Späť na zoznam
31. máj 2021
Aktuality

Michaela Bubelíniová: Od vyhorených učiteľov chceme, aby motivovali naše deti. Niečo tu nefunguje

Je konzultantkou, lektorkou aj koučkou. Pracuje s rôznorodými cieľovými skupinami – od detí, mladých dospelých a študentov, až po zamestnancov firiem a neziskových organizácií. Do jej portfólia už roky patríme aj my v Nadácii pre deti Slovenska a náš projekt na podporu inkluzívneho vzdelávania na základných školách s názvom Škola inkluzionistov. Ako ju ovplyvnila pandémia koronavírusu, kedy vyhľadať terapeutickú pomoc a kedy zas kouča, a prečo by supervízia mala byť súčasťou učiteľskej výbavy, sa dozviete v tomto rozhovore s Miškou Bubelíniovou. Príjemné čítanie.

Ako si sa v čase najhoršej pandemickej situácie cítila? Si síce koučka a mentorka, ale rovnako tak si aj človek, ktorý má svoje pocity, emócie či strach.

Dlho som to zvládala dobre. Tým, že nemám ani deti a už ani rodičov, o ktorých by som sa musela starať, som zodpovedná len sama za seba. Skôr som silno vnímala, že ľudia okolo mňa sa mali výrazne horšie. Snažila som sa im byť oporou, no to posledné pritvrdenie pravidiel koncom minulého a začiatkom nového roka zrejme narazilo už aj na moju osobnú hranicu. Začala som byť z toho veľmi netrpezlivá, unavená a znechutená, podobne ako ľudia okolo mňa. Čoraz menej ľudí bolo ochotných dodržiavať pravidlá a aj na mňa tieto tendencie doľahli, priznám sa. Už toho bolo príliš. Cítila som hnev voči ľuďom, ktorí majú prostriedky aj moc na to, aby priniesli podporné a pomocné opatrenia, ale oni pred nás miesto toho kládli ďalšie prekážky, vytvárali zákazy. Teším sa, že už je teplo a čas budeme môcť tráviť vonku.

Ja sa zas priznám k tomu, že som počas tohto šialeného obdobia vyhľadala najskôr psychologičku, tú som neskôr vymenila za koučku. Aj preto ma zaujíma, či si vďaka technikám, ktoré ako koučovia ovládate, vieš pomôcť v ťažkých chvíľach sama, alebo máš aj ty osobného kouča?

V období koronakrízy som si v zásade pomáhala sama. Myslím, že som si celkom dokázala vystačiť. Intenzívne a cielene som sa napríklad snažila dostať do svojho každodenného života viac vďačnosti.

Ako?

Uvedomovala som si to množstvo vecí a aktivít, o ktoré som pre pandémiu prišla, ale snažila som sa svoju pozornosť zameriavať najmä na to, že mi v živote zostalo strašne veľa vecí, za ktoré môžem byť srdečne vďačná. Možno sa mi to podarilo aj vďaka psychológovi Alešovi Bednářikovi a jeho audioknihe Kurz vďačnosti. S kamoškou sme si zase vytvorili taký večerný rituál – posielali sme si správy o tom, čo pekné sme počas dňa zažili. Funguje nám to už viac ako pol roka. Zároveň mi pomáhali aj také veci ako nečítať spravodajstvo, nesledovať politikov či nezapájať sa do žiadnych hejtujúcich diskusií. Obdobie, keď som skutočne potrebovala pomoc a nebudem sa tváriť, že také nebolo, mám už za sebou. Nebola to síce koronakríza, ale bol to čas, keď bola moja mama v terminálnom štádiu choroby. Vtedy som však nevyhľadala pomoc kouča, ale doslova odbornú terapeutickú pomoc. Aj predtým som už v živote zažila zopár situácií, keď som potrebovala oporu odborníka, myslím si preto, že to viem správne odhadnúť a najmä – nehanbím sa za to.

Miška (vľavo) s dvoma účastníčkami projektu Škola inkluzionistov, v ktorom je, v školskom roku najviac poznačenom koronakrízou 2020/2021, ich konzultantkou. Foto: archív NDS

Ako má vlastne človek, ktorého čosi trápi, no sám to zatiaľ nevie pomenovať, vedieť, či má ísť za koučom, alebo či má vyhľadať pomoc mentora, psychológa, alebo dokonca inú terapeutickú pomoc? Aký je rozdiel medzi týmito profesiami?

Úplne chápem, že ľudia tomu nerozumejú. Tieto profesie sa v súčasnosti často prelínajú a urobiť medzi nimi jasné deliace čiary sa niekedy ani nedá. V teórií to popísať vieme, v praxi je to však oveľa ťažšie. Terapeut môže pri terapii používať techniky koučingu, kouč zas niekedy pri sedení zájde s klientom až do terapeutickej roviny. Môžeme si to však skúsiť vymedziť. Terapeut premýšľa hlavne nad tým, ako naša minulosť ovplyvnila našu prítomnosť. Snaží sa spolu s nami vrátiť do minulosti, k príčinám našich problémov, umožňuje nám prežiť si tie chvíle, ktoré nás formovali, nanovo. Prerámcovať ich, aby sme sa cez to dokázali preniesť. To je však len jeden z mnohých terapeutických prístupov a techník. Naopak koučing je niečo, čo sa primárne zameriava na našu budúcnosť. Kouč s nami rieši, čo je to, čo chceme robiť, ako sa k tomu môžeme dostať. Nemal by sa s nami púšťať do liečenia ťažkých tráum z minulosti. Nevyhnutne na tieto spomienky a zážitky pri koučingu natrafíme, kouč sám však musí vedieť, kde končí jeho profesionálna hranica, čo už mu nepatrí do rúk. Ani jeden z nich by však svojim klientom nemal dávať rady, ich úlohou je pomôcť nám nájsť zdroje a silu na zmenu v sebe, pretože často ani len nevieme, že to všetko v sebe máme. Nemali sme totiž čas ani priestor to objaviť. Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď chcú ľudia instantné riešenia ešte aj na svoje problémy, nechce sa im na sebe pracovať. Terapia aj koučing však dlhodobou prácou na sebe sú.

A kto je potom mentor?

Mentoring má bližšie ku koučingu. Hlavný rozdiel medzi koučom a mentorom však podľa mňa spočíva v tom, že mentor je ako keby skúsenejšou osobou v odbornej oblasti, ktorej sa profesionálne venujeme. Zatiaľ čo kouč nemusí byť výsostne väčším odborníkom v našej odbornej praxi ako my, mentor by ním byť mal. Je teda úplne v poriadku, keď nám bude ponúkať svoje skúsenosti a rady, ukáže nám k cieľu skratku – presne to, čo by kouč robiť nemal. Stačí, ak nám kouč dokáže otvorene svojimi otázkami nastaviť zrkadlo, na všetko ostatné musíme prísť sami. Slobodná voľba a zodpovednosť za svoje konanie je aj tak vždy na nás, či sme mentorovaní, alebo koučovaní. V skutočnosti sú si koučing a mentoring veľmi blízke, ich techniky sú veľmi podobné a často poprepletané. Dôležité je, aby sme si nemýlili mentoring či koučing s terapiou. V poslednom období je na Slovensku dopyt po life koučingu, z ktorého mám ja osobne veľké obavy. Nazdávam sa, že títo life koučovia zasahujú aj do terapeutickej roviny, v ktorej môžu omylom svojmu klientovi dokonca ublížiť.

Ja som psychologičku vymenila za koučku z dvoch dôvodov – nesadli sme si tak, ako som to v tej chvíli potrebovala, nedokázala som sa jej úplne otvoriť. No a nakoniec som si uvedomila, že sa v tejto fáze života nepotrebujem vŕtať vo svojej minulosti, práve naopak, potrebovala som riešiť svoju predstavu o živote teraz, zajtra a o rok, ktorá sa mi akosi rozsypala ako domček z karát.

To, čo si povedala – nesadla som si s psychologičkou – platí úplne pre všetky tieto tri profesie, pre všetky tri oblasti – koučing, mentoring aj terapiu. Vždy hovorím, že je to niečo podobné, ako keď si hľadáme životného partnera – musí tam byť nejaký súzvuk. Sama to robím tak, že prvá hodina s klientom je vždy nezáväzná a bezplatná, aby zistil, či mu to takto bude, alebo nebude vyhovovať. Je úplne v poriadku, ak si ma za svojho kouča či mentora nevyberie. Nie vždy musí výber odborníka dopadnúť dobre hneď na prvý pokus.

Miška počas tímbildingu k projektu Škola inkluzionistov v školskom roku 2019/2020. Foto: archív NDS 

Mám pocit, že je v dnešnej dobe medzi nami ešte stále veľa ľudí, ktorí možno aj vysielajú nejaké signály, že potrebujú pomoc, no my sme príliš zaneprázdnení sami sebou, nevidíme ich, alebo ich nevieme dekódovať. Existujú nejaké prejavy, ktoré by sme si mali všímať viac? Čo robí človek, keď potrebuje pomoc?

Zásadným indikátorom môže byť zmena v správaní človeka. Tých nepatrných zmien ale môže byť celé spektrum. Napríklad niekto, kto bol spoločenský a rád sa stretával s ľuďmi a rád rozbiehal nejaké aktivity, sa zrazu začne uzatvárať do seba, prestáva komunikovať. Alebo niekto, kto bol predtým milý a empatický, vychádzal ľuďom v ústrety, je teraz podráždený, doslova na ňom vidieť, že je nahnevaný. Ďalším prejavom môže byť ubližovanie samému sebe alebo niekomu inému. Prejavy takýchto ľudí však môžu smerovať aj inam – do online priestoru. Tam ich len ťažko rozpoznáme. Počas pandémie sme to mohli pozorovať napríklad u detí. Tým, že je teraz svet taký, aký je – škola vyše roka poriadne nefungovala – deti sa stiahli do online sveta, niektoré prestali takmer úplne komunikovať.

Ako sú na tom dnešní rodičia s prístupom k školským psychológom? Vnímajú to ako stigmu?

Rodičia, u ktorých prevláda názor, že nemôžu ísť predsa len tak k psychológovi, lebo ich potom verejnosť označí za bláznov, to prenášajú aj na svoje deti. Stretávam sa s tým aj v projekte Škola inkluzionistov. Občas sa stáva, že rodičia psychologičkám zo školských podporných tímov hovoria, že nechcú, aby pracovali s ich dieťaťom, pretože ich dieťa nie je „blázon“. Tie psychologičky, rovnako ako aj pedagógovia, sú z toho v šoku, nevedia čo s tým majú robiť. Keď je niekto neustále v stave odmietania, akákoľvek snaha o pomoc u neho nebude fungovať. Je však dôležité, aby sme ľuďom navrhovali pomoc odborníkov a terapeutov až vtedy, keď je medzi nami vybudovaný istý stupeň dôvery. Povedať niekomu po prvom stretnutí, že by mal vyhľadať pomoc, mu môže viac ublížiť ako pomôcť. No a ak je to náš blízky človek, viac ako čokoľvek mu v prvotnom štádiu uvedomovania si vážnosti situácie pomôže náš vzťah, záujem a empatia, aby vedel, že na to nie je sám. Už len to býva obrovskou úľavou a to sa ešte nič zásadné nemuselo zmeniť.  

Mojím problémom bola strata motivácie, záujmu, chuť niečo vôbec robiť. Nevedela som však, ako to celé reštartovať, ako kopnúť do vrtule. Existujú nejaké techniky, ktoré nám môžu pomôcť rozhýbať samých seba alebo napríklad naše deti?

Platí, že v situácii, ktorá je veľmi nezvyčajná a nabúrala naše istoty, čo pandémia v mnohých smeroch určite urobila, si potrebujeme vytvoriť nejakú zmysluplnú náhradnú istotu, nejakú štruktúru, ktorej sa budeme držať. Môžu to byť spoločné raňajky, spoločná prechádzka, hranie spoločenských hier a podobne – či už s partnerom alebo s deťmi. Tlak a krik nám však nepomôžu odtrhnúť sa ani od mobilu, ani vyliezť z postele a pyžama. Ani v prípade, ak naše dieťa trávi na mobile dlhé hodiny až dni. Ak sa na to pozrieme z pohľadu detí, ktoré pre koronavírus zostali mimo svojich sociálnych skupín, predovšetkým tínedžeri, je to pre nich jediný komunikačný kanál, jediný kanál na vzťahy, ktorý im zostal. Je dobré, ak vo vzťahoch fungujú kompromisy, keď sa rodičia a deti vedia dohodnúť a tú dohodu rešpektujú – najmä ak ide o čas strávený v online priestore. Pomôcť môže aj to, ak si dieťa nájde na zábavu aj niečo iné ako mobil, sociálne siete alebo online hry. Dôležité je počúvať sa, stavať na vzájomnom vzťahu a dohode, ktorú budú rešpektovať obe strany.

Miška počas tímbildingu k vôbec prvému ročníku projektu Škola inkluzionistov v školskom roku 2018/2019 spolu s našim riaditeľom Nadácie pre deti Slovenska Ondrejom Gallom. Foto: archív NDS

Vráťme sa k tým školám. Ako funguje na Slovensku koučing, mentoring alebo terapeutické služby pre pedagógov, pre ľudí, čo pracujú s deťmi?

Z môjho pohľadu je to u nás ešte veľmi málo rozšírené. Rozhodne to systémovo štát nijako nepodporuje. Nie je to tak, že by o tom školy nevedeli, alebo že by o to niektoré osvietené školy a osvietené vedenia škôl nemali záujem, ale je ich málo. Asi najznámejší takýto projekt, okrem našej Školy inkluzionistov, ktorý na školách už roky funguje, je IRPU – Individuálny rozvojový program učiteľa od LEAF. Trvá osem mesiacov. Mentoringovú podporu, ale len svojim vlastným účastníkom z radov učiteľov, ponúka aj Komenského inštitút. Vzdelávaniu v tejto oblasti sa venujú aj v Pontise – či už v rámci organizácie alebo podporou takýchto projektov. Oveľa viac ako koučing a terapiu by však v školstve potrebovali to, čo pri iných pomáhajúcich profesií funguje – supervízia. Tú by učitelia potrebovali podľa mňa ako soľ. Niekedy sa aj každý deň dostávajú do veľmi ťažkých situácií a nemajú to s kým celé prejsť, nemá im kto pomôcť sa s tým vysporiadať.

Všetky organizácie, ktoré si vymenovala, schováme do vrecka s názvom tretí sektor.

Presne tak. Tretí sektor oveľa skôr ako štát pochopil, že aj učitelia a iní odborní zamestnanci škôl potrebujú takúto formu podpory, potrebujú sa o tom, čo v práci denne zažívajú a aké problémy riešia, porozprávať. No a nie je to správne uvažovanie,  že ľudia, ktorí učia naše deti, si zaslúžia dostatočnú starostlivosť, podporu a čas na vlastný sebarozvoj? Začali im to teda poskytovať neziskovky, ale s obmedzenými možnosťami a zdrojmi. Žiadna nezisková organizácia nemá šancu pokryť celé Slovensko a všetky školy. Je skvelé, ak nejaká nezisková organizácia, ktorá je výrazne flexibilnejšia ako štátny moloch, odpilotuje program, ktorý v tých školách z dlhodobého hľadiska viditeľne funguje a má pozitívne výsledky, ale hnevá ma, že tento štát nemá záujem takýto program ďalej rozvíjať a rozpracovať ho do systémovej zmeny. A pritom v rámci systému vzdelávania máme vybudovanú štruktúru, ktorá by mohla byť v tejto problematike školám nápomocná. Ide o poradenské zariadenia, ktoré prevádzkuje štát, spadajú pod neho a sú ním riadené.

Myslíš centrá pedagogicko-psychologického poradenstva?

Áno. V podstate fungujú takmer v každom okrese, no bohužiaľ, sú personálne poddimenzované. Majú málo psychológov, špeciálnych pedagógov či sociálnych pedagógov.  Spravidla na jednu či dve psychologičky pripadajú stovky alebo dokonca tisícky detí v okrese. Podobne je to aj so špeciálnymi pedagogičkami. Chceme od nich, aby robili preventívne programy, diagnostiku aj testovanie školskej zrelosti. Na všetko ostatné im tak zostáva hrozne málo času. Sama teraz v rámci Ústavu detskej psychológie a patopsychológie pracujem na jednom národnom projekte, ktorý má za cieľ zmeniť fungovanie a štruktúru týchto poradenských zariadení tak, aby boli podporné. Je to však práca nadlho. Chýbajú nám najmä ľudské zdroje a, samozrejme, financie.

Miška počas tímbildingu k projektu Škola inkluzionistov v školskom roku 2019/2020. Foto: archív NDS

Ty sa tejto téme venuješ aj v súkromnom sektore. Vieš porovnať, ako sú riadené a podporované organizácie v biznise v porovnaní napríklad so školami?

Skúsme to takto – škola rovná sa stredne veľká firma. Povedzme, že v nej pracuje nejakých 20 až 30 ľudí. Vo firme do 50 zamestnancov určite nájdeme riaditeľa firmy, finančného riaditeľa, potom niekoho, kto sa stará o nákup aj niekoho, kto sa stará o personalistiku. Ak je to progresívna firma, potom tam nájdeme aj niekoho, kto sa stará o marketing. Keď sa pozrieme na školu, všetky vymenované funkcie majú na krku riaditeľ alebo riaditeľka s jedným alebo s dvoma zástupcami. Okrem toho, že tam vedenie nemá dosť podporného personálu, čaká ich ešte k tomu aj miliarda administratívy od štátu. Takže všetci riaditelia, ktorí sa popri svojich povinnostiach stíhajú starať ešte aj o blaho a rozvoj svojich učiteľov, vytvárajú pozitívnu klímu a snažia sa vnášať do školy inkluzívne prvky, majú môj obrovský obdiv. Robia totiž neuveriteľnú nadprácu. Máme tu strašne veľa učiteľov a iných pracovníkov škôl, ktorí sú na hranici, alebo dokonca už dávno za hranicou vyhorenia a my po nich chceme, aby motivovali naše deti, aby ich učili moderne, aby boli inkluzívni. Je to krásne očakávanie, ale často nerealizovateľné.

Ako pracuješ so školami, ktorým si sa v rámci projektu Škola inkluzionistov stala konzultantkou – majú záujem o koučing alebo supervíziu?

Niektoré školy si to vypýtali samé, inde sa to snažím priniesť aspoň v rámci školských inkluzívnych tímov. Existujú techniky, ktoré na sebe môžu v rámci prvej pomoci relatívne ľahko uplatniť. Napríklad na Základnej škole Karloveská v Bratislave sa nám to podarilo pekne rozvinúť ešte v minulom ročníku projektu. Dnes to robia, aj s dodatočnou podporou poradenských zariadení, pravidelne. Nie vždy sa mi však podarí dostať sa až na métu – supervízia, niekde je ťažkým orieškom primäť školský tím myslieť a pracovať tímovo.

Ozaj, dá sa koučingom či mentoringom niekoho naučiť „myslieť inkluzívne“?

Mentoringom môžeš pomôcť ľuďom hľadať efektívne cesty, ako aplikovať inklúziu v praxi, napríklad v škole, vo všeobecnosti je však inklúzia skôr postojová záležitosť. To znamená, že niekde hlboko vo vnútri by to v tom človeku malo byť, aby mal vôbec vôľu a chuť sa nad tým zamýšľať, hľadať k filozofii inklúzie cestu.

Už sme tu párkrát spomenuli slovné spojenie – inkluzívny tím. Je takáto partička pedagógov a odborných zamestnancov dnes už snáď skoro nutnosťou na to, aby sme v škole vôbec mohli hovoriť o inklúzii? Zároveň si takáto skupina môže navzájom pomôcť s koučingom či vzájomnou supervíziou, alebo sa mýlim?

Vždy sa lepšie ťahá voz dvom ako jednému. Aj dve hlavy vedia viac ako jedna. Môžu si navzájom pomôcť dialógom, majú s kým analyzovať problémy v rámci školy, triedy či s konkrétnymi ľuďmi. Na druhej strane musím povedať, že tvoriť školské inkluzívne alebo podporné tímy sa už na slovenských základných školách stalo trendom. Verím, že sa to tak skoro nezastaví. Vidieť to aj na školách, ktoré sa z roka na rok prihlasujú do projektu Škola inkluzionistov. Keď sme pred tými štyrmi rokmi začínali, o podporným tímoch väčšina škôl len uvažovala, dnes už majú školy troch, štyroch aj piatich asistentov, špeciálnych pedagógov, psychologičku a cez európske projekty žiadajú aj o granty na ďalšie podporné profesie. Je to skvelé, ešte stále to však neznamená, že takáto nová zamestnanecká štruktúra škôl zrazu začne fungovať na jednotku – inkluzívne. Aj pre vedenie škôl je to všetko úplne nové a nie vždy presne vedia, čo by od nových zamestnancov mali chcieť a navyše, oni sami úplne nevedia, ako by to mali robiť. Aj pre už zabehnutých učiteľov je to šok – niektorí to vnímajú osobne, ako narušenie fungujúceho systému. Dôsledkom môže byť aj to, že psychologičky či špeciálne pedagogičky a asistentky potom v škole vnímajú negatívne. No a nezabúdajme na to, že ľudia u nás v školách ešte stále nie sú naučení fungovať tímovo, skôr individuálne.

Miška počas tímbildingu k vôbec prvému ročníku projektu Škola inkluzionistov v školskom roku 2018/2019. Foto: archív NDS

Keď si predstavím, akého by som dnes chcela učiteľa, napadá mi toto – chcela by som, aby sa so mnou vždy rozprával nenásilne a rešpektujúco, či už niečomu rozumiem, nerozumiem alebo sa práve veľmi nesústredím. Chcela by som, aby sa takto rozprával aj s mojimi spolužiakmi, či už majú inú farbu pleti, alebo potrebujú asistenta či vozíček. No a v neposlednom rade by som chcela, aby bolo vyučovanie pre mňa zážitkom, nie utrpením. Aby som pri ňom získala nejaké skúsenosti a zručnosti, ktoré si zapamätám. Definovala som správne základy zážitkovej pedagogiky?

Myslím si, že si skôr definovala pozitívnu a pro-inkluzívne orientovanú klímu školy, čo je viac ako zážitková pedagogika. Ale áno, zážitková pedagogika naozaj vychádza z toho, aby sa deti mohli učiť nové veci prostredníctvom vlastnej skúsenosti, respektíve z reflexie danej skúsenosti, aby som bola presná. Zážitkovú pedagogiku si však mnohí zamieňajú s obyčajnými výletmi, keď deti zoberú na zaujímavé a atraktívne miesta, napríklad do múzea alebo do botanickej záhrady. To je však len veľmi oklieštená verzia zážitkovej pedagogiky. Od zážitkového učenia to má ešte ďaleko. Učitelia sa do zážitkového učenia nepúšťajú aj preto, lebo sa domnievajú, že to musia byť veľké veci. Ale to vôbec nie je pravda – môže ísť o hru v skupine či o skupinovú prácu, pri ktorej musia deti spolupracovať, musia spolu vyriešiť záhadu alebo trebárs len vypočítať príklad. Okrem toho, že s nimi učiteľ rozlúšti postup a výsledok, rozpráva sa s nimi aj o tom, čo im pomohlo prispieť k výsledku, ako sa im spolupracovalo či naopak, kde spolupráca zlyhala. Zážitková pedagogika však môže byť aj o niečom úplne inom, napríklad na hodine dejepisu. O starovekom Grécku sa žiaci nebudú učiť cez fakty, ktoré sa budú bifliť, ale cez vlastnú skúsenosť prostredníctvom divadla, ktoré si pripravia na tému grécky súd. Nič viac ako žiakov, priestor, kreativitu a odvahu učiteľa k tomu nie je treba.

To všetko znie ako zábava a skutočný zážitok z učenia. Prečo sa potom takto neučíme už dávno?

Pretože učitelia si myslia, že takto nenaplnia výkonnostné a obsahové štandardy. To je také zaklínadlo v slovenskom školstve. Úspech v našich školách sa meria testovaním a postupom do ďalšieho stupňa školy. Vôbec sa nezaoberáme tým, čo sa tie deti naozaj naučia a ako z nej po rokoch odchádzajú, ako sa cítia. Školy hodnotíme podľa toho, aké sú dobré v testoch a monitoroch. Nikto sa nepozerá na to, aká je v tých školách klíma, ako to tam deti prežívajú, ako to prežívajú učitelia. Aj inšpekcia ide najmä po byrokracii. Ešte aj rodičia hodnotia školy podľa toho, s akou úspešnosťou sa z nich ich deti dostávajú na stredné či na vysoké školy. Na takejto mentálnej zmene teraz potrebujeme pracovať a bude to trvať dlho.

Prečo?

Pretože za posledných 30 rokov som od žiadneho ministra školstva nepočula komplexnú víziu zmeny nášho školstva – ako chceme, aby sa od základov naše školy zmenili. A hoci sa za súčasného ministra začali diať čiastkové zmeny, napríklad smerom k inklúzii, stále na tom ministerstve sedia aj ľudia, ktorí inklúzii vytvárajú prekážky, do popredia tlačia napríklad to testovanie a štandardy. No a ten, kto na to doplatí, sú, samozrejme, samotné školy. Majú byť inkluzívne, ale zároveň majú byť dokonalé aj výkonovo či byrokraticky, majú na to všetko minúť minimum peňazí, ideálne s čo najmenšou podporou od štátu. Mnohí to zvládajú len preto, že to robia s vnútornou motiváciou, s entuziazmom, často na úkor vlastného času a potenciálneho vyhorenia. To však nie je systémová zmena.

Už mám na teba iba jednu otázku – ako vnímaš online vzdelávanie počas pandémie? Zvládli sme to, alebo sme to nezvládli?

Nemám to ešte úplne spracované, aby som ti vedela dať suverénnu odpoveď. Čo však viem, je, že niektoré veci sa žiakom aj učiteľom určite lepšie robili online ako v triede. Napríklad vyhľadávanie informácií na internete bolo zrejme pre všetkých efektívnejšie, keď pracovali na vlastných zariadeniach – nepoznám triedu, v ktorej by učitelia mali k dispozícii toľko počítačov, koľko je v nej žiakov. Veľa času v našich školách strácame práve tým, že deťom odovzdávame informácie, ktoré si už dnes dokážu vyhľadať aj samé, dokonca oveľa rýchlejšie. Pokojne by som preto v niektorých prípadoch online formu vzdelávania zachovala. Som si istá, že deti sa počas tejto pandémie naučili veľa takých vecí, ktorým však škola neprikladá význam. Mnohé deti nadobudli životné zručnosti – veď museli rok fungovať samy, museli si nastaviť svoj vlastný režim, museli byť za svoje štúdium zodpovedné. Niektorým sa to darilo lepšie, iným menej. Online vzdelávanie sme však nezvládli, ak ide o deti z vylúčených komunít. Keď trávili čas v školách prezenčne, mali šancu koexistovať v tej triede so svojimi rovesníkmi z majority, mali medzi sebou vzájomný kontakt. Ten pandémia v mnohých prípadoch úplne stopla. S návratom do škôl nás čaká opätovné prekonávanie bariér v začleňovaní týchto detí späť do kolektívu. Niečo podobné čaká aj pedagogických asistentov a odborníkov z podporných tímov, na ktorých si už kolegovia učitelia pomaly zvykali, no pre pandémiu sa od nich opäť odnaučili. No a v neposlednom rade tu máme mentálne zdravie a emocionálny rozvoj učiteľov aj žiakov. Až vďaka pandémii mnohí pochopili, že existuje aj takýto typ zdravia a koronakríza nám ho zhoršila. Bude veľmi dôležité, aký priestor týmto témam v škole vyčleníme. Musíme zabrániť tomu,  aby nám deti nevzdelávali vyhorení učitelia a aby nám tu nevyrástla generácia detí, z ktorých budú psychické trosky.

Mohlo by vás zaujímať

Mišku sme už niekoľkokrát vyspovedali, a dala nám aj knižné tipy: