Monika Tomovčíková je učiteľkou na Základnej škole Okružná 17 v Michalovciach, kde sa venuje najmä žiakom a deťom prvého stupňa. S deviatakmi však každý rok pracuje na rozvoji ich finančnej gramotnosti v rámci predmetu Poznaj svoje peniaze. V školskom roku 2019/2020 sa stala jednou z absolventov programu na podporu inkluzívneho vzdelávania v slovenských základných školách s názvom Škola inkluzionistov, odvtedy svoju spoluprácu s Nadáciou pre deti Slovenska len prehlbuje. Dnes lektoruje podobný program na podporu inklúzie, ale už v materských školách, s ktorými má bohaté skúsenosti.
Po skončení strednej pedagogickej školy som v roku 1981 začala pracovať ako učiteľka v materskej škole. O dva roky neskôr som nastúpila na štúdium predškolskej pedagogiky na vysokú školu. Čo sa odvtedy nezmenilo, je to, že vzdelanie učiteliek v odbore predškolskej pedagogiky pre spoločnosť stále nie je dôležité. Považuje sa za čosi navyše, za akúsi nadstavbu. Z toho mi je smutno. Čo sa odvtedy zmenilo, hneď niekoľkokrát, je riadenie materských škôl. Pred rokom 1990 bolo riadenie materských škôl rozdelené do dvoch útvarov – Okresný národný úrad riadil materské školy po stránke personálnej a odbornej, mal teda na starosti zamestnancov, metodickú pomoc a mzdy, mestský národný výbor zas financoval chod materských škôl. V 90. rokoch nastala reorganizácia. Správa materských škôl prešla plynule pod školskú správu rezortu školstva. Bola to dobrá zmena – školská správa mala prehľad o všetkom, čo sa dialo v materských školách aj v školách základných. No od roku 2005 sú materské školy a základné umelecké školy (ZUŠ) v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí, i keď ZUŠ-ky s právnou subjektivitou. Základné školy zostali pod ministerstvom školstva.
Vraj preto, že materské školy a základné umelecké školy sú službou navyše, nad rámec základného vzdelávania.
Jasné, vďaka primárovi z očného oddelenia sme mali v škôlke pleoptickú triedu. Veľmi dbal na predchádzanie poruchám zraku u detí. Viete, aká to bola veľká pomoc pre rodičov? Všetky cvičenia na korekciu zraku sa s deťmi robili priamo v materskej škole, rodičia nemuseli odchádzať z práce a ponáhľať sa s deťmi na vyšetrenia do nemocnice. My učitelia sme boli zaškolení čo a ako robiť. Fungovali sme tak štyri roky. Potom do toho začali vŕtať súkromné poisťovne, kontrolovali lekárov, nechceli im tieto výkony preplácať. Všetko to začalo upadať. Vo veľkom sme však spolupracovali aj s hygienou, pre deti sme robili program otužovania. Schválili nám to vtedy vedúci odboru školstva aj hlavná hygienička. Dokonca nám schválili nákup uterákov, osušiek a rôzneho vybavenia pre deti. Zisťovali sme, či a ako sa znižuje chorobnosť detí, keď otužujú. Chodievali sme do sauny, potom sme sa sprchovali v studenej vode a keď napadol sneh, behali sme v ňom bez ponožiek.
.jpg)
Monika Tomomvčíková (v zelenkavom tričku s úsmevom). Foto: archív Nadácie pre deti Slovenska
Malo to, a stále má, obrovský vplyv. Keď som v roku 1992 nastúpila na pozíciu školskej inšpektorky pre materské školy v okrese Michalovce, bolo tu 108 materských škôl. V samotnom meste Michalovce ich bolo 24. Dnes je v Michalovciach deväť štátnych, dve cirkevné a jedna súkromná materská škola. Tým, že ich odčlenili od rezortu školstva, ich postupne v malých mestách aj v obciach úplne zrušili. Budovy, v ktorých škôlky sídlili, sa vrátili mestu, to ich buď rozpredalo alebo dalo do nájmu niekomu inému. Zmizli aj škôlky, ktoré zriadili firmy. Ešte v roku 1996 sme mali v meste štyri firemné materské školy. Napríklad tú od Zekonu navštevovali deti miestnych šičiek. To bol pre pracujúce matky veľký bonus. Mnohé deti zostali po reforme akoby vo vzduchoprázdne – rodičia ich nemali kam dať. Do roku 1989 bolo málo miest v materských školách, po 32 rokoch sa situácia opäť opakuje.
Keď som ako učiteľka nastúpila do materskej školy, prišla som rovno do triedy, v ktorej bolo 36 detí. Myslela som si, že odpadnem. Ako naraz zvládnem toľko detí?! Bola to rôznorodá skupina – niektoré deti mali štyri roky, iné zase prechádzali z jaslí do materskej školy, ostatné deti prichádzali z domu. Mali sme presne stanovený denný poriadok. O ôsmej ráno sme začínali ranným filtrom, potom sme mali rozcvičku, na ktorú sa museli deti včas prezliecť, po deviatej bola desiata, potom sme mali „zamestnanie“ , po ňom nasledoval pobyt vonku, potom sme spali. Ako stroje. Dnes deťom súčasný výchovno-vzdelávací program poskytuje väčšiu voľnosť aj bezpečie. Aj pre inklúziu sa vytvorilo lepšie prostredie. Celých tých 40 rokov myslím na to, čo mi povedal môj starý pán profesor Koštialik ešte na vysokej škole: „Monika, nezabudni na pedagogický optimizmus, lebo ten je základ práce učiteľa. Ver v dobro žiakov a nie v to, že sú lotri.“
Rozdiely sú veľmi veľké – situácia sa líši od kraja k okresu aj polohy obce. Problémy majú veľké mestá, napríklad Košice, Prešov či Nitra a Bratislava, ale aj marginalizované rómske komunity. Jedným z riešení nedostatku voľných miest v štátnych škôlkach je otvorenie súkromných materských škôl, iným riešením môže byť vznik detských centier pre deti v nízkom predškolskom veku, okolo troch rokov, ktoré nám teraz zo škôlok vypadli. Aj v Michalovciach také centrum máme, volá sa Drobec. Najväčší rozdiel medzi materskou školou a detským centrom je, že v detskom centre nemusia mať jeho zamestnanci a zamestnankyne odborné ani pedagogické vzdelanie, dôraz sa kladie skôr na prirodzenosť a rodinné prostredie. Riešením pre deti z marginalizovaných komunít môže byť napríklad prímestský školský autobus, ktorý ich každý deň v rovnakom čase naloží a vyloží blízko osady, aby mohli chodiť do škôlky alebo do školy. Otázkou do diskusie však je, kto takúto službu zaplatí. Obec, mesto, jednotliví rodičia, alebo štát? Pre tých nezamestnaných alebo sociálne slabších to však môže byť likvidačný poplatok a opäť sa pohybujeme v začarovanom kruhu – dieťa miesto socializácie a vzdelávania zostane doma.
Zabudli ste na školské úrady a odbory školstva.
Vysvetlime si to na príklade od nás z Michaloviec. O zapojení mestských materských škôl do projektu rozvoja inkluzívneho vzdelávania v materských školách s názvom Inkluškôlky, ktorý realizuje Nadácia pre deti Slovenska, som sa rozprávala s vedúcou odboru školstva u nás v meste. Odbor školstva je teda súčasťou našej samosprávy. No ak by som chcela, aby sme projekt robili s materskými školami z vidieka, musela by som sa rozprávať s vedúcou školského úradu. Školský úrad totiž metodicky riadi materské školy. Je to veľmi komplikované, chaotické a neprehľadné. Mali by sme sa veľmi vážne pustiť do reformy modelu školskej správy, aby sme vzdelávanie, školské aj predškolské, dostali pod jedno vedenie, finančne aj metodicky. Veľmi nám tu chýba ucelený školský vzdelávací program, ktorý by na seba plynule nadväzoval z materskej školy až na základnú školu a ďalej. U nás, hoci už deti majú povinnú predškolskú dochádzku od päť rokov, sa o deti štát nepostará. Musí sa o ne postarať starosta a samospráva. Nie každému starostovi sa to ale robiť chce, vzdelávanie a právo na vzdelanie nie je prioritou každého z nich. A veru poznáme aj takých starostov, čo napríklad vykrikujú, že sa „o dákych Cigánov starať nebudú“.
.jpg)
Na krste prekladu knihy Index inklúzie v Bratislave za prítomnosti profesora Tonyho Bootha, autora knihy v angličtine. (Monika Tomovčková stojí vedľa neho vpravo.) Foto: archív Nadácie pre deti Slovenska
Veľmi malé percento. Máme dve osady – Stráňany a Angi mlyn. V Angi mlyne máme elokované pracovisko základnej školy, teda primárne vzdelávanie a v súčasnosti už aj materskú školu. Tieto deti teda segregujeme, nedostanú sa do materských škôl v meste ani vtedy, keď majú predškolské vzdelávanie od tohto roka povinné. V Michalovciach v súvislosti s Rómami nemôžeme hovoriť ani o inklúzií, ani o integrácií, ale o segregácii. Tých pár rómskych detí, čo v Michalovciach navštevujú bežné školy, sú tie, čo sa vrátili z Anglicka, alebo ich rodičia trvalo pracujú. To je na jednej strane skvelé, no niekedy neviete, kedy budú v Anglicku a kedy zas tu na Slovensku, kedy do školy prídu a kedy nie.
Vzťah medzi štátnou školskou inšpekciou, rozpočtovou organizáciou ministerstva školstva, a materskými školami, ktorých zriaďovateľmi sú samosprávy, je veľmi zaujímavý. Ak by sa nad tým niekto právne hlboko zamyslel, mohol by si povedať, že kontrolórov z inšpekcie do škôlky ani nepustí. Prečo by mal niekto zo štátneho úradu patriaceho pod rezort vzdelávania kontrolovať zariadenie, ktoré pod neho ani nespadá? V materských školách všetko závisí od jej zriaďovateľa a od percenta, ktoré sa nakoniec z časti podielových daní určených na vzdelávanie rozhodne na tú škôlku minúť. Starostovia väčšinou chcú, aby bola aj ovca celá, aj vlk sýty. A najmä, aby neprišli o mladých obyvateľov, aby všetci nezutekali. Lenže aby tam tí mladí zostali, potrebujú od obce aspoň nejaký servis, napríklad inkluzívne a fungujúce materské školy. To ma hneď privádza k tomu, že ďalším problémom vzdelávania v materských školách je nadpriemerne veľa starých učiteliek.
Áno, platí. Nás je na prvom stupni 19 a keď si to tak zoberiem, dve tretiny kolektívu sú vo veku 50 plus. Pamätám si, bolo to asi pred piatimi rokmi, keď som bola robiť inovačné programy v základnej škole v Plaveckom Štvrtku. V zozname učiteľov figurovala učiteľka s rokom narodenia 1935. Zavolala som na metodické centrum do Bratislavy, či náhodou nemajú v systéme chybu a jednej z pedagogičiek prisúdili vek 80 rokov. Nebola to chyba, len v tej škole v Plaveckom Štvrtku jednoducho nemal kto učiť.
Materské školy vytvárajú pre deti do života základ. Osvojujú si prvé návyky učenia sa, socializácie, spolupráce. Rada vravím, že v materskej škole by sa deti mali naučiť používať hlavu, srdce aj ruky. Navyše, učiteľky majú veľkú moc vtiahnuť do deja materskej školy a do spolupráce aj rodičov. Pôvodne sa materské školy stavali ako nejaké úschovne detí pre matky, ktoré museli pracovať. Niektorí ľudia však škôlky za takéto úschovne považujú aj dnes. Dehonestujú tak potenciál tohto zariadenia, aj prácu učiteliek. Keby sme do týchto zariadení vniesli ešte viac špeciálnej pedagogiky, česť výnimkám, oveľa rýchlejšie by sme dokázali už počas predprimárneho vzdelávania detegovať vývinové poruchy u detí. Deti sú totiž stále rovnaké, menia sa len podmienky a trendy v spoločnosti, ktoré na ne extrémne vplývajú.
Ešte v minulom školskom roku sme s deviatakmi v škole riešili problematiku základných ľudských potrieb. Medzičasom nás postihla pandémia ochorenia Covid-19 a dištančné vzdelávanie. Napísali, že dnes medzi základne ľudské práva patria strava, stretávanie sa s inými ľuďmi, mobil a počítač. Taká je dnešná doba. Druhým príkladom je situácia v rodinách. Mnoho ľudí dnes nie je pripravených na to, že sa stanú rodičmi, hoci priemerný vek, keď sa ľudia rodičmi stávajú, stále rastie. Nie je to tak dávno, čo deti do materskej školy nosili približne 26-ročné matky a otcovia, dnes majú niečo po tridsiatke. Zmenila sa aj diagnostika, je presnejšia, máme nové poznatky. Narastá nám preto aj počet detí, ktoré majú rôzne diagnózy od porúch reči, písania až po poruchy autistického spektra.
Zuzana Réveszová a Monika Tomovčíková. Foto: archív Nadácie pre deti Slovenska
Projekt je v podstate o vnímaní inklúzie, o jej aplikovateľnosti v praxi. Inklúzií sa musíme učiť všetci na akomkoľvek pracovisku, nielen v školách a v škôlkach. No tu oveľa výraznejšie ako kdekoľvek inde vidíme, ako funguje sociálna politika v tomto štáte. Možno niektorým zástupcom materských škôl týmto projektom rozšírime obzor a oni pochopia, že nie každá zmena vyžaduje veľké finančné prostriedky. Že ak im chýbajú pedagogickí asistenti, než ich nájdu, môžu sa o pomoc obrátiť na úrad práce a dať šancu niekomu, kto si prácu hľadá už pridlho, no neúspešne. No a v neposlednom rade ponúka projekt Inkluškôlky materským školám metodickú pomoc, ako pracovať s deťmi s rôznymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Viete, učiteľky a učitelia sa v školách učia, ako pracovať s deťmi, ktoré naoko nemajú žiaden problém. Akonáhle sa stretnú s dieťaťom, ktoré sa hoci len málinko vymyká norme, buď sa s ním naučia pracovať, alebo z neho umelo vyrobia také problémové dieťa, že to jeho rodičia radšej vzdajú a z tej škôlky alebo školy dieťa odhlásia.
Určite by pomohlo, aby neprestali byť pre mnohé mestské úrady učiteľky-bakalárky alebo magisterky nezaujímavé len preto, že si tabuľkovo zaslúžia vyšší plat. Bolo by tiež fajn, ak by fungovanie materských a základných škôl bolo jednotné, teda aby riadenie aj metodická pomoc vychádzali z jedného miesta. Práve som si spomenula na jeden výrok profesora Branislava Pupalu, ktorý hovorí, že „trojročné deti učíme ročné obdobia, aj desaťročné deti ešte stále učíme ročné obdobia“. Zrejme by sme mali popracovať aj na obsahu vzdelávania detí v škôlkach i v školách. Veľmi dôležité je mať dostatok finančných prostriedkov na podporné tímy v materských školách tak, ako sa s tým dnes už stretávame v mnohých základných školách. Aj prostredníctvom nich by sa určite kolektív, prevažne učiteliek, omladil. V materských školách sa dnes ťažko štartujú aj rôzne programové stratégie.
Napríklad v našej základnej škole v Michalovciach používajú pani učiteľky rôzne stratégie – Montessori, Daltonský plán či vysokoefektívne učenie, pracujeme aj na IT akadémii. To, čo všetko na tieto programy potrebujeme, a či na ne dokážeme vyčleniť peniaze z rozpočtu, preberieme na pedagogickej rade a s riaditeľkou školy. V materskej škole je to trochu iné. Tam musí ísť riaditeľka na obecné zastupiteľstvo za starostom a inžinierkou ekonómie a opýtať sa ich či jej schvália nákup Montessori pomôcok. V základnej škole to máme ľahšie aj preto, že sme právny subjekt.
Monika Tomovčíková. Foto: archív Moniky Tomovčíkovej
Áno, napríklad riaditeľka našej základnej školy sa vie sama pozrieť do svojho rozpočtu a povedať si – potrebujem asistenta, budem ho vedieť zaplatiť, keď ušetrím na tom a na tom. Ale riaditeľka v materskej škole si také čosi povedať nemôže. Jej rozpočet riadi samospráva a všetky peniaze počítajú starosta s ekonómkou. Šťastím je, keď je starosta osvietený, taký „zmanipuluje“ aj pani ekonómku, ale keď starosta osvietený nie je a pani ekonómka si myslí, že je viac ako pani riaditeľka v materskej škole, tak sa môžu v škôlke s asistentom, inou odbornou pomocou, alebo Montessori pomôckami rozlúčiť.
Riaditeľka podá žiadosť na pridelenie asistenta na príslušnom odbore školstva. Taký asistent patrí do šiestej platovej triedy, na jeho plat teda bude musieť riaditeľka nájsť mesačne, už aj s odvodmi, asi 800 eur krát 12, aby mohol v škole pracovať celý rok. To je takmer desaťtisíc eur. Vtedy u väčšiny riaditeliek a riaditeľov začína dilema typu – buď dostanú na konci roka všetci zamestnanci školy odmeny, alebo budeme mať asistenta pre hendikepované dieťa a jeho spolužiakov a odmeny nedostane nikto.
Priala by som si, aby mali všetci, ktorí pôsobia na poli vzdelávania, zdravý rozum a šťastie na dobrého riaditeľa. S tým súvisí aj to, že ak na miesto riaditeľa príde niekto nový, nemal by zmeniť to, čo ten starý založil. Nech to zmení len v tom prípade, ak to bolo zlé. Za svoj pracovný život som pracovala s mnohými riaditeľmi, najviac si pamätám dvoch z nich. Dnes už sú obaja na dôchodku. Vôbec prvá riaditeľka, s ktorou som pracovala, ma naučila prijať zodpovednosť a autoritu. To je veľmi dôležité. Druhým je pán riaditeľ, ktorý mi dal pri práci učiteľky slobodu. Tento pocit želám všetkým pedagogickým aj nepedagogickým zamestnancom v materských, základných, stredných aj na vysokých školách. Každý by mal mať právo na rovnaký prístup k vzdelaniu. Zároveň si želám, aby bol medzi učiteľmi a rodičmi vzťah, ktorý symbolizuje veta: „Sme tu pre vás a radi vám pomôžeme, porozprávajme sa o tom pri káve.“. A medzi materskými a základnými školami si zase želám vzťah vzájomnej spolupráce a istej závislosti, ktorý vyjadruje takýto tip komunikácie: „Nemohla by sa u nás zastaviť vaša psychologička, alebo špeciálny pedagóg, potrebujeme s niečím poradiť.“.
