Napĺňanie individuálnych potrieb dieťaťa? Dá sa to

Lucia, čo môžeme robiť pre napĺňanie špecifických potrieb detí v bežných školách?

Každé dieťa má svoje individuálne potreby a existujú rozličné nástroje a mechanizmy, vďaka ktorým môžu byť tieto potreby napĺňané aj prostredníctvom výchovy a vzdelávania. V praxi to často funguje tak, že spádová škola má zo zákona povinnosť prijať dieťa, ktoré do spádovej oblasti patrí. Ak škola prijíma zo svojej spádovej oblasti dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP), je povinná zabezpečiť pre toto dieťa napĺňanie jeho individuálnych potrieb.

Často sa však stáva, že ak škola tieto kapacity nemá, vedie rodičov dieťaťa k tomu, aby súhlasili s individuálnym vzdelávaním v domácom prostredí. V tom prípade škola dieťa zastrešuje, eviduje ho, ale dennodenné vzdelávanie a ťarcha so vzdelávaním spojená je na pleciach rodičov. Vieme si predstaviť, do akej miery to zasahuje do sociálneho života tejto rodiny, nakoľko to ovplyvňuje ekonomický rozmer v rodine a aj pocit dieťaťa. Síce je to zastrešené pojmom individuálne vzdelávanie, ale je to len nová forma segregácie.

Je tento alibizmus škôl prijateľný? Nie je to únik pred povinnosťami, čo dokonca samotným deťom často vyčítame?

Prijateľné to určite nie je. Musím však povedať, že sa na to dokážem pozrieť z pohľadu školy. Škola má povinnosť žiaka so ŠVVP prijať. Školy sa však nikto nepýta, čo potrebuje na to, aby tomuto žiakovi dokázala poskytnúť kvalitné zázemie a rozvíjať jeho potenciál - inklúzia je v tomto prípade ošetrená povinnosťou prijať dieťa zo spádovej oblasti a tým sa mechanizmus začlenenia dieťaťa považuje za úspešne ukončený. Ale to je žalostne málo…

Vieme s tým niečo robiť? Ide o systémové nastavenie? Kto má kompetencie na ovplyvnenie tohto javu?

Považujem za užitočné začať vnímať, aké rozličné úrovne kompetencií tento jav zasahuje. Na celoplošnej úrovni je určite potrebné vytvoriť zdroje na to, aby vzdelávanie detí so ŠVVP mohlo prebiehať kvalitne, bolo zastrešené tímom spolupracujúcich odborníkov, napr. aby sme mali funkčný a transparentný systém prideľovania pedagogických asistentov. Tu je ešte obrovský kus práce pred nami.

Na úrovni školy je potrebné tvoriť stratégie a mechanizmy, ako zaistiť napĺňanie individuálnych potrieb všetkých žiakov. A na osobnej úrovni je potrebné vnímať dary, ktoré so sebou rozmanitosť prináša. Takže myslím, že každý môže urobiť ten svoj kus práce na to, aby to fungovalo.

Ako môže toto individuálne vzdelávanie vyzerať?

V súčasných školách sa môžeme stretnúť s dvoma typmi dokumentov, ktoré by mali podporiť to, aby každé dieťa v maximálnej možnej miere rozvinulo svoj potenciál. Prvým je individuálny vzdelávací program – dokument, ktorý sprevádza deti so ŠVVP vzdelávané integrovane v bežných školách, druhým je individuálny vzdelávací plán (IVP). Tieto dokumenty sa môžu navzájom prelínať alebo dopĺňať, no ich spoločným cieľom je plnenie individuálnych potrieb jednotlivých detí. Oba tieto dokumenty vnímam ako dohodu medzi školou, jednotlivými učiteľmi, dieťaťom a rodičom. Táto dohoda predkladá podmienky, ako vzdelávanie a výchova na pôde školy budú vyzerať.

Ako potom vyzerá proces tvorby? Kto do neho vstupuje a čo by v individuálnom učebnom pláne malo byť zahrnuté?

Nemyslím si, že dieťa by malo byť pri tvorbe individuálneho programu objektom alebo predmetom starostlivosti. Žiak by mal byť rovnocenným spolutvorcom, partnerom, rovnako ako rodič, rovnako ako škola, ktorá má, samozrejme, svoje limity. Inak tvoríme IVP so škôlkarmi, inak s deťmi na prvom či druhom stupni ZŠ a inak so stredoškolákmi. Je na mieste citlivosť a ohľad na to, akým spôsobom treba IVP komunikovať. Dieťa z tohto procesu určite nemôže byť vynechané.

Je jasné, že určité konkrétne veci je potrebné komunikovať priamo s rodičom. Z mojej skúsenosti sa však dieťa vie veľmi trefne vyjadriť k tomu, čo je v IVP. Konkrétny IVP často odráža odporúčania z rôznych poradenských zariadení a tie odporúčania konzultujú školy s rodičom a dieťaťu nie je vždy jasné, čo všetko to obnáša. Pre mňa osobne je veľmi užitočné, keď sa s dieťaťom o tom hovorí. Je to služba, ktorá počíta aj s jeho názorom a pohľadom.

Do akej miery môže vstupovať škola do IVP a v akom rozsahu?

Tým, že škola vydá súhlasné stanovisko k prijatiu žiaka so ŠVVP, sa zaväzuje dodržiavať odporúčania, ktoré vydalo buď Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie alebo Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva, avšak nemusí to byť od slova do slova. Špecifiká majú byť ukotvené v individuálnom programe. Je už zodpovednosťou jednotlivých strán podpísaných v IVP, aby dohody dodržiavali. Tie sú záväzné. IVP však nemá byť dokumentom, na ktorý sa už nesmie siahnuť.

Nemôže byť zakonzervovaný. Ako má byť dynamická samotná spolupráca, tak musí fungovať aj dokument. Ak zistíme vo vzdelávacom procese, že namiesto vťahovania dieťaťa do hodiny, do výučby, medzi spolužiakov a do samotného diania školy, skôr IVP dieťa vyčleňuje a neslúži jeho potrebám, je na mieste ho prehodnotiť a prepísať. Vtedy vypracujeme novú verziu IVP, ktorú si spoločne prejdeme, odkomunikujeme a odsúhlasíme.

IVP sa teda môžu počas roka aktualizovať a meniť?

Je naivné si myslieť, že keď dieťa prechádza diagnostikou a stretáva sa s odborníkmi, budú hneď vedieť poskytnúť návod na začlenenie dieťaťa a prácu s ním v bežnom školskom živote. Preto sme aj my odborníci na svojich miestach - či už špeciálni pedagógovia, riaditelia a pedagógovia, asistenti učiteľa i psychológovia - my vnímame dieťa v bežnom školskom dni a vieme povedať, ktoré odporúčania mu slúžia a ktoré nie. Je preto dôležité, aby komunikáciu s poradňou nadviazala aj škola. Takto sa nám vytvára úplne iný obraz, ako len to, že si každý prečíta svoj papier a dopíše si tam niečo.  

Treba sa pozerať len na dieťa a jeho potreby, alebo je možné ísť cestou kompromisu? Čo externá kontrola? Je tvorba IVP a IUP pre školu stresujúca?

Nemám skúsenosť s externou evalváciou, takže to neviem posúdiť. Viem však, že z toho vyplýva určitý stres, lebo je to administratívny úkon, ktorý má množstvo drobnejších krokov. Celý proces integrácie musí mať svoju postupnosť. Na prítomnosť integrovaného žiaka v škole sú viazané určité financie, ktoré tejto škole prichádzajú.

Viem si predstaviť, že to v prostredí školy vytvára mechanizmus, ktorý spôsobuje aj určitý stres. Myslím si však, že v súčasnosti existuje množstvo krokov a kritérií, ktorých sa škola môže držať a potom bude mať vypracovaný taký IVP, ktorému by nemalo z hľadiska externej evaluácie nič chýbať. Pre mňa je to však plávanie po hladine, keď sa rozprávame iba o tom, čo všetko má IVP obsahovať. Ja by som skôr mala obavy z toho, akým spôsobom sú napĺňané jednotlivé záväzky, ktoré z neho vyplývajú. Hovorí sa, že papier veľa znesie. S tým sa nemôžeme uspokojiť. Formálne dokonalé IVP a IUP sú na nič, ak nepodporujú rozvoj dieťaťa v jeho bežnom živote v škole. Myslím si, že keby sme išli po jednotlivých školách, zistili by sme, že cítia priestor, kam až sa môžu ako škola ešte posúvať.

Aké sú cesty/riešenia, dostatočne efektívne na to, aby bol IVP dieťaťa efektívny? Sú nimi aj vyučovacie hodiny špecifických predmetov?

Z môjho pohľadu nie sú hodiny špecifických predmetov navyše (napr. u žiakov s poruchami pozornosti) vhodné, nie je to efektívna cesta. Cítiť za tým dobrý úmysel, so snahou poskytnúť deťom so ŠVVP viac starostlivosti a individuálnej práce, ktorú si zaslúžia, ale je to veľmi nešťastne zvolené riešenie. Vytváranie špecifických predmetov je krok na vytrhnutie dieťaťa z kolektívu, namiesto toho, aby bolo plnohodnotnou súčasťou diania v škole. Myslím si, že tento spôsob neslúži tomu, čomu by mal a dieťa reálne nemá viac individuálnej starostlivosti.

Aké sú teda vhodné spôsoby, vďaka ktorým by dieťa malo pozornosť, ktorú si zaslúži?

Vnímam, že aj keď my učitelia pracujeme tímovo ako kolektív, máme možnosť hľadať rôzne riešenia smerom k deťom a nech sa snažíme akokoľvek, stále nedokážeme sprostredkovať deťom prijatie v triede alebo pocit rovnocenného rozvíjania vzťahov. Nevieme zabezpečiť to, že sa deti cítia prijaté v kolektíve a ako plnohodnotná súčasť triedy. Aj keby som sa ja ako špeciálny pedagóg rozkrájala, ubezpečila dieťa, že to zvládne, nemá to takú hodnotu, ako keď to povie spolusediaci. Toto dieťa môže zažiť iba v triede. Nezažijete to ani v najlepšie vybavenej miestnosti. Deti by mali mať možnosť zažiť to spolu. Môžeme sa s nimi rozprávať o tolerancii alebo rešpekte, ale ak si budem ja myslieť, že všetci vidia svet tak ako ja, nikdy nepochopím človeka, ktorý ho vidí inak.

A keď nehovoríme len o deťoch s diagnózami alebo výraznými ŠVVP?

Ďalšou cestou môže byť príklad “Britského zázraku” Babington Academy, kde sa vzdelávajú spoločne všetky deti z rôznych komunít, prostredí, s rôznymi hendikepmi. Darí sa to, pretože je učiteľ schopný z ich individualitou narábať. Ten učiteľ počíta s tým, že má dieťa, ktoré má IQ 140 alebo dieťa, ktoré má špecifické poruchy učenia alebo dokonca dieťa, ktorého prvým jazykom nie je angličtina. Má pripravenú databázu aktivít a úloh, ktoré s nimi rieši. Zažívajú to spoločne, navzájom sa ťahajú a každé dieťa má primeranú výzvu pre to, kde sa nachádza. Dieťa dokáže napredovať neuveriteľným spôsobom.

V čom je rozdiel medzi ich a naším prístupom? Čo nám môže pomôcť?

My často vnímame prípravu na hodiny ako akúsi druhoradú povinnosť pedagóga. Oproti tomu, veľkú dôležitosť pripisujeme práci s deťmi na hodine a stráženiu disciplíny. To je u nás považované za najdôležitejšie. Mali by sme prehodnotiť toto ťažisko. Ak som ako učiteľka pripravená na to, čo a ako budem učiť, úplne postačuje, ak som na hodine v úlohe facilitátora. A čo by pomohlo? Keby sme sa začali takto inak pozerať na vyučovanie a vnímali, že príprava je síce náročná, ale tak veľmi dôležitá a má zmysel, keď sa do nej investuje. Lebo potom sme pripravení na rozmanitosť detí aj nás všetkých. Zdá sa mi to ako dobrý štart cesty, odkiaľ môžeme začať.

Ako sa dá vyhodnocovať plnenie IVP? Aká forma spätnej väzby je najvhodnejšia?

Veľká časť spätnej väzby sa skôr týka jednotlivých predmetov. Aj v slovnom hodnotení, ale aj v známkach býva odzrkadlené, nakoľko sa darí alebo nedarí dieťaťu v škole. Ale čo sa týka jednotlivých záväzkov v IVP, aktualizácia je vhodná v prípade akejkoľvek zmeny. Myslím si, že veľa vecí robíme tak, že ich nastavíme a máme príliš málo času vrátiť sa k nim, premýšľať nad tým, či nám to pomohlo a ako. Reflektovať a prehodnocovať.

Po nastavení rozvrhov a procesov sme sa napríklad s mojím tímom v Škole u Filipa v Banskej Bystrici stretli tretí týždeň školského roka a prehodnotili, v ktorých triedach je potrebná zmena, prípadne presun človeka do inej triedy. Prerozdelili a aktualizovali sme rozvrhy a stále sa k tomu vieme vrátiť tak, aby to slúžilo deťom.

Nemyslím, že keď nastavíme na začiatku školského roka IVP, vydrží nám až do konca roka. Je vhodné byť v neustálom kontakte a konzultovať si aktuálne zmeny, hľadať cesty a drobnými krôčikmi vytvárať atmosféru dôvery. 

Vnímam, že slovné hodnotenie je jeden z krásnych nástrojov, ako sa dá s individualizáciou pracovať, pretože škála od 1 do 5 nám nedokáže vystihnúť to, ako dieťa pracuje, ako sa snaží. Vždy je to len nejaký výsledok, ktorý dokážeme zmerať. A pre deti so ŠVVP je veľmi potrebné odraziť proces, to, ako na konkrétnych veciach pracujú, ich kroky a posun a myslím si, že klasifikácia v rozmedzí 1-5 nie je dostatočná, aby sa toto dokázalo tak vnímať.