Okrem toho, že je senior expertkou v Nadácii pre deti Slovenska, v Škole u Filipa, ktorú navštevuje 200 detí, má na starosti rozvoj školy na pozícii riaditeľky školy. Prečítajte si rozhovor s Anetou Chlebničanovou o tom, ako v škole učili počas koronakrízy, ale aj o tom, prečo už dávno používajú na škole slovné hodnotenie.
Autor: Diana Burgerová
Mohli sa všetky deti zo Školy u Filipa vzdelávať počas koronakrízy doma cez internet?
Nie. Chodia k nám aj deti, ktoré žijú v lesnom prostredí, majú úplne iný životný štýl. Ich rodiny žijú v spätosti s prírodou na lazoch okolo Banskej Bystrice. Máme tiež jedno dieťa z detského domova, kde bola bola počas pandémie situácia krízová, domáce vzdelávanie tam preto nebolo ľahké. Chodia k nám aj deti, ktoré síce majú prístup na internet, ale akosi sa rozhodli, že ho tak často používať nebudú. (smiech)
Asi je dôležité, aby sme si povedali predtým, ako sa naplno pustíme do rozhovoru o dištančnom vzdelávaní vašej školy počas koronakrízy, čím je starostlivosť o deti a učenie sa u vás špecifické.
Máme tímy ľudí, ktoré sa o deti spolu starajú, jedna trieda nemá len jednu triednu učiteľku, o jednu triedu sa u nás starajú aj dvaja učitelia. Potom máme inkluzívny tím, ktorý sa stará o všetkých žiakov v škole, ktorí v určitom období potrebujú z hľadiska svojich špecifík v rámci učenia sa, zdravotného stavu alebo rodinnej situácie, väčšiu systematickú podporu a zameranie. Jednoducho povedané, u nás sa asistenti, špeciálna pedagogička a psychológovia nestarajú len o deti, ktoré majú poruchy učenia alebo zdravotné problémy, ale starajú sa skutočne o všetky deti, ktoré v danom období identifikujú ako tie, ktorým treba venovať zvýšenú pozornosť. K tomu samozrejme používajú formy a metódy, ktoré by deťom mali pomôcť zvládnuť toto ťažké obdobie, aby u nich nenastal regres alebo stagnácia, ale naopak, aby rozvoj dieťaťa a jeho osobnosti pokračoval aj naďalej, pomaly a v rámci toho, čo v tom období môže dokázať.
Pracoval teda inkluzívny tím Školy u Filipa s deťmi aj dištančne?
Áno, pedagogickí asistenti, špeciálna pedagogička, psychológ a niektorí učitelia, ktorí tento tím tvoria, mali zoznam detí, ktoré identifikovali ako tie, s ktorými bolo počas dištančného vzdelávania potrebné pracovať intenzívnejšie, viac im pomáhať. Komplikáciou však, ako som už spomínala, bola karanténa napríklad v detskom domove. Naša špeciálna pedagogička tam nemohla ísť osobne. Hľadali sme teda spôsoby, ako jej so žiačkou vytvoriť priestor na spoluprácu. S niektorými deťmi je totiž obzvlášť dôležité udržať aspoň vzťah a kontakt na diaľku, aby sa nám ,,nestratili medzi prstami“. Aby deti nemali pocit, že sme sa na nich vykašľali. Deti musia vedieť, že nám na nich záleží, hoci za nimi nemôžeme prísť. Jednou z foriem ich komunikácie teda bolo telefonovanie, no písali si aj listy, hádzali si ich do schránky, vymieňali si aj prečítané knižky.
V škole máme aj deti s kochleárnymi implantátmi a s narušenou komunikačnou zručsnoťou. Oni komunikovali s učiteľmi a s inkluzívnym tímom najmä písomne. Pri ich online vyučovaní boli prítomní aj rodičia, podobnú možnosť mali vďaka našej špeciálnej pedagogičke aj deti s dyslexiou a s dysgrafiou. Išlo o to, aby sa rodičia detí s istými špecifikami naučili od učiteľov niektoré techniky, ktoré môžu s deťmi doma uplatňovať nielen pri učení ale aj pri iných aktivitách tak, aby sme ich nedemotivovali, ale naopak podporili.
Ilustračná fotografia. Archív Nadácie pre deti Slovenska
Ako dištančné vzdelávanie vnímali decká zo Školy u Filipa? Bola vlastne škola alebo nebola škola?
Nechceli sme deti udržovať v stave, že je škola, pretože škola naozaj nebola, nie tak úplne. Niektorí rodičia s nami konzultovali, či majú deti budiť ráno o šiestej, aby si udržali svoj školský rytmus, my sme im hovorili – preboha, nie! (smiech) Vieme, že u detí je ťažké vybudovať time management, oni v tej hlavičke proste riešia úplne iné veci ako my dospelí. Preto mali od nás prevažne výberové úlohy, ale potom aj také, pri ktorých sme očakávali ich splnenie. Neboli povinné, ale myslíme si, že boli dôležité pre ich rozvoj, že boli pre ne primerané a zvládnuteľné. Dostali na to adekvátny čas, ale samozrejme, rátali sme aj s tým, že všetky odpovede včas nedostaneme. Je však dôležité, aby aj pri neplnení si povinností neprestalo budovanie dôvery s deťmi, to nesmie prestať nikdy. Aj keď sa nám dieťa ozvalo dva týždne po termíne, poďakovali sme sa mu, že sa nám ozvalo, aj to, že sme radi, že je zdravé. Deti proste vždy vedeli, že keby čokoľvek potrebovali, môžu sa na nás kedykoľvek obrátiť, hoci práve nechodíme do školy.
Písali ste aj online testy?
Používali sme techniky, ktorými si žiaci, najmä tí starší, mohli overiť, ako sú na tom. Samozrejme neboli hodnotené. Išlo o to, aby videli, čo zvládajú skvele a na čom ešte potrebujú pracovať. V Škole u Filipa sme boli dávno, ešte na začiatku koronakrízy, vysporiadaní s tým, že učebné plány sa tento školský rok určite nesplnia tak, ako by sa splnili, keby sme boli normálne v škole. S tou frustráciou sa musia učitelia jednoducho zmieriť. Neznamená to však, že tie deti sa počas dištančného vzdelávania nenaučili niečo úplne iné, nové, čo v tých plánoch nebolo. Obohatí to ich osobnosť a neskôr na tom môžu stavať. My by sme mali tieto ich nové schopnosti a vedomosti vedieť identifikovať a pracovať s nimi. Napríklad pri prváčikoch sme si povedali – nič sa nestane, že nebudú vedieť napísať všetky písmená, doučia sa ich v druhom ročníku. Deviataci boli predpripravení, všetko u nás fungovalo tak, aby mohli ísť aj na prijímačky na stredné školy. Až potom prišlo rozhodnutie ministerstva prijímačky tento rok nerobiť.
Komunikovali s vami všetky deti? Zatiaľ to všetko vyzerá ukážkovo, žiaden zádrhel.
Niektoré deti sa rozhodli, najmä tínedžeri, že využijú koronavírusový čas a dištančné vzdelávanie výhradne pre seba, robili si po svojom, komunikovali minimálne alebo vôbec. S nimi sme komunikovali asi takto – áno, máš právo sa rozhodnúť, ako chceš, no budeš za to musieť neskôr niesť aj následky. Jedným z následkov boli online konzultácie v trojici rodič-dieťa-učiteľ, kde sa o prístupe daného žiaka rozprávali, aj on či ona sa mohli vyjadriť k tomu, prečo sa takto rozhodli. Navyše, každé dieťa má u nás svoje portfólio, ktoré si môžu okrem detí pozrieť aj rodičia. Okrem iného sa tam v rámci slovného hodnotenia uvádza aj to, ako a či spolupracovali počas dištančného vzdelávania.
Ktoré ročníky boli teda najrizikovejšie, čo sa komunikácie s nimi týka?
Piata trieda je vždy prechodová, tu začínajú byť frajeri a skúšajú, najmä v sociálnych vzťahoch s deviatakmi a učiteľmi, kam až môžu zájsť, ale to je prirodzené. Hľadajú si svoje miesto, hoci musím povedať, že naša škola funguje len v jednej budove a v rámci rovesníckeho vyučovania spolu prvý a druhý stupeň spolupracujú. Z fyziologického a vývojového hľadiska zase býva na základke najťažší šiesty a siedmy ročník. V ôsmej triede sa to pomaly utriasa, ale stále je to náročné. Ak majú vybudovanú nejakú vnútornú motiváciu k učeniu, na ktorej v Škole u Filipa staviame, pracuje sa s nimi jednoduchšie. Spolupracujeme s Katedrou psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici, sledujeme spolu úroveň našich žiakov v rámci vnútornej motivácie vzdelávať sa a výsledky potom porovnávame so vzorkou detí z bežných klasických škôl. Pozor, vonkajšia motivácia je však tiež dôležitá, tá funguje vtedy, ak sa napríklad deviataci spýtajú sami seba, či sa chcú dostať na nejakú dobrú strednú školu, ak je odpoveď áno, začnú na sebe makať, aby sa tam dostali. Oni si už uvedomujú, čo sa stane, ak situáciu podcenia, alebo ak sa nedostanú na školy, ktoré si vybrali. Nie všetky deti však dokážu pretaviť vonkajšiu motiváciu do tej vnútornej. Tá zase spočíva v tom, že bádanie a objavovanie sveta vzdelávaním im samým prináša radosť.
Ilustračná fotografia. Archív Nadácie pre deti Slovenska
Čo teda podľa teba vyplávalo počas koronakrízy o vzdelávacom systéme v našej krajine ešte viac na povrch, kde sú jeho slabiny?
Koronavírusový mód zvýraznil potrebu individualizácie v školskom prostredí. Nielen tých detí, ktoré majú špecifické potreby, ale všetkých detí. Napríklad z hľadiska osobných rozhodnutí a spätnej väzby od detí – musíme ich naučiť ju dávať a učiteľov zase prijímať.
Spomenula si individualizáciu v školstve, o tej sa celkom hovorí už aj na ministerstve. Budú sa teraz prerábať všetky študijné kurikulá?
Celý systém bol doteraz nastavený nejako takto – v prvom rade deti delíme podľa vekových kategórií, potom na deti, ktoré síce majú špecifické potreby alebo znevýhodnenia oproti ostatným deťom, ale ešte stále sa môžu vzdelávať na bežných školách. Potom tu ešte máme deti, ktoré sú nadpriemerne intelektovo nadané, buď všeobecne, alebo v niektorých špecifických oblastiach. A potom tu máme skupinu detí, ktoré zvládajú jednotlivé ročníky v škole vo všeobecnosti priemerne – to sú proste deti, ktoré spĺňajú všetko, čo sa od nich očakáva. Vidíme tam niekde individualizáciu?
Ani nie.
No napríklad deti z marginalizovaných rómskych komunít sú nadpriemerne nadané rytmicky a pohybovo. Ich danosti dokážu školy povzbudiť možno v rámci krúžkov, ale nevyužívajú ich v rámci vzdelávania. Tieto deti sa výborne učia vďaka hudbe, čítať či pochopiť matematické vzorce. V tej širokej skupine detí pochádzajúcich z národnostných menšín žijúcich na Slovensku nevyužívame ich potenciál. Od všetkých týchto skupín detí pritom očakávame, že budú pracovať rovnako, že budú rovnako vedieť matematiku aj písať diktáty. V Škole u Filipa sa preto snažíme podporiť špecifikáciu každého dieťaťa.
Ako?
Napríklad tak, že ak dieťa vie, že je dobré napríklad v informatike a prostredníctvom programov sa dokáže naučiť lepšie geografiu alebo chémiu, vieme sa s ním v učení posúvať dopredu, ísť jeho smerom aj v rámci iných predmetov. No ešte som chcela dokončiť, ako funguje systém školstva na Slovensku.
Samozrejme, dopovedzme si teda ako je u nás nastavený systém školstva.
Látka je rozdelená do predmetov a deti do ročníkov, nesledujeme celkový rozvoj osobností detí, ale sledujeme hlavne to, čo je merateľné a dané systémom – teda ako dopadnú testy 5 alebo 9 a podobne. Chápem, že štát potrebuje mať evaluáciu toho, čo poskytuje občanom v rámci vzdelávania, ale používa na to dnes už obmedzené nástroje. Tieto testovania nám predsa ani neposkytujú obraz toho, čo tieto naše deti v skutočnosti baví, ako sú v jednotlivých oblastiach na tom so zručnosťami a s vedomosťami. Okrem testov PISA, pri ktorých sa však vyberie len nejaká vzorka detí a potom to dopadne tak, ako to dopadne – katastrofálne. Viem, aká je evaluácia ťažká už len v rámci školy a triedy, nie to ešte v rámci celej krajiny. Nechcem to, samozrejme, podceňovať, ale dnes už je jednoznačne zjavné, že relevantné organizácie a štát by mali v tomto procese viac spolupracovať a premýšľať nad tým, ako evaluáciu nastaviť tak, aby sa slovenské školstvo vyvíjalo vpred. Musíme lepšie pracovať na tom, ako rozvíjať osobnosti detí tak, aby mali vnútornú motiváciu k vzdelávaniu.
Myslíš si teda, že skúsenosť s dištančným vzdelávaním počas koronavírusu prinesie pred vstupom do nového školského roka nejaké zmeny? Napríklad smerom k individualizácií vo vzdelávaní?
Každé ťažké obdobie prináša nové príležitosti, koronavírus sám o sebe priniesol veľa nových skúseností s individualizáciou v školstve. Aká však bude hĺbková analýza toho, čo sa udialo, ako sa to udialo, ktoré nástroje boli efektívne a čo deťom reálne pomáhalo a čo nie, ešte nejaký čas potrvá, no bude to veľmi dôležité. Už teraz vieme, že v online priestore sa nedajú napĺňať všetky potreby detí vo vzdelávaní. Určite nie sociálny kontakt, ktorý je pre nich v každom období života najdôležitejší. No ak od septembra nabehneme späť do pôvodného systému a budeme chcieť rýchlo všetko zameškané dobehnúť, to bude snáď ešte horší prístup. Musíme si uvedomiť, že škola tu nie je na to, aby do všetkých detí naliala vedomosti rovnakým lievikom, otestovala ich a vypustila do sveta.
Ilustračná fotografia. Archív Nadácie pre deti Slovenska
Ako vyzerá vaša komunikácia s rodičmi, respektíve, ako vyzerala počas koronakrízy?
Naša škola má filozofiu, že chce poznať každé jedno svoje dieťa, tým pádom aj jeho rodiča. Napriek tomu, že je o školu veľký záujem, vždy sa otvára len jedna trieda v ročníku. Dokopy tak máme 200 detí, no práve vďaka tomu ich všetkých poznáme. Tým sami sebe aj im zaručujeme väčší osobný priestor na vzájomné poznanie sa a komunikáciu. Na Slovensku máme školy, kde sú tri aj štyri triedy v ročníku, tam nie je šanca poznať všetky deti v škole, dokonca ani v jednom ročníku. Benefitom škôl s menším počtom detí je práve väčšia individualizácia a bližší kontakt s rodičmi. U nás každý triedny učiteľ pozná rodiča každého svojho žiaka. Rodičia majú možnosť kedykoľvek za nami prísť, dať nám spätnú väzbu, vyžiadať si konzultácie, dokonca sa ďalej rozvíjať v oblasti výchovy, poskytujeme im rôzne workshopy a prednášky. Potom nám vo vzájomnej komunikácii a spolupráci nezabráni ani koronavírus, či ide o pozitívne alebo negatívne spätné väzby. A nielen pozitívna, ale práve negatívna spätná väzba, je prejavom dôvery.
Keď už si načrtla tému spätnej väzby, čo Škola u Filipa a slovné hodnotenie? V školskom prostredí ste ako škola známa tým, že sa mu dlhodobo venujete.
Na našom slovnom hodnotení pracovali učitelia tri roky, tí na prvom stupni dokonca ešte dlhšie. Neviem si predstaviť, ako budú teraz robiť slovné hodnotenie učitelia a školy, ktoré nemajú skúsenosti s tým, čo je to rešpektujúca komunikácia a popisný jazyk, či ako komunikovať splnenie štandardov detí vo vzdelávaní, aby ich náhodou nedemotivovali. Slovné hodnotenie má pomáhať dieťaťu rozvíjať sa a formovať ho. Slovné hodnotenie nie je len – absolvoval, neabsolvoval, dobrý, výborný.
Ako ste slovné hodnotenie pretavili do chodu Školy u Filipa?
Slovné hodnotenie dávame všetkým deťom v rámci elektronickej žiackej knižky, no na oboch stupňoch je to stále najmä o face to face hodnotení. Na prvom stupni majú deti svoje týždenné hodnotiace listy a portfóliá. Tie si nosia domov a môžu sa o tom, čo je v nich napísané, porozprávať aj s rodičmi. Týždenne rodičov informujeme aj mailom – dostanú od nás akési zhrnutie, čo všetko trieda, do ktorej chodia ich deti, zažila, čo im išlo a čo menej. A pritom deti učíme aj vlastnému sebahodnoteniu, spolu s triednou učiteľkou sa v závere každého týždňa ohodnotia. Spätnú väzbu ich učíme dávať si od prvej triedy. Vďaka tomu už vedia, čo dokážu a na čom by mali ešte pracovať. Ale pozor, to nie je kritika, to je zistenie a vedenie, na čom každý z nich ešte má kapacity pracovať. Rozvíjať sa dá dovtedy, kým to chceme sami.
Ako to slovné hodnotenie vyzerá trebárs v tej elektronickej žiackej knižke? Miesto známok je tam text?
V podstate áno, žiacke knižky neobsahujú známky, ale predmety. V rámci tých predmetov, povedzme napríklad z matematiky, má žiak v knižke pre rodiča v prvom rade presne popísané, čo by v nej mal za celý školský rok zvládnuť. Sú to detailne popísané vzdelávacie štandardy podľa učebných osnov, napríklad – dokáže zostrojiť trojuholník a vypočítať jeho obsah, pomocou ekvivalentných úprav dokáže vyriešiť lineárne rovnice, s využitím poznatkov o lichobežníkoch a rovnobežníkoch dokáže riešiť konštrukčné úlohy a dokáže vypočítať ich obsah a obvod.
To ale ešte nie je samotné slovné hodnotenie, však?
Nie, počas roka pribudnú k vzdelávacím štandardom detailné popisy. Slovné hodnotenie teda vyzerá napríklad takto, príklad prečítam zo žiackej knižky jedného žiaka, ktorú mám práve otvorenú: „Pomocou ekvivalentných úprav dokážeš vyriešiť lineárnu rovnicu. Úplne dokážeš vyriešiť rovnicu so zlomkami, dokázal si to v rámci online ústnej odpovede, dokonca aj v rámci aktívnej samostatnej práce. Vyriešil si rovnice naviac, oceňujem tvoju aktivitu a záujem.“ Mám tu aj iný príklad: „V rámci štandardu dokážeš zostrojiť trojuholník a vypočítať jeho obvod a obsah. V rámci priebežného hodnotenia si z 15 bodov získal 12. To znamená, že dokážeš zostrojiť trojuholník pomocou bodov, ktoré sú zadané pomocou súradníc, v trojuholníku dokážeš zostrojiť osi hrán, ťažnice a výšky. Porozmýšľaj ešte nad tým, ako zostrojiť stredné priečky trojuholníka.“ Na základe tohto hodnotenia teda žiak vie, na akej úrovni zvládol jednotlivé zadania, zároveň však dostal aj spätnú väzbu o tom, čo by ešte mohol vylepšiť, v tomto prípade sú to stredné priečky trojuholníka.
Matematika sa zrejme hodnotí, nechcem to zľahčovať, ale ľahšie ako napríklad občianska náuka, kde sa to, ako dieťa rozumie morálke, povinnostiam, zákonom či usporiadaniu štátu asi nehodnotí jednoducho. Ako vyzerá také slovné hodnotenie z občianky?
Jeden zo vzdelávacích štandardov občianskej náuky znie: Vieš, že ľudské práva sú spojené s povinnosťami. K tomu má jeden z našich žiakov v elektronickej žiackej knižke napísané takéto slovné hodnotenie: „Správne si vyriešil zadanie ohľadom ľudských práv, chápeš vzťahy medzi právom a povinnosťou. Dokázal si to priloženou prácou.“ Rodič teda vie, že sa v škole žiak učil o ľudských právach, že sú spojené s nejakými povinnosťami, a že to, že tomu rozumie, dokázal odovzdanou vypracovanou úlohou.
Ilustračná fotografia. Archív Nadácie pre deti Slovenska
Vieme si ukázať aj nejaký negatívnejší príklad slovného hodnotenia? Trebárs, keď dieťa nespolupracuje, neplní si domáce úlohy?
V rámci vzdelávacích štandardov geografie sa riešia aj aplikačné úlohy s mapou, deti sa majú naučiť využívať schematické mapy a čítať ich. Slovné hodnotenie jednej žiačky v elektronickej žiackej knižke znie: „V rámci témy Obyvateľstvo som od teba počas zadaného obdobia neobdržala ani jeden vyplnený pracovný list. Kontaktovala som ťa, bála som sa, či je všetko v poriadku. Daj mi prosím ťa vedieť, čo sa deje, potrebujeme na tom pracovať.“ Ak sa žiačka neozve, potom už vie, že za to bude niesť nejaké dôsledky. Tento prístup sa bude ďalej riešiť aj individuálne, v rámci konzultácií s rodičmi.
Ty vždy hovoríš, že so slovným hodnotením úzko súvisia aj rodičia, že oň musia mať záujem, inak to nemá až taký zmysel. Prečo?
Jedna vec sú učebné plány. Druhá vec je, ako dokážeme zadefinovať vzdelávacie štandardy tak, aby boli zmysluplné a pochopiteľné pre deti aj pre rodičov a zároveň, aby dostávali adekvátnu spätnú väzbu. Známka, to je jeden, dva, tri. Tam je jasné, ako to žiakovi ide z pohľadu učiteľa, ale nedozvie sa o sebe žiadne detaily. Známky môžu byť skutočne frustrujúce. No pri slovnom hodnotení je naozaj dôležité, aby oň mali záujem samotní rodičia. Keď sa pri konzultáciách stretnú rodič-dieťa-učiteľ, či už triedny alebo predmetár, sedia spolu pred otvorenou elektronickou žiackou knižkou, prechádzajú si jednotlivé slovné hodnotenia, zisťujú, ako žiak pracuje a ako sa pracuje s ním. Dieťa hodnotí samo seba – ako sa vníma, v čom sa zlepšilo, čo mu ide ťažšie, čo ho baví alebo nebaví. Dôležité však je, aby tomu hodnoteniu všetci rozumeli a boli s tým stotožnení.
Prečo majú podľa učitelia, možno aj niektorí rodičia, strach zo slovného hodnotenia?
Celá naša spoločnosť je založená na zhodnocovaní výkonu na základe nejakej merateľnej hodnoty, v škole je to známka. Slovné hodnotenie je pre nich niečo úplne nové. Mnohí si myslia, že keď sa deti budú hodnotiť slovne, nebudú vedieť toľko, ako keď ich hodnotíme známkou. Stále si myslia, že vonkajšia motivácia v rámci vzdelávania formou známky je dôležitejšia, že tak dieťa lepšie donútime učiť sa. Musíme si však uvedomiť, že ak dieťa dostane dvojku, nevie úplne presne, za čo ju dostalo. Nemá jasne popísané, čo nevedelo a nevie ani to, v čom sa má zlepšiť. Aj v našej škole, hoci títo rodičia vedia, ako funguje slovné hodnotenie, majú ešte z času na čas nejaké pochybnosti. Práve preto je dôležitá evaluácia.
Ako ju robíte?
Sledujeme, ako sa deti na základe slovného hodnotenia ďalej vyvíjajú, ako rastie či klesá ich vnútorná motivácia, ktorú sme už spomínali. Tá je pre nás veľmi dôležitá, na nej vzdelávanie detí zakladáme. Pozeráme sa na to aj z hľadiska psychológie, porovnávame vzorky z našej školy so vzorkami z bežných škôl, sledujeme, či naozaj fungujeme na princípe vnútornej motivácie. Aj testovanie je, samozrejme, jeden z ďalších nástrojov evaluácie, tentokrát externej, hoci len z vybraných predemtov ako je slovenského jazyka a matematiky v rámci Monitoringu 5 a 9, alebo testovanie Komparo z viacerých predmetov. Analyzujeme, či sú vedomosti našich žiakov deklarované na základe slovného hodnotenia, ktoré u nás funguje roky. Sme radi, že naše deti boli v hodnoteniach nad priemerom Slovenska, a že patríme medzi úspešné školy v rámci uplatnenia sa žiakov v živote. Tým samozrejme deklarujeme aj rodičom, ktorí ešte nie sú o zmysle slovného hodnotenia úplne presvedčení, že to, čo robíme, má zmysel.
No zle podané slovné hodnotenie môže predsa dieťaťu aj ublížiť, nie? Ja si takých komentárov od učiteľov pamätám neúrekom.
Určite treba brať ohľad na to, že niekedy sa dá slovom ublížiť viac ako známkou. Môžeme to pritom urobiť v tom najlepšom úmysle. Na tréningoch, kde si učitelia cibria spätnú väzbu, vznikajú práve takéto demotivujúce nepríjemné hodnotenia. Pamätám si, ako raz jedna učiteľka v tom najlepšom úmysle a v najlepšej viere dala dokopy také slovné hodnotenie, ktoré bolo od začiatku do konca jedna divá kritika. (smiech) Samozrejme, bola v štádiu, keď sa to len učila, navyše bola pod dohľadom odborníkov, vďaka ktorým dokázala toto hodnotenie prerobiť na spätnú väzbu. No to len reflektuje skutočnosť, že reagovať na vzdelávacie potreby detí a potreby tejto doby, si vyžaduje veľmi veľa práce. Nehovorím, že veľa práce už nebolo urobenej, či už na pôde škôl alebo mimovládnych organizácii, ktoré sa nebáli overovať pedagogické inovácie v rámci projektov experimentálneho overovania na ministerstve školstva, ako napríklad Škola u Filipa v rámci slovného hodnotenia, alebo Asociácia S. Kovalikovej, garant Vysoko efektívneho učenia. Nikdy však nevznikol katológ overených pedagogických inovácií, ktorý by bol ponúkaný školám, aby s jednotlivými programami mohli potom pracovať.
Ako to teda v rámci slovného hodnotenia na škole vyzerá na polroka a na konci roka? Odovzdávate aj vysvedčenia?
Popíšem teraz stav do prvého polroka 2020. Na prvom stupni sme využívali len slovné hodnotenie, na štátnom vysvedčení mali títo žiaci napísané absolvoval/a. Deti dostávali podrobné slovné hodnotenia na jednu A4. Na druhom stupni sme používali už obe formy hodnotenia, slovné aj známkovanie na vysvedčení, vtedy bola ešte iná legislatíva ako v súčasnosti. Slovné hodnotenie dostávali žiaci z každého predmetu. To hodnotenie hovorí vždy o tom, ako zvládli jednotlivé štandardy, ako pracovali a čo na nich učitelia oceňujú. V rámci slovného hodnotenia však zaznamenávame aj rozvoj ich sociálnych a osobných kompetencií, ako dokážu spolupracovať, ako prejavujú svoju iniciatívu a podobne. Druhú formu, teda štátne vysvedčenie, si v rámci experimentálneho overovania rodičia mohli zobrať, ale nemuseli. Vysvedčenia boli vždy oficiálne vydané a rodičia, ktorí mali oň záujem, si ho zobrali domov, tí, ktorým stačilo slovné hodnotenie, ho nechali v škole a na konci deviateho ročníka si ho spolu s ostatnými vysvedčeniami a portfóliom zoberú.
Zaujímalo by ma, či si rodičia vysvedčenie so známkami domov radšej vzali alebo nie.
Až 90 % rodičov si štátne vysvedčenie domov nevzalo. Úplne im stačilo slovné hodnotenie, rozumeli mu, vedeli, čo znamená. Zo zákona sme však boli povinní vystavovať aj štátne vysvedčenia, keďže sme boli stále v experimentálnom overovaní slovného hodnotenia. Veľkou výzvou bolo pre nás, a v súčasnosti je to na základe novely zákona o vzdelávaní výzvou aj pre iné školy, prechod deviatakov na stredné školy. Kritérium priemeru známok pre prijatie žiakov na stredné školy môže v súčasnosti vážne diskriminovať deti zo škôl, ktoré si zvolili na konci tohto roka iba možnosť slovného hodnotenia. A platí to rovnako aj u detí s vynikajúcimi študijnými výsledkami alebo hoci aj inými výsledkami. Bude to zaujímavý proces, sledovať ako sa jednotlivé školy a učitelia adaptujú na slovné hodnotenie a ako stredné školy dokážu nájsť nové kritériá na prijatie žiakov, ak nebudú mať k dispozícii známky, ale len slovné hodnotenie.
Čo je prioritou pre Školu u Filipa do nového školského roka?
Pracujeme na tom, ako integrovať vzdelávací obsah tak, aby nebol vždy len o tom jednom predmete, ale aby sme sa aj my aj deti naučili medzi jednotlivými predmetmi svoje poznatky prepájať a prehlbovať. Zvýši sa tak zmysluplnosť učenia pre deti a úlohy sa stanú zaujímavejšími. Snažíme sa tiež o zníženie počtu úloh. Chceli by sme, aby mali deti menej úloh, ale takých, ktoré budú viac medzipredmetovo zmysluplne prepojené. Zároveň tak budú deti hodnotené z jednej úlohy naraz z troch predmetov. V každom predmete nájdeme podstatu toho, čo si má dieťa z neho zobrať a naučiť sa.
Aký je cieľ tejto integrácie vzdelávacieho obsahu?
Povedzme si to na príklade – deti budú mať za úlohu pripraviť projekt, napríklad vytvoriť mapu regiónu. Budú zároveň riešiť geografiu, dejepis aj slovenský jazyk, všetky tri predmety budú v konkrétnych bodoch prepojené. Našim cieľom je, aby keď nastúpia deti do školy, dostali do rúk mapy tém pre celý školský rok. Budú tak vedieť, aké témy ich v daný rok čakajú, čo budú riešiť. Témy by mali byť pre deti výzvou. No a tým hlavným cieľom, tým gro tejto zmeny je, aby sa deti naučili témy v rámci obsahu prepájať samé, nie tak, aby ich k tomu neustále viedol učiteľ. A najlepšie bude, keď budú na tvorbe vzdelávacieho procesu participovať aj deti. Mohli by tak samé zasahovať do výberu kreatívnych tém a výziev, ktoré ich čakajú. Je to zaujímavá cesta plná výziev.
