Vitajte pri ďalšej Knižnici inklúzie, pri ktorej sa okrem pár tipov na knihy a film dozviete napríklad to, ako môže byť niekomu odmalička jasné, že chce pracovať v školstve, ale aj to, ako môže jedna nespravodlivá učiteľka ovplyvniť naše myšlienky o sebe na dlhé roky dopredu.
Tentokrát sme do Knižnice inklúzie vyspovedali členov školského podporného tímu zo Základnej školy kpt. Jána Nálepku v Stupave. Aj táto škola a jej zamestnanci sú súčasťou nášho projektu na podporu a rozvoj inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov. K svojim odpovediam o sebe nám pridali aj zopár tipov na čítanie a pozeranie. Opýtali sme sa ich:
Už ako malé dievča som trávila čas hraním sa na školu. Vystačila som si sama. Zatvoriť sa do izby, naskladať na posteľ všetkých plyšových medvedíkov a bábiky ako žiakov, mať v ruke varechu. Nie ako výchovný nástroj, ale ako pomôcku – ukazovátko. Už od prvej triedy som tvrdila, že keď budem veľká, stanem sa lekárkou alebo učiteľkou. Zrejme ma do istej miery ovplyvnila práve moja prvácka PANI učiteľka, sestra môjho starého otca. Ona síce nebola vyštudovaná učiteľka, ale učila prváčikov a bola veľmi obľúbená. Vždy som jej prácu obdivovala. Tak nejako som cítila, že je to práca, ktorú chcem robiť aj ja. V dnešnej dobe je práca učiteľa veľmi náročná, no pocit, ktorý ma pri tejto práci napĺňa, je stále taký istý. Ja v podstate nič iné ani robiť neviem.
Často rozmýšľam nad dnešnou podobou školy, najmä v čase pandémie. Nikdy sme podobnú situáciu nezažili. Na začiatku sa mi zdalo, že sme sa všetkého perfektne zhostili – z prezenčného sme prešli na dištančné vzdelávanie, menej sme sa stretávali a šírili vírus. No na druhej strane sme sa postretávali v rodinách a vytvorili sme si naše vlastné bubliny. Až teraz vnímame, ako nás pandémia zmenila. Prichádzame na to, že deťom chýbalo obyčajné rozprávanie sa. Potom sme sa vrátili do školy, no aj tak sme sa poriadne nevideli. V tých rúškach mi pripomínali zombíkov – len trčiace očká a často im nebolo vôbec nerozumieť. Do toho nervózni rodičia, čo nechápu pravidlá školy a útočia na vedenie. Pozitívne je, že mnohé decká dnes dokonale ovládajú prácu na počítači. Videli sme to už pri fígľoch, ktoré dokázali pri dištančnom vzdelávaní.
Je dávno známe, že prvých sedem rokov v živote dieťaťa je najdôležitejších. Takmer na konci tohoto obdobia prichádza dieťa na svoju prvú veľkú križovatku – cez bránu školy vstúpi do nového sveta. To, čo sa odohráva v mikroklíme triedy, najmä samotný vzťah s učiteľkou a spolužiakmi, je mocná všetko formujúca sila. Dnes s istotou vieme, že dieťa odvodzuje svoju sebahodnotu predovšetkým od úspešnosti v škole. Svoj sebaobraz si dieťa skladá ako mozaiku z drobných kamienkov úspechu i neúspechu. Škola je hneď po rodine druhá najmocnejšia sila v psychofyzickom vývine dieťaťa. Kam až mi spomienky siahajú, od útleho veku som dôverovala svojej sile a bola som radostná, tvorivá, rozvážna i bláznivá – proste Pipi Dlhá Pančucha s pehami na nose, šťastná s netradičnými riešeniami a nápadmi.
Už v materskej škole som pomáhala s menšími deťmi a bola som spokojná v kolektíve, kde sa pracovalo s voľnosťou, bez tlaku, zábavnou formou. Obidve moje pani učiteľky boli mladé, uvoľnené, plné nádeje a tvorivé. Tešila som sa preto i na prvý ročník do školy. Čakala som, že to bude pokračovať ešte krajšie. Obdivovala som svoju o štyri roky staršiu sestru za jej krásne zošity, poriadok v školskej taške a vzorný systém v doskách s učebnicami. Túžila som byť taká ako ona a bola som si istá, že aj budem.
Tak napokon prišiel ten deň. A prišli aj ďalšie dni. Niečo tu nesedelo. Niečo nebolo dobre. Ako dieťa som to nevedela nazvať, ale cítila som, že som vykoľajená. Svet predtým bol voči mne zväčša rešpektujúci. Teraz som však nevedela, čo si počať. Bola som cez prestávky, ako vždy, živá a sem-tam som zrejme aj vyrušovala na vyučovaní. Niekedy sa mi stalo, že som si zabudla domácu úlohu alebo výkres na výtvarnú výchovu. Poväčšine som sa hrávala s chlapcami, lebo ich svet bol spravodlivý a nekomplikovaný a mne to bytostne vyhovovalo, ale kamarátky som mala i medzi dievčatami.
Moja prvácka pani učiteľka bola elegantná dáma pred štyridsiatkou. Pochádzala zo starej učiteľskej rodiny, bola to horlivá straníčka, angažovaná a primerane sebavedomá žena. Maximálne podporovala súťaživosť a netolerovala ani krôčik mimo úzkych noriem. Cítila som, že ma neberie. Často ma napomínala. Bolo, samozrejme, za čo, ale nikdy nezabudnem ten tón a tú moju pálčivú bolesť, keď ma začala zosmiešňovať. Rodičia boli na mňa pod lavínou toľkých poznámok v žiackej knižke nahnevaní. Aj ich som tým sklamala. Vpečatila mi do duše, že som nehodná, nie dosť dobrá. Že nevyhovujem jej normám a preto som zavrhnutá.
Moje svetlo sa niekam stratilo. Nevedela som, kto som. Machuľky pribúdali, menili sa na škrabance. Bolesť sa zväčšovala. Až som pocítila, že už NECHCEM. Potom sa moje správanie naozaj zhoršilo. Začala som i somatizovať, chodili sme aj po vyšetreniach. Ukľudnenie nastalo až zmenou učiteľky v treťom ročníku. Táto pani učiteľka bola milá a vyžarovala energiu žičlivosti, rovnováhy, urovnávala problémy, povzbudzovala slabších, viedla nás k priateľstvu a rešpektu.
O mnoho rokov neskôr, už ako mama troch detí, som začala študovať diaľkovo špeciálnu pedagogiku. Až tam, na prednáškach v roku 2000 a neskôr, som pochopila svoju situáciu. Celý ten čas som nosila na čele pečať “nehodná a
bezcenná”. Takouto silou disponujú učiteľky na prvom stupni. Odpúšťam jej a ďakujem za lekciu, ktorá ma toľko stála a toľko naučila.
Ak by som mala kúzelnú paličku alebo bola ministrom školstva, okamžite by som v školstve:
