Knižnica inklúzie: Vojna a zločiny proti ľudskosti nútia nielen deti, ale aj dospelých konfrontovať sa s vlastnými hodnotami + tipy na knihy a filmy

Tentokrát sme do Knižnice inklúzie zapojili členov školského podporného tímu zo Základnej školy s materskou školou na Malonecpalskej ulici v Prievidzi. Aj oni sú totiž súčasťou nášho projektu na podporu a rozvoj inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov. K svojim odpovediam o sebe nám pridali aj zopár tipov na filmy aj čítanie medzi riadkami. Opýtali sme sa ich:

1. Aké sú výhody spojenia materskej školy so základnou školou nielen pre deti, ale aj pre pedagógov, inkluzívny tím či pre rodičov detí? 
2. Rozprávate sa s deťmi v škole o vojne na Ukrajine?
3. Čo vás na vašej práci v škole najviac baví a čo naopak nebaví? 
4. Ak by som mal/a kúzelnú paličku alebo bol/a ministrom školstva, okamžite by som v školstve... (doplňte).

Na otázku č. 1 odpovedá riaditeľka školy Ľubomíra Holíková:

Spojeniu našej základnej a materskej školy predchádzalo deväťročné obdobie, keď materská škola síce sídlila v budove základnej školy, ale patrila pod zriaďovateľa. Spojením materskej a základnej školy v roku 2017 sa pred nami otvorili mnohé výhody – spoločné ekonomické hospodárenie, riešenie personálnych záležitostí, stravovanie detí a žiakov a tiež samotný výchovno-vzdelávací proces. Organizujeme spoločné akcie, na ktorých sa žiaci a deti zo škôlky spoločne stretávajú. Deti, ktoré pokračujú vo vzdelávaní na základnej škole tak dôverne poznajú školské prostredie, majú vytvorené vzájomné vzťahy so žiakmi i učiteľkami, ktoré môžu ďalej prehlbovať. Odbúrava sa tým ich stres z prechodu na základnú školu. Sme jedinou školou na sídlisku Necpaly v Prievidzi. Rodičia s viacerými deťmi tu tak majú všetko na jednom mieste. Klady spojenia sa prejavujú aj pri vzdelávaní detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré pokračujú v prvom ročníku v ustálenom kolektíve z materskej školy. Spojená základná škola s materskou školou má výhody aj v zlepšení podmienok a realizácie výchovno-vzdelávacieho procesu vzájomnou spoluprácou pedagógov, odovzdávaním si skúseností a poznatkov pri riešení problémov pri výchove a vzdelávaní detí a nastavením jednotného a účinného postupu pomoci deťom i rodičom. Naša škola je školou rodinného typu, sídli v nej aj Denné centrum dôchodcov a tiež Súkromná Základná umelecká škola Fantastic. To má tiež svoje pozitíva pre komplexný systém vzdelávania, výchovy, ale aj  pôsobenia školy v miestnej komunite.

• Tip do Knižnice inklúzie: kniha od anglickej autorky Rudy Simone Aspergerka s podtitulom Posila pre ženy s Aspergerovým syndrómom je plná autentických informácií od žien a dievčat s Aspergerovým syndrómom, ktorým často poruchu diagnostikovali až v dospelosti. Kniha hovorí o tom, aké to je byť iná, ako zvládať svoje špecifické záujmy a vysporiadať sa s poruchami nálad. Ako komunikovať s ľuďmi, keď sa to nedarí tak, ako sa očakáva. Ako zvládať prácu či osobný život. Kniha obsahuje pútavé výpovede dievčat a žien a je vynikajúcim sprievodcom v bludisku nazývanom Aspergerov syndróm. Kniha môže slúžiť aj na diagnostiku tohto syndrómu, tiež je vhodná pre pedagógov, asistentov či rodičov, lebo je v nej množstvo rád a odporúčaní, ako takéto dievčatá pochopiť a pomôcť im.

Na otázku č. 2 odpovedá zástupkyňa riaditeľky pre základnú školu Stanislava Marková:

Na začiatku konfliktu sa naši žiaci zaujímali o vojnu na Ukrajine, postupne však ich záujem klesal. Z detí bolo cítiť strach o to, čo sa stane, či vojna nezasiahne aj našu krajinu. Deti mali na vojnu rôzne názory, ktoré vyplývali z toho, ako vojnu vnímajú ich rodičia doma. Keďže v triede sa skutočne vyskytli rôzne názory, bolo treba pristupovať k tejto téme veľmi citlivo. Žiakov, ktorí mali strach, som sa snažila upokojiť a tých, ktorí sa nevedeli zorientovať v spleti informácii, zas poučiť a vysvetliť im to. Na škole máme zatiaľ jedného žiaka z Ukrajiny, druháka. Poskytli sme mu jazykový kurz aj školské pomôcky. Veľmi rýchlo sa prispôsobil a naši žiaci ho medzi seba prijali. Hneď na druhý deň mu podarovali peračník, zošity, perá aj pastelky.

Na otázku č. 2 odpovedá aj pedagogická asistentka Lucia Cibulková:

Deti, aj keď sa priamo na situáciu na Ukrajine nepýtajú, sú v každodennom živote konfrontované s množstvom informácií, záberov a videí z vojny a zákonite to musí na nich vplývať. Veľmi ťažko si to, čo sa na Ukrajine deje, dokážu sami vysvetliť a vytvoriť si zdravý postoj. V tomto vidím okrem rodičov dôležitú funkciu školy – pedagógov a odborných zamestnancov, ktorí môžu byť pri formovaní postoja k vojne na Ukrajine, postoja základnej ľudskosti, deťom nápomocní. Je pravda, že vojnové zločiny proti ľudskosti nútia nielen deti, ale aj dospelých konfrontovať sa s vlastnými hodnotami a pre nikoho to nie je jednoduché. Deti z Ukrajiny a najmä tie, ktoré už boli svedkami násilia, aktuálne potrebujú našu pomoc pri vytváraní ich pocitu bezpečia a istoty, tak aby mohli byť aj naďalej deťmi, nemuseli predčasne dospieť a mohli si plniť svoje detské sny.

• Tip do Knižnice inklúzie: poľský film Vôľa žiť z roku 2013 je inšpirovaný skutočným príbehom chlapca, trpiaceho detskou mozgovou obrnou a má úžasné posolstvo. Mateuszovi v detstve mylne určili prognózu, že nikdy nebude schopný komunikácie s inými. Tým mu vydláždili neľahkú životnú cestu. V skutočnosti je však chlapec intelektuálne v poriadku, jeho duša je však akoby uväznená v tele, ktoré ho zrádza. Celé roky trávi snažením sa dať svojmu okoliu najavo, že ho vníma a chápe, až napokon s pomocou okolia (vnímavej lekárky, ktorá sa zaoberá experimentálnymi metódami liečby), dokáže túto komunikačnú bariéru prelomiť a tak sa pre neho v 26 rokoch začína nový život. Mateuszova prvá veta znie: „Nie som rastlina.“ Napriek strastiplnej ceste za sebaprezentáciou dokáže Mateusz vďaka obrovskej vnútornej sile vidieť život úžasne. Nikdy nestráca vieru. 

Na otázku č. 3 odpovedá riaditeľka školy Ľubomíra Holíková:

Svoju prácu mám veľmi rada. Keďže som perfekcionistka, bez toho by som ju ani robiť nemohla. Napĺňa ma práca s deťmi, rada vyučujem i vychovávam. Moja práca však má mnoho iných  aspektov – od manažovania, rozhodovania, poradenstva až po technické záležitosti týkajúce sa chodu školy. Nevadí mi činnosť personálneho, ekonomického, psychologického či právnického charakteru. Dôležitá je hlavne práca a správna komunikácia s ľuďmi, so zamestnancami, rodičmi, žiakmi i verejnosťou. Baví ma spolupracovať s tými, ktorí vedia, o čo nám všetkým spoločne ide, aby sme školu dostali kvalitatívne čo najvyššie. Tých je našťastie v našej škole prevažná väčšina. Posledné dva roky preverili naše schopnosti reagovať pružne na rýchlo sa meniace situácie, ktoré vyplývali z opatrení proti šíreniu ochorenia COVID-19. A práve vtedy sa ukázali skutočné schopnosti a ľudské vlastnosti zamestnancov školy. Nie som spokojná s tým, keď niekto hľadá dôvod ako niečo neurobiť, hoci by mal hľadať spôsob, ako veci urobiť a pohnúť sa ďalej. Aby sme mohli spokojne povedať, že tá naša školička je super, cítime sa v nej dobre a sme na ňu hrdí. Veď v hesle našej školy sa hovorí, že sme škola tvorivých detí pripravených na život, škola pre všetkých.

Na otázku č. 3 odpovedá aj výchovná poradkyňa Jana Gebrlínová:

Na mojej práci ma najviac baví to, keď vidím, že má zmysel. Keď sa podarí hodina – deti reagujú, sú pozorné a sústredené a môžem s nimi pracovať inovatívnymi metódami. Ak deti prídu na vyučovanie nepripravené, sú nesústredené a nedisciplinované, alebo naopak až veľmi tiché a ľahostajné a nereagujú na podnety z mojej strany, odchádzam z hodiny znechutená a s pocitom zlyhania.

Na otázku č. 3 odpovedá aj pedagogická asistentka Ľudmila Boďová:

V mojej práci sa toho deje určite viac pozitívneho ako negatívneho. Práca asistentky učiteľa ma napĺňa pre jej priamy kontakt s deťmi – som im nápomocná vo viacerých smeroch. Ukazujem im empatiu, dôveru, som im akýmsi vodítkom vo vyučovacom procese či mimo neho, vypočujem si ich a zároveň sa ich snažím pochopiť, usmerniť a motivovať. To je práve to, prečo mám túto prácu rada. Každý deň je iný a my prichádzame do školy s rôznymi starosťami, radosťami a náladou. Preto rada pozorujem ľudí a rôzne situácie v práci. Snažím sa vytvárať pre kolegov aj pre deti takú atmosféru, aby sme sa všetci tešili do práce, do školy. Aby sme nebrali prácu ako nutné zlo, kde chodíme s nechuťou, alebo pre zárobok. Želám si, aby to bolo rovnaké aj pre deti. Aby školu navštevovali pre nadobúdanie vedomostí, no i pre trvalé kamarátstva. Keďže deti, s ktorými pracujem, sú často odlišné od svojich vrstovníkov, o to viac je práca s nimi spontánnejšia a vyžaduje si vzájomný rešpekt. Presne stanovené hranice sú veľmi dôležité, no netreba zabúdať na priateľský prístup. Len tým dosiahneme optimálne podmienky pre spokojnosť žiakov i pedagógov. Tým je pre mňa práca zaujímavá a teším sa na každý nový deň v škole. Nepáči sa mi však občasný prístup žiakov k učiteľom – vytratila sa úcta k dospelým, to mi občas berie elán do mojej práce.

• Tip do Knižnice inklúzie: film Obyčajná tvár odporúčam pozrieť si ho pre uvedomenie si odlišností detí a ľudí vo všeobecnosti a zároveň preto, aký majú prejavy krutosti a nevhodného správania sa detí voči sebe dôsledky

Na otázku č. 4 odpovedá zástupkyňa riaditeľky pre základnú školu Stanislava Marková:

V prvom rade by som ministerkou školstva nechcela byť, lebo zmeniť by toho bolo treba príliš veľa. Myslím si, že byť ministrom či ministerkou je veľká zodpovednosť a mal by to robiť človek na vysokej odbornej úrovni, ktorý časť svojho profesijného života strávil na rôznych stupňoch nášho školského systému, čiže človek z praxe. A čo by sa malo zmeniť najskôr? Určite zrušiť testovanie žiakov piateho a deviateho ročníka. Ale to sú len maličké zmeny. Začať treba od tých väčších – upraviť obsah vzdelávania, učiť žiakov to, čo potrebujú a vypustiť alebo minimalizovať nepotrebné učivá. A, samozrejme, zmeniť financovanie v školstve. Nepodmieňovať financovanie počtom žiakov, lebo boj škôl o žiaka nie je vždy na jeho osoh. Školy s malým počtom žiakov majú sťaženú existenciu oproti veľkým školám a pritom poskytujú rovnako kvalitné vzdelávanie ako veľké školy.

• Tip do Knižnice inklúzie: knihy Mimi a Líza 1 a Mimi a Líza 2 rozprávajú o priateľstve dvoch dievčatiek, susediek – nevidiacej Mimi a jej vidiacej kamarátky Lízy. Sú to dve najlepšie kamarátky, ktoré zažívajú veľa nezabudnuteľných príbehov. Nezastaví ich ani to, že Mimi je nevidiaca. Jej očami je Líza. Mimi vníma svet rukami. Kniha má dve časti a je krásnym príkladom inklúzie.

Na otázku č. 4 odpovedá aj výchovná poradkyňa Jana Gebrlínová:

Mať tak kúzelnú paličku, v prvom rade by som poklopkala po zastaralých počítačoch v počítačových učebniach a po nábytku v kabinetoch. Vyčarovala by som nám moderné zariadenie. Jednotlivým učiteľom by som priradila pedagogických asistentov, ktorí by s nimi pracovali na ich hodinách a pomáhali by im s realizáciou a prípravou vyučovacej hodiny. Rodičom by som zas pričarovala viac času pre deti a deťom viac prirodzeného rešpektu k dospelým.