Marta Dvoráková sa narodila v Nitre. Dnes žije v Levoči. Má 63 rokov a spomedzi všetkých svojich ôsmich súrodencov je najmladšia. Jej rodičia a starí rodičia boli otvorení ľudia, ochotní pomôcť vždy každému, kto to potreboval. Má silnú kresťanskú výchovu. Svoju prácu vždy vykonávala veľmi dôsledne a s láskou. Rozhovor s ňou je veľkým nahliadnutím do sveta vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením.
Aká bola vaša študijná cesta?
MD: Študovala som jazyky – francúzštinu a rumunčinu na Filozofickej fakulte v Bratislave. S manželom sme prišli do Levoče za prácou, tú som si dho nevedela nájsť. Po rôznych provizórnych zamestnaniach som prišla pracovať na školu, ktorá sa vtedy ešte volala Základná škola pre sluchovo postihnutých. Dnes sa volá Spojená škola Jána Vojtaššáka internátna. Vyštudovala som špeciálnu pedagogiku a pocítila som, že to je to, čomu sa chcem v živote venovať.
Prečo ste sa rozhodli pre špeciálnu pedagogiku?
MD: Hľadala som si prácu, avšak vzdelanie, ktoré som mala ukončené, mi perspektívu nedávalo. Keď som prišla pracovať na túto školu, dozvedela som sa, že kolegyňa ide na materskú dovolenku. Vždy som chcela byť učiteľkou. Bolo tu voľné miesto, prijali ma, a tak som si doplnila kvalifikáciu. Moja práca bola neskutočne krásna.
Celý svoj život ste zasvätili špeciálnej pedagogike?
MD: Spočiatku som o tejto problematike nevedela veľa, ale časom som si uvedomila, že sa o to túžim zaujímať viac a viac.
Ste riaditeľkou Spojenej školy Jána Vojtaššáka internátnej v Levoči. Pre aké deti je táto škola určená?
MD: Do našej školy chodia zdravotne znevýhodnené deti podľa zložiek školy, to znamená, že môžeme vzdelávať sluchovo postihnuté deti, autistické deti, deti s narušenou komunikačnou schopnosťou, deti s mentálnym postihnutím i deti bez mentálneho postihu.
Čo z pozície riaditeľky školy vnímate za najnáročnejšie, čo sa vzdelávania týchto deti týka?
MD: Všetkým týmto deťom by som predovšetkým želala, aby boli v triedach zaradené tak, že deti s rovnakým zdravotným znevýhodnením budú spolu v rovnakom ročníku v jednej triede, aby sa tak mohli vzdelávať plnohodnotne, a aby sa im učiteľ mohol naplno venovať. Realita je však taká, že máme zmiešané triedy s viacerými ročníkmi. Poznám síce model Jena school, ktorý funguje na princípe, že v triede sú tri ročníky, vzájomne sa tak ťahajú, pomáhajú si, vytvárajú spoločný program. Je to úžasný model. Ale tiež nie je vhodný pre každé dieťa.
V prípade zdravotne znevýhodnených detí za najväčšiu prekážku považujem práve to, ako to funguje teraz. Snažila som sa presadiť, aby sme pracovali v blokoch, aby sme sa napríklad jedno dopoludnie venovali matematike, mali pripravené projekty a deti by na obed vedeli, všetko to, čomu sme sa venovali.
Aké špecifiká má vzdelávanie zdravotne znevýhodnených detí?
MD: Vzdelávať tieto deti vyžaduje veľmi milujúceho pedagóga, ktorý zbožňuje svoju prácu aj deti. Musí to byť človek tvorivý, empatický, flexibilný. Čo sa týka samotných špecifík každodennej práce, telesne postihnutému dieťaťu by som priala, aby malo rehabilitačný program a špeciálne pomôcky, ktoré potrebuje. Rovnako pri sluchovo postihnutom dieťati, aby malo základné vybavenie, aby sme nemali problém s načúvacími aparátmi. Existuje nesmierne veľa špecifík, ale na druhej strane, mojou túžbou vždy bolo, aby sme deťom dávali pocítiť, že robia presne to, čo všetky ostatné deti na svete - učia sa a túžia napredovať.
Aké má podľa vás naša krajina vytvorené podmienky na štúdium pre tieto deti?
MD: Keďže som zástanca alternatívneho školstva a mám vnútornú slobodu, neznížim sa na to, aby som len kritizovala školský zákon. Stále je viac a viac možností využívať informácie z iných krajín. Preto si myslím, že základom sú ľudia. To znamená: vedenia škôl a pedagogické kolektívy. Ak je to aj podporené dobrým materiálnym vybavením školy, tak aj zdravotne znevýhodnené dieťa sa na Slovensku môže úžasne, kvalitne a šťastne vzdelávať.
Sú podľa vás súčasné podmienky vyhovujúce, resp. dostatočné?
MD: Systém je nastavený veľmi zle, ale ak majú ľudia odvahu a chuť, môžu robiť skvelé veci.
V čom vidíte najväčší problém, ak hovoríme o zdravotne znevýhodnených v školskom prostredí?
MD: Sko som už spomínala, priala by som týmto deťom, aby sa mohli viac učiť v exteriéroch, aby spoznávali život v jeho pravej podobe. Myslím si, že podobne ako v rodinách, aj v našom školstve je málo podnetov zvonku. Rodiny na to majú svoje dôvody, väčšinou ekonomické, a ani školy si nemôžu dovoliť do školských vzdelávacích programov zahrnúť toľko aktivít, ktoré by som im tak veľmi priala.
Vzdelávanie je ešte stále viac založené na teoretickej báze ako na tej praktickej. Dôležité je aj ich prepojenie so spoločnosťou zdravých, malo by sa to považovať za prirodzené.
Ako riaditeľka školy dokážete najlepšie posúdiť, čo vám v rámci vzdelávania zdravotne znevýhodnených chýba. Čo to je?
MD: Chýba mi zápal, motivácia, kreativita mladých pedagógov, samozrejme, česť výnimkám! Už pri výbere študentov na tieto odbory by som kládla väčší doraz na to, aby som zistila, či sú empatickí, láskaví, technicky zdatní, či vedia vytvárať projekty, či sa venujú dobrovoľníctvu.
V čom Slovensko zaostáva, ak je reč práve o deťoch s rôznymi typmi zravotných znevýhodnení na poli školstva?
MD: Nie som schopná definovať, či v niečom Slovensko zaostáva. Som nastavená, možno to vyplýva z môjho veku, na také vnímanie života a práce, že sa pozerám na svoje blízke okolie a hovorím si, že veci, ktoré môžem ovplyvniť, sa snažím ovplyvniť. A Školský zákon nechám na iných . . . Myslím si ale, že zaostávame napríklad v počte alternatívnych škôl.
Dennodenne prichádzate do styku s telesne, mentálne postihnutými deťmi, či deťmi s inými zdravotnými znevýhodneniami. Je v poriadku, aby deti s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami boli v rovnakej triede?
MD: Celkom správne to určite nie je, ale ak má dieťa šťastie na dobrého pedagóga, aj toto môže byť v konečnom dôsledku pre neho prínosom. Či v oblasti vzdelávania, to by som si dovolila pochybovať, ale v oblasti sociálnej mu to určite pomôže.
Badáte v školskom prostredí v našej krajine predsudky voči zdravotne znevýhodneným deťom?
MD: Ja som sa s ničím takým nestretla. Čo ale vyčítam tejto spoločnosti, je, že na ťažký dopad minulých desaťročí v tejto krajine doplatili práve zdravotne znevýhodnení. Boli vzdelávaní izolovane, a národ ako taký nebol konfrontovaný s touto realitou, čo znamená, že dve generácie dospelých nemali ani len poňatia o tom, že títo ľudia existovali.
Počet diagnostikovaných detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na Slovensku je viac ako 55-tisíc, čo tvorí asi 12% populácie detí. Menšia polovica z nich je integrovaná do bežných základných škôl. Stále však väčšia časť navštevuje školy špeciálne. Ako to hodnotíte?
MD: Môj názor je taký, že každé dieťa, ak je správne zdiagnostifikované, čo je veľmi dôležité, je veľmi špecifické, individuálne a má osobitné potreby. Videla som francúzske, nemecké, fínske, nórske školy a ich modely vzdelávania. Áno, všimla som si, že väčšie percento znevýhodnených detí sa vzdeláva medzi zdravými, ale každé dieťa potrebuje aj individuálne podmienky. V každej krajine, ktorú som navštívila, aj boli vytvorené. Takže v praxi to vyzeralo tak, že všetci žiaci školy sa stretávali v komunitách, v jedálni, na školskom koncerte, cez prestávky, učili sa spolu niektoré výchovné predmety – výtvarnú výchovu, hudbu, ale ostatné vyučovanie prebiehalo individuálne.
Čo pre vás znamená inkluzívne vzdelávanie?
MD: Inkluzívne vzdelávanie v takomto mikrosvete je napríklad naša škola. Zamestnanci aj žiaci sú konfrontovaní s inakosťou toho druhého. Každodenne sa musíme jeden druhému vzájomne prispôsobovať a v rámci našich možnosti vytvárame pre seba aj deti špecifické podmienky.
Ako sa podľa vás dá takéto funkčné spoločenstvo v triede vybudovať?
MD: Môžeme ho vybudovať, len ak sa budeme správať k sebe prirodzene, a budeme si ochotní pomáhať.
Bezpochyby, aby sme docielili stabilitu kolektívu, je dôležité prijatie, participácia, bezpečie či zdieľanie. Ako je možné toto všetko dosiahnuť?
MD: Máme cieľ, aby sa zdravotne znevýhodnený žiačik cítil dobre a posúval sa dopredu. Môžeme to dosiahnuť tým, čo zdôrazňujeme od začiatku tohto rozhovoru - všetko stojí a padá na ľuďoch. Zodpovedné je vedenie školy, pedagógovia, ale dôležití sú aj rodičia a rodiny ostatných žiakov v danej triede či škole.
Aké výhody či nevýhody prináša so sebou inklúzia sama?
MD: Neviem zadefinovať výhody, nevýhody, ale vychádzam z teórie, že treba splniť špecifické potreby jednotlivca. Každého žiaka je dôležité posudzovať veľmi citlivo a špecificky.
Čo je potrebné rozvinúť, aby sme mohli hovoriť o správnom inkluzívnom vzdelávaní v praxi?
MD: Dôležité je, aby spoločnosť nerozlišovala v bežnom živote ľudí na iných a zdravých. Všetci sme v prvom rade Božie deti, či sme takí alebo onakí. Na druhej strane, ak aj je niekto predsa iný, je podstatné, aby sme boli veľkorysí voči jeho potrebám.
Ako hodnotíte prácu so zdravotne znevýhodnenými deťmi?
MD: Je to krásna, nesmierne obohacujúca práca pre každého. Naozaj, táto práca ma napĺňa. Každý, kto s nimi príde do kontaktu, môže byť šťastný.
Čo vás vo vašom profesijnom živote potešilo najviac a dodalo vám nádej v lepšiu budúcnosť?
MD: V začiatkoch mojej práce škola vzdelávala len sluchovo postihnutých žiakov, neskôr sme prijímali aj deti s iným zdravotným znevýhodnením. Napriek tomu mám vždy pred očami ťažko sluchovo postihnutého Mariána, ktorý má dnes vyše štyridsať rokov, bol výnimočne pracovitý, ctižiadostivý a múdry. V čase, keď na Slovensku ešte neexistovali stredné školy pre sluchovo postihnutých, študoval v Prahe na gymnáziu, musel sa učiť v češtine, plus mal dva cudzie jazyky. Keď som ho prišla po roku do Prahy navštíviť, pán riaditeľ mi povedal, že je to ich najlepší žiak. Takíto ľudia dnes už majú lepšie možnosti aj na Slovensku. Čo vnímam pozitívne a všímam si, že veci sa posúvajú vpred.
Čo by ste odkázali všetkým tým, ktorí sa snažia o pretavenie inkluzívneho vzdelávanie do praxe?
MD: Držím im palce, ale zároveň ich prosím, aby nezabúdali, že každé dieťa je špecifické a ak potrebuje odlišné podmienky, aby mu ich predsa len zabezpečili.
Máte nejaké životné motto?
MD: Nie je dôležité, o čo si v živote prišiel, ale čo urobíš s tým, čo ti v živote zostalo.
Autor: Zuzana Wagnerová
Poznámka autora: Rozhovor s pani Dvorákovou sa uskutočnil v čase, keď ešte bola riaditeľkou Spojenej školy Jána Vojtaššáka internátnej v Levoči. Od školského roka 2018/2019 však túto funkciu už nezastáva.