Späť na zoznam
9. október 2018
Príbehy zo života

Nevidiaca hudobníčka Antónia – Na inklúziu školy nemajú vytvorené vhodné podmienky

Jej meno je Antónia Martofová. Má 26 rokov. Pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Od narodenia má zrakové a zároveň aj telesné znevýhodnenie, konkrétne detskú mozgovú obrnu. Keďže študuje na vysokej škole odbor s hudobným zameraním, hudba má na ňu výrazný vplyv. Zastáva názor, že hudba je jej život a zároveň, že nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.

Aká je prognóza tvojej choroby?

AM: Môj zdravotný stav ostáva v stagnácii, teda sa ani nezlepšuje, ale ani nezhoršuje. Akurát sa k tomu všetkému po ortopedickom vyšetrení pridala ešte aj osteoporóza tretieho stupňa, ktorá už dlhšie pretrvávala.

Kam si chodila na základnú školu?

AM: Absolvovala som štandardnú povinnú školskú dochádzku. Základnú školu som navštevovala v Levoči, teda konkrétne Špeciálnu základnú školu internátnu pre nevidiacich a slabozrakých. Okrem toho som chodila aj na Základnú umeleckú školu študovať hudbu.

Mala si na základnej škole asistenta?

Nemala, v špeciálnej škole bolo všetko zabezpečené. Asistentov tam v tej dobe ani nemávali. Všetko bolo prispôsobené štúdiu nevidiacim a slabozrakým.

Chodila si predtým aj do škôlky?

AM: Áno, chodila som do škôlky tam, kde aj do školy. Bola tam škôlka aj škola, ale škôlku som navštevovala iba raz týždenne po dohode s pedagogicko-psychologickou poradňou, ktorá sa takisto nachádzala v priestoroch školy.

Ako hodnotíš roky strávené na základnej škole?

AM: Keďže som navštevovala špeciálnu základnú školu, štúdium bolo prispôsobené môjmu znevýhodneniu, takže ho hodnotím veľmi pozitívne. Vďaka rokom stráveným na tejto škole mi je umožnené viesť plnohodnotný život.

Chýbalo ti počas základnej školy niečo pri štúdiu?

AM: Nemyslím si, že by mi niečo chýbalo alebo prekážalo. Práve naopak, so všetkým som bola až nadmieru spokojná.

Kde si so štúdiom pokračovala po základnej škole?

AM: Študovala som na konzervatóriu v Prahe, ktoré bolo tiež pre nevidiacich a slabozrakých.

Bol výber strednej školy pre teba náročný, čím bol  podmienený?

AM: Konzervatórium som si vybrala na základe toho, že som chodila aj na Základnú umeleckú školu, hudba ma nadovšetko baví a napĺňa. Ak vezmem do úvahy štúdium, tak náročné nebolo, ale ako sa vraví – začiatky sú vždy ťažké. Skôr mi vadilo odlúčenie od rodiny, nikdy predtým som nebola tak ďaleko od nich. Až tam som zistila, čo je to život na internáte. Moje strasti však netrvali dlho, keďže som dosť spoločenský a prispôsobivý typ človeka. Vraví sa, že študentské roky sú tie najkrajšie roky, tak aj ja som to tak vnímala, takže som bola maximálne spokojná.

Ako si sa dostala do Prahy na strednú školu?  

Konzervatórium v Prahe mi odporučil jeden učiteľ, ktorý ma oboznámil s tým, že školu môžu navštevovať Česi aj Slováci. Bola tam možnosť, s otvorenou náručou ma prijali, prejavili o mňa záujem. Mala som aj talentové prijímacie skúšky. Rodičia ma podporovali najviac. Chodila som na obyčajné päťročné konzervatórium. V piatom ročníku som maturovala. Potom som si robila dva roky nadstavbu, dostala som diplom, čiže som získala pedagogické minimum. Avšak, rozhodla som sa pokračovať ďalej na vysokej škole.

Aký ste boli kolektív?

AM: Striedavý, oblačný, ale nakoniec sme sa vždy vedeli na určitých veciach dohodnúť. Koniec dobrý, všetko dobré.

Pomohli ti na škole s prekonávaním bariér?

AM: Áno. Všetci zamestnanci, ale aj ostatní zo školy boli maximálne ústretoví.

Mala si na konzervatóriu osobného asistenta?

AM: Áno, mala som, no väčšinou to boli moji vidiaci spolužiaci.

Zmenila by si výber strednej školy, ak by si sa mala rozhodnúť znova?

AM: Nie, práve naopak. Ešte by som vrátila naspäť staré časy.

Ako si zvládala štúdium?

AM: Keďže som sa pomerne rýchlo asimilovala, aj štúdium som vcelku bez problémov zvládala. Najnáročnejšie bolo získavanie notového materiálu, škola ich nemala k dispozícii.

Hovoríme o notách v Braillovom písme?

AM: Áno. V čierno tlači noty majú, no tie pre mňa nie. Musím si to riešiť sama. Najskôr je potrebné nakontaktovať najbližšiu knižnicu v Prahe, kde musím zadať požiadavku,  aké noty potrebujem, čo potrebujem prepísať, oni mi to následne spravia. Na Slovensku nič také nemáme. Väčšinou to už riešim cez kamarátov, ktorí študujú v Česku.

Čo po tom, čo si ukončila štúdium na pražskom konzervatóriu?

AM: Na bakalárskom stupni som chodila na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, ale teraz na magisterskom stupni pokračujem na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre, odbor učiteľstvo hudobného umenia. Tento rok končím magisterský stupeň. Chcela som nadviazať na znalosti získané na konzervatóriu, a keďže je hudba môj život, chcela som ďalej zlepšovať a vzdelávať sa v tom. Odbor, ktorý študujem, ma napĺňa. Mám vzťah k deťom a chcem svoje nadobudnuté hudobné znalosti aplikovať aj na deti.

Chceš v budúcnosti pracovať s deťmi?

AM: Áno, chcela by som učiť deti spev na základnej umeleckej škole. Problém ale je, že keď budem chcieť učiť deti, tak si budem musieť ako učiteľka zohnať noty pre deti v Braillovom písme. Ešte náročnejšie bude, že ak budem učiť nevidiace dieťa, musím zabezpečiť noty aj jemu, čo už viem teraz, že bude veľmi komplikované. 

Akej hudbe sa venuješ?

Keďže študujem učiteľstvo, venujem sa všeobecnej hudbe pre deti. Rada si vypočujem čokoľvek, čo je pre moje ucho melodické, čo ma nadchne.

Aké piesne spievaš najradšej?

Všetko, čo sa mi zapáči. Najmä však piesne, ktoré si vyberiem po dohode s mojou profesorkou. Samozrejme, sú to aj veci z populárnej modernej hudby. Pieseň ma musí chytiť za srdce.

Koho piesne počúvaš rada?

Môj najobľúbenejší spevák je Tomáš Klus.

Hráš na nejaký nástroj?

Moje hlavné zameranie je spev, ale hrám na klavír.

Ako zvládaš univerzitné štúdium?  

AM: Keďže mi v podpornom centre pomáhajú a štúdium maximálne uľahčujú, vďaka týmto ľuďom ho zvládam.

Čo ťa v rámci štúdia prekvapilo najviac?

AM: Pozitívny a empatický prístup pedagógov, a takisto aj prístup kolektívu v ročníku.

Máš osobného asistenta?

AM: Áno, mám. V magisterskom prvom ročníku som mala jednu asistentku, bolo to dievča z radov študentov. Teraz budem mať až dve asistentky, ktoré budú zároveň moje spolubývajúce.

Kto ti asistentku pridelil?

AM: Našla som si ju sama. Fungujeme prostredníctvom osobnej asistencie, čo znamená, že ju osobne mesačne vyplácam.

S čím ti asistentka pomáha?

AM: Čo sa školy týka, odprevadí ma do nej, privedie naspäť. Keď potrebujem pomôcť, na prednáškach, tam mám spolužiačku, ktorá mi je vždy nablízku. Neprestajne mi pomáha v rámci fungovania na škole a bolo jej sľúbené, že jej bude udelené špeciálne štipendium od rektora univerzity za celé dva semestre, čiže za celý akademický rok. Zatiaľ jej ale štipendium nebolo vyplatené, a to aj napriek tomu, že som sa im pripomínala. Teraz som v situácii, keď neviem, kto toto nevyplatenie bude riešiť. Je to absurdná situácia, ktorá ma mrzí.

Neľutuješ výber univerzity?

AM: Svoj výber určite neľutujem, a ak by som sa mala rozhodnúť znova, tak len tak, že by som si spokojne svoje štúdium opäť zopakovala. Pomohlo mi v nadobudnutí nových znalostí a určite ho pozitívne hodnotím už len preto, koľko som sa toho naučila, a koľko chcem toho venovať deťom, ak raz budem učiť.

Ako by si zhodnotila všetky roky svojho života, ktoré si strávila v škole? Pociťovala si nejaké bariéry?

AM: Moje roky strávené v škole hodnotím pozitívne. No ak by som mala nájsť niečo, čo mi ako zdravotne znevýhodnenej prekážalo, tak bariérovosť na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Prvý ročník bol pre mňa v zdolávaní tejto prekážky najťažší, ale s Božou pomocou som to zvládla.

Aké najväčšie nedostatky vidíš vo vzdelávaní zdravotne znevýhodnených ľudí v našej krajine?

AM: Napadá mi hlavne jeden aspekt, na ktorý by som chcela poukázať. Ak je dieťa nejakým spôsobom znevýhodnené, ako rodič by som zvažovala, čo je pre neho najlepšie. Veľký nedostatok vidím v integrácii týchto detí medzi ostatných rovesníkov, lebo takto dieťa stráca určitú perspektívu stať sa samostatným. Určite by som pre takéto dieťa volila výber špeciálnej základnej školy, ale bohužiaľ, integrácia vládne svetu a ide ma rozhodiť, že chcú zrušiť špeciálne školstvo.

Prečo podľa teba zdravotne znevýhodnené dieťa začlenené medzi ostatné stráca perspektívu?

AM: Myslím to skôr zo svojho hľadiska, nevidiaceho človeka. Ja by som dieťa skôr dala do špeciálnej školy než do bežnej, lebo sa v nej viac naučí sebaobsluhe. V bežnej škole je akoby odrezané od sveta. Veľa detí, aj z môjho okolia, bolo začlenených do bežnej školy, no mám skúsenosť, že práve tieto deti sú menej samostatné.

Tvrdíš, že chcú zrušiť špeciálne školstvo? Kde si sa k tomu dostala?

AM: Už keď som bola na praxi v Levoči v rámci mojej špeciálnej školy, ktorú som navštevovala, táto otázka sa tam riešila často. Riaditeľka školy ma upozorňovala, že veľa zdravotne znevýhodnených detí je integrovaných, no len málo detí navštevuje špeciálnu školu. Hnevalo ma, že namiesto toho, aby túto školu určenú pre nevidiacich navštevovali prioritne nevidiaci, sem chodilo omnoho viac detí s poruchami učenia a správania.

Si teda zásadne proti inklúzii. Prečo?

AM: Mne sa to nepáči, hlavne v rámci základnej školy. Som za to, aby zdravotne znevýhodnené dieťa navštevovalo špeciálnu základnú školu. Aby tieto deti nasmerovala k plnohodnotnému životu. Takto to vnímam zo svojho hľadiska nevidiacej.

Čo na inklúzii vnímaš negatívne? Čo ti najviac prekáža?

AM: Napríklad to, keď si zoberieš inklúziu ako takú, že pre zdravotne znevýhodneného človeka nie sú v školskom prostredí vytvorené dostatočné podmienky. Inkluzívne vzdelávanie je podľa mňa to, že každý má nárok sa vzdelávať bez ohľadu na to, aké znevýhodnenie ho životom sprevádza a každý človek by mal mať k týmto krokom všetko, čo potrebuje. U nás to nie je dotiahnuté do konca. Mne ako študentke vysokej školy napríklad nezabezpečili prístroj, na základe ktorého by som si dokázala prepísať noty do mne prístupnej formy učenia. Určite by som zrušila aj integráciu na základných školách, ak by to bolo v mojej moci. Nikam to nevedie, maximálne tak k tomu, že deti upadajú a my predsa chceme, aby sa rozvíjali.

Prečo si myslíš, že tieto deti upadajú?

AM: Pretože integrácia a inklúzia sú pre ne nevýhodné v tom, že nevedú k samostatnosti. Asistenti robia všetko za nich a dieťa nemá možnosť učiť sa veci samo. Dôležité je určite povedať, že to hodnotím stále z hľadiska nevidiacej. Keď si to porovnám s Českou republikou, je tam diametrálny rozdiel minimálne v prístupe a spôsobe vedenia záujemcov o vzdelanie.

 V čom je prístup a spôsob vedenie záujemcov odlišný v Čechách?

AM: Veľmi pozitívne sa ku mne správali, Prišla som do školy, bol tam človek, ktorý ma naučil orientovať sa v priestore, vysvetlil mi, kde sa nachádzam, bola tam možnosť využiť dobrovoľnícku agentúru, ktorá mi pomohla s doprovodom na konkrétne miesto. Ak som ich o to požiadala, do dvoch týždňov si našli dobrovoľníka, ktorý mi potom pomohol. Nebol tam preto problém kdekoľvek fungovať. Na Slovensku som zatiaľ nič také nezažila.

Čo si myslíš, že by sa na Slovensku malo jednoznačne zlepšiť v súvislostí so vzdelávaním zdravotne znevýhodnených ľudí?

AM: Určite tú integráciu na základných školách by som ja osobne zrušila, ak by to bolo v mojej moci, lebo nikam to nevedie, maximálne tak k tomu, že deti upadajú a my predsa chceme, aby sa rozvíjali.

Aký je tvoj sen?

AM: Určite doštudovať bez akýchkoľvek problémov, nájsť si prácu a fungovať v rámci svojich možností v živote naplno.

 

Autor: Zuzana Wagnerová

Galéria