„Bola hodina biológie. Mali sme mladého učiteľa, ten na hodiny chodil vždy v bielom plášti. Sedela som v prvej lavici. Hodina doslova bežala. Učiteľ si všimol, že si nepíšem poznámky,“ hovorí Silvia Hornačková, ďalšia účastníčka nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania na základných školách – Škola inkluzionistov. A čo sa stalo potom? To + 3 tipy na čítanie sa dozviete v tomto článku.
Toto je Silvia Hornačková, pedagogická asistentka zo základnej školy v obci Most pri Bratislave. V školstve chcela pracovať už ako malá, čo sa jej sčasti podarilo ešte na základnej škole, keď si s jedným z učiteľov vymenili role. Inklúziu má zrejme v krvi, odjakživa totiž snívala o škole, kde sa nenálepkuje a kde nepanuje strach. Aj Silvia prispela do našej rubriky Knižnica inklúzie – troma knižnými tipmi na čítanie pre deti aj pre dospelých. Opýtali sme sa jej pritom päť osobných otázok, aby ste vedeli, kto je súčasťou nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania Škola inkluzionistov.
Silvia Hornačková. Fotografia: Veronika Horníková
Od mala som snívala o tom, že raz budem učiteľkou. Inšpirovala ma k tomu pieseň Darinky Rolinsovej: „Až raz budem učiteľkou, budem dávať samé jednotky,...“ (smiech) Snívala som o takej škole, kde by neboli známky, kde by sa naplno využívala kreativita, kde by sa nenálepkovalo, kde by som sa cítila dobre a nemala strach z neúspechu. Vtedy som ešte netušila, že existuje nejaká INKLÚZIA. Dnes ten sen žijem a som za to vďačná.
Školský svet naďalej vnímam „od lavice“, ale dnes už dobre poznám aj pohľad „od tabule“, smerom k triede. Moje základoškolské JA mi odkazuje, aby som nezabudla, ako som sa v tej lavici sama cítila, pretože podobne alebo rovnako sa cítia aj dnešné deti.
Som v prvom rade manželkou, mamou troch originálnych detí, pedagogickou asistentkou a študentkou špeciálnej pedagogiky. Práca je pre mňa výzvou učiť sa nové veci, hľadať nové možnosti a spôsoby, ako pomôcť deťom zvládnuť školu a zároveň byť mostom medzi učiteľmi, žiakmi a rodičmi. Za veľa vďačím nášmu tímu, ktorí ma posúva dopredu.
Tých je veľa. (smiech) Za všetky aspoň jeden – bola hodina biológie. Mali sme mladého učiteľa, ten na hodiny chodil vždy v bielom plášti. Sedela som v prvej lavici. Hodina doslova bežala. Učiteľ si všimol, že si nepíšem poznámky. Opýtal sa ma, prečo nepíšem, veď predsa všetci píšu. Moja odpoveď bola: „mne sa nechce“. Za svoje správanie som očakávala poznámku. To, čo nasledovalo, si pamätám dodnes. Zastavil sa predo mnou a povedal: „To je v poriadku, keď sa ti nechce, ale na budúcej hodine si vymeníme úlohy. Ty budeš učiteľka a ja žiak. Na konci hodiny ťa ohodnotím.“ Bola to sranda a zároveň výzva. Potom prišiel deň D. Na hodinu som si obliekla biely plášť. Hodina začala, učiteľ ma predstavil ako novú kolegyňu. Nasledoval moment, ktorý ma dostal – mala som niekoho z triedy vyskúšať z učiva z minulej hodiny. Predtým mi nepovedal, že to budem musieť robiť. Spolužiaci zamrzli, ja som zbledla. Koho som mala vyvolať? Ta chvíľa trvala večnosť. Pohľady spolužiakov boli mučivé. Nakoniec som vyvolala prísediacu spolužiačku, tá vždy všetko vedela. No v ten deň nevedela. Musela som jej dať dvojku. Hodinu som odučila až do konca. Bola to lekcia, ktorá mi pomohla pochopiť, aké je to učiť iných, no na druhej strane dodnes chápem deti, ktorým sa jednoducho nechce.
Otvorila mi obzory v tom, ako vedia byť deti vynaliezavé a tvorivé. Dokázali si na danú situáciu zvyknúť rýchlejšie ako my dospelí. Zvládli to na jednotku.
Túto knihu som kúpila svojej dcére za vysvedčenie. Veľmi ju túžila mať. Poznala ju zo školy. Je to úžasná kniha pre deti, ktoré neradi čítajú, majú problém s čítaním alebo sa im pletú písmenká. Je plná farieb, menej textu a väčších písmen. Deti si ju zamilujú na prvý pohľad. Ide o príbeh dievčatka menom Magdalénka, ktoré má problémy s čítaním, no z čítania túži dostať hviezdičku. Nedarí sa jej však. Záchranou sa jej stane psík menom Vločka, ktorého stretne v knižnici. Stanú sa z nich priatelia. Kniha Magdaléna a psík z knižnice získala vo svete niekoľko ocenení, na Slovensku ju Košická knižnica ohodnotila ako jednu z najlepších detských kníh roka 2017.
Ide o voľné pokračovanie príbehu o Magdalénke a Vločke, tentokrát aj o ich novom kamošovi – Hviezdičke. Magdalénka vymyslí akciu pre deti, aby potešila zvieratká v útulku. Všetko dobre dopadne, no a hlavná hrdinka neskrýva nadšenie z jej nových priateľov.
Je to kniha, ktorú by som odporučila všetkým pedagógom, asistentom aj vychovávateľom ako návod na to, ako zvládnuť „problémové deti“ v triede. Mne sa čítala veľmi ťažko, keď som si predstavila, že ide o skutočnosť. Od prečítania knihy sa vždy snažím pri práci s dieťaťom zistiť, odkiaľ pochádza, čo sa deje u neho doma a podobne. Často sa práve po týchto zisteniach snažím pracovať s dieťaťom inak. Príbeh knihy je podľa skutočnosti a bez prikrášlenia. Šesťročná Sheila, ktorá má ťažké detstvo – vyrastá bez mamy a otec je alkoholik, sa dostane do špeciálnej triedy pre deti s poruchami správania. Učiteľka a autorka knihy Torey Hayden si ju začne všímať, ako prvá jej prejaví priateľstvo a lásku. Ich vzťah sa rozvinie ako niečo neuveriteľné. Kniha obsahuje množstvo pedagogických a terapeutických návodov využiteľných aj v našich školách.
Nemusíte si kupovať vždy novú knihu, trebárs túto dostať v dobrej kvalite napríklad tu: knihobot.cz
