachádzate v Montessori pedagogike. Prečo?

MB: Už počas svojho univerzitného štúdia som sa dostala k Montessori pedagogike a odtiaľ už veľmi plynulo k inkluzívnemu vzdelávaniu. Maria Montessori žila na prelome 19. a 20. storočia a bola prvou talianskou lekárkou. V dobe, keď nebolo bežné, že na univerzite študuje žena, ukončila medicínu s vynikajúcimi výsledkami. Bola inteligentná a empatická a pri svojej práci na psychiatrickej klinike a neskôr v materskej škole pracovala s deťmi s rôznym zdravotným znevýhodnením, často i s deťmi s nižším intelektom.

Hľadala spôsoby, ako tieto deti vzdelávať, vytvorila pomôcky, ktoré sú premyslené do najmenších detailov. Rozvíjala ich osobnosť, trpezlivosť, poriadkumilovnosť a sebadôveru. Chcem, aby moje deti zažívali rešpektujúci prístup a stimulujúce prostredie, ktoré pedagogika Montessori ponúka. Túžim byť pre nich vnímavou a zodpovednou učiteľkou, ktorá ich pozitívne nasmeruje.

Ako využívate pedagogiku Marie Montessori v praxi vy?

MB: Montessori pedagogika je postavená na myšlienke toho, čo dokáže dieťa urobiť dnes s pomocou dospelého, zajtra dokáže urobiť samo. Vytváram deťom priestor, aby boli zodpovedné, samostatné, trpezlivé, sústredené, vnímavé voči svojmu okoliu, aby sami sebe verili.

Ak je to možné, trávime veľa času v prírode, pracujeme tak, aby sme pri učení zapájali čo najviac zmyslov a pri výrobe pomôcok, ktoré na vyučovanie potrebujeme, zapájam do činnosti často i samotné deti. Tešia sa, ak si niečo spoločne vytvoríme a ešte sa pri tom i naučíme čosi nové.

Čo deti dokáže najviac zaujať?

MB: Deti majú radi, ak vedia, čo ich čaká. Máme svoje zaužívané zvyky. Každé ráno začíname spoločným pozdravom, poprajeme si pekný deň, nielen formálne, ale tak naozaj. Povieme si, čo nás v daný deň čaká, prípadne privítame toho, kto dlhší čas chýbal. Povieme si, čo nás potešilo, prípadne, nad čím uvažujeme. A takto naladení sa púšťame do práce. Deti majú radi zážitkové vyučovanie, učenie sa v pohybe, skupinovú prácu. Striedam časti, keď deti sedia v lavici a musia byť sústredené, trpezlivé pri práci a činnosti, pri ktorých sa pohybujeme.

Ako ich motivujete, keď sa im nechce pracovať? Odmeňujete ich?

MB: Deti sú prirodzene zvedavé a majú túžbu poznávať. Do siedmich rokov sa mozog odmeňuje sám, nepotrebuje odmeny zvonku. Dieťaťu stačí pocit, že to zvládlo, odmenou je samotná činnosť či jej výsledok. Snažím sa rozvíjať a podporovať najmä vnútornú motiváciu detí, tá je podľa mňa najdôležitejšia – či už vo vzťahu k vzdelávaniu alebo čomukoľvek, čomu sa budú neskôr v živote venovať. Ak chce dieťa niečo zvládnuť samo, hravo zdolá i prekážky, na ktoré narazí.

Okrem toho slovne často oceňujem a vyzdvihujem individuálne pokroky jednotlivých detí. Upriamujem pozornosť na to, v čom sa zlepšili a vediem ich k tomu, aby oceňovali i jeden druhého. Navyše máme s deťmi vytvorený hodnotiaci systém myšiek a syrov. Zalaminovala som každému obrázok kreslenej myšky, pripevnila naň suchý zips a priebežne myšky posúvame na ceste k väčšiemu kúsku syra. Je to hravé a deti sa z toho tešia.

Absolvovali ste i zážitkový seminár Rómske dieťa v nerómskom prostredí – od emócií k poznaniu. Čo ste sa naučili?

MB: Tento typ vzdelávania mi vyhovuje najviac. Je postavený na zážitku či osobnej skúsenosti, a to sa človeka zakaždým dotkne a pravdepodobne to ovplyvní jeho názor. Janette Maziniová Motlová upriamila našu pozornosť na drobnosti, ktoré si bežne ako učitelia neuvedomujeme, no pri vzdelávaní zohrávajú dôležitú úlohu. Za všetky spomeniem aspoň jeden príklad, pri ktorom som si uvedomila, že medzi očakávaniami a výsledkami je niekedy markantná priepasť.

V škole sa niekedy stretávame s tým, že rómske deti neďakujú. Janette nám na základe vlastnej skúsenosti vysvetlila, prečo je to tak. V rómskej kultúre je poďakovanie spojené s veľmi silnou emóciou, používa sa preto zriedka. Rómovia ďakujú napríklad v situáciách, keď im lekári zachránia člena rodiny. Rómske dieťa preto potrebuje čas na to, aby pochopilo kultúru ďakovania za jedlo či školské pomôcky. Ak máme túto informáciu, vieme s ňou primerane nakladať a najmä dieťa pochopiť. Ono sa tak nedostáva do rozporu s tým, v čom žilo doposiaľ a najmä nevníma rodinu a školu ako dva izolované svety.

Je samozrejmé, že každé dieťa je jedinečné. Akým spôsobom si všímate u detí odlišnosti?

MB: Alexander den Heijer povedal: „Keď kvet prestane kvitnúť, upravíte prostredie v ktorom rastie, nenaprávate kvet.“ A je to tak. Keď kvet nekvitne, nie je problém v ňom, asi treba prekopať záhradu. Podobne ako má každá rastlina odlišné nároky na svetlo, zálievku, pôdu či zastrihávanie, aj medzi deťmi existujú rozdiely. Už pri príchode do základnej školy sú viditeľné odlišnosti. Každé z deti má inú štartovaciu čiaru, prichádza do školy s neviditeľným balíkom vedomostí a skúseností. Ku každému dieťaťu sa usilujem pristupovať individuálne a uplatňovať diferencované prístupy. Je to mravčia práca, no najmä neporovnávam deti medzi sebou. Porovnávanie je najhoršie, čo môžeme deťom urobiť. Každé je dobré v niečom inom.

Čo vám v tom pomáha?

MB: V prvom rade sama cítim, že mám k takýmto deťom blízko. Pomáha mi vedomosť, že za každým správaním sa ukrýva nejaký dôvod, snažím sa na situáciu pozrieť s nadhľadom a tak, aby som dokázala vnímať príčiny, nielen dôsledky. Pomáha mi neustála sebareflexia a často i to, že sa na situáciu pozriem očami dieťaťa. Tiež sa učím viac počúvať iných ako sama hovoriť, vnímať drobnosti. Jednoducho, barličiek, ktoré mi pomáhajú je mnoho, je to veľká skladačka.

Darí sa deťom vo vašej triede prijímať odlišnosti iných žiakov?

MB: V škole je množstvo príležitosti k tréningu toho, aby sme prijali odlišný názor, ocenili iného za jeho úsilie, prácu či samotný výsledok. S deťmi sa veľa rozprávam o tom, prečo je niečo tak, ako je – prečo niekto potrebuje viac času na svoju prácu, prečo ľudia reagujú tak, ako reagujú. Chcem, aby vnímali nielen výsledok, ale i to, čo tomu predchádza a tiež to, čo môže spôsobiť naša reakcia.

A deti sú v tomto fantastické – chápavé, tolerantné, ústretové. Rozvíjame citlivosť voči iným, schopnosť prijať odlišnosť, no je to proces. Neustále sa učíme a zdokonaľujeme.

Na škole máte školského psychológa, školského špeciálneho pedagóga i asistenta učiteľa. Prvotne samozrejmosť, avšak, opak je pravdou. Prečo by podľa vás mala mať každá škola k dispozícii tím týchto odborníkov?

MB: Sú to ľudia, ktorí sú nepochybne dôležití a dokážu pomôcť žiakovi, učiteľovi a v neposlednom rade i rodičovi. Ak na škole funguje tím odborníkov, práca je efektívnejšia, vieme dieťaťu ľahšie pomôcť, výsledky sú rýchlejšie viditeľné, a to pôsobí motivačne nielen na samotné dieťa. Často sa zameriavame na slabé stránky dieťaťa, pretože tie trénujeme a chceme odstrániť či aspoň eliminovať nedostatky. Aj IVVP (individuálny výchovno-vzdelávací program) je na nich niekedy postavený. No koho by to bavilo? S pomocou odborníkov vieme zabezpečiť komplexný prístup, z ktorého v konečnom dôsledku ťažia všetci.

V čom vidíte na Slovensku problém?

MB: Necítim sa byť kompetentná hodnotiť či posudzovať náš školský vzdelávací systém. Dalo by sa trúchliť nad mnohými vecami, ktoré nefungujú tak, ako by mohli, no to mi pri dennodennej práci nepomôže. Snažím sa ovplyvňovať to, čo ovplyvniť môžem, a meniť to, na čo mám dosah. Začínam v prvom rade deťmi v mojej triede a pokračujem tými, ktoré učím jednu či dve hodiny týždenne. Myslím si, že aj malé zmeny môžu mať významný dopad na úspešnosť dieťaťa.

Učiteľ je kľúčový a pre dieťa na 1. stupni základnej školy je skutočne dôležitou vzťahovou osobou. Niekedy ma mrzí, že sa vo všeobecnosti veľmi orientujeme na výkon, ktorý sa meria v percentách. Určite sú dôležité i vedomosti a poznatky, no nesmieme zabúdať ani na to, čo iné sa dieťa v škole naučí – je to trpezlivosť, empatia, úcta, rešpekt, tolerancia?

Ste jednou z 20 účastníkov programu Škola inkluzionistov. Ako vnímate svoju účasť v tomto projekte doposiaľ?

MB: Keď som sa dozvedela, že Nadácia pre deti Slovenska a Ples v opere podporia náš projekt, veľmi som sa potešila. Mám skúsenosť, že mimovládne organizácie poskytujú učiteľom veľmi kvalitnú podporu a nemýlila som sa. Tento grantovo-vzdelávací program a všetky aktivity, ktoré sme v rámci neho dosiaľ realizovali hodnotím ako prínosné. Vprograme som spoznala Zuzku Révészovú, našu regionálnu konzultantku, vďaka ktorej sme sa ako škola opäť posunuli ďalej. Okrem nej som spoznala i kolegov z iných škôl v rámci celého Slovenska, ktorí svoju prácu vykonávajú so skutočným nasadením. Absolvovala som rad zmysluplných vzdelávacích aktivít a poznatky a zručnosti, denne ich využívam vo svojej triede.

Aké sú vaše plány s využitím finančných prostriedkov?

MB: Organizujeme sériu Includays – dní zameraných na scitlivovanie žiakov našej školy voči rôznym typom zdravotného či sociálneho znevýhodnenia. Pozvali sme si medzi seba zástupcov z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, ktorí deťom priblížili svet ľudí s poruchou zraku. Naša regionálna konzultantka nám prostredníctvom Živej knižnice sprostredkovala príbeh Martina Karena, mladého muža bez rúk. Plánujeme tiež aktivitu, ktorá našim deviatakom umožní na okamih zažiť na vlastnej koži pocit sociálneho vylúčenia. Týmito a ďalšími krokmi vedieme deti k vnímavosti a citlivosti k iným.

Budete vzdelávať aj pedagogický kolektív na vašej škole?

Zamerali sme sa i na vzdelávanie pedagógov. Navštívil nás Dávid Králik, inšpiratívny učiteľ, ktorý s našimi pedagógmi zrealizoval mentoringový výcvik. Naša školská špeciálna pedagogička absolvovala kurz bilaterálnej integrácie zameraný na prepájanie mozgových hemisfér. Spolu s ďalšími dvoma kolegyňami absolvujeme kompletné vzdelávanie v metodike nácviku splývavého čítania – SFUMATO. A urobili sme i malú zmenu v interiéri, na chodbe máme nainštalovanú úzku drevenú poličku. Knihy sú v nej uložené netradične tak, aby obálka dieťa upútala a bola tak zároveň pozvánkou k otvoreniu knihy.

Čím vás vaša práca obohacuje a aký zmysel vám dáva

MB: Venujem sa tomu, čo ma baví, čo ma teší a napĺňa. Moja práca je veľmi kreatívna, všestranná a pestrá. Denne prichádzajú mnohé situácie, ku ktorým je potrebné zaujať nejaký postoj, pretože človek nikdy nevie, čo v dieťati zarezonuje aj o 20 rokov. Baví ma sledovať, ako sa menia a formujú osobnosti týchto detí a čo všetko sa už naučili. Myslím si, že je dôležité, aby sme hľadali spôsoby, metódy ako pracovať s deťmi s rôznym znevýhodnením, no pre budovanie inklúzie je podľa mňa kľúčový predovšetkým vzťah. Vzťah učiteľ – žiak.

Deti nezaujíma, čo mi dospelí všetko vieme, kým neprejavíme úprimný záujem o ne samotné. Mám úprimnú radosť, ak tento vzťah cítim. Svoju prácu by som nemenila. Neviem si predstaviť, v ktorom povolaní by som zažila viac úprimného smiechu a spontánnych objatí ako v mojej triede. Tu som svedkom mnohých nádherných momentov.

 

Autor: Zuzana Wagnerová