Majú rovnaký meter na všetkých, či majú okuliare, barle alebo so sebou nosia inzulínku. A keďže sú účastníčkami nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov, museli sme ich aspoň trochu vyspovedať. A tak sme našu najobľúbenejšiu rubriku Knižnica inklúzie trochu ozvláštnili. V tej dnešnej sa okrem štyroch tipov na zaujímavé čítanie dozviete aj niečo o Petre a Márii.
Toto je Petra Kaločayová, školská psychologička z Cirkevnej základnej školy Jána Krstiteľa v Partizánskom. Večne pozitívne naladená, plná energie, ktorá sa, aspoň v jej prítomnosti, nalepí aj na tých najväčších pesimistov. Aj ona je jednou z inkluzionistov – účastníkov 3. ročníka nášho projektu Škola inkluzionistov. Inklúziu má totiž v krvi!
Petra Kaločayová. Fotografia: Veronika Horníková
To zaujímalo aj mňa, preto som sa opýtala priamo samotných detí. Nie som si však istá, či ma svojimi odpoveďami nechceli iba povzbudiť. (smiech) Deti povedali: „Peťka je veľmi milá k deťom, môžete sa s ňou podeliť so všetkým, čo vás trápi. Ona si s každým rozumie, stará sa o ľudí a je ochotná vždy pomôcť. Peťka je milá, láskavá, múdra, šikovná, silná, vynaliezavá, vtipná, pekná a povzbudivá. Peťka je veľmi dobrá psychologička. Veľmi milá a chápavá. Je priateľská a energická.“
Ľahšie otázky nemáš? (smiech) Vedela by som detailne rozprávať o rôznych odtieňoch a farbách, ktoré patria do môjho ja, no keďže našim cieľom nie je napísať knihu, sformulujem ich jednoducho. Som žena – ľudská duša – ktorá neustále objavuje svoj vnútorný aj vonkajší svet. V našej škole zastávam rolu školskej psychologičky, no deti ma volajú Peťka. Vedia, že som tam preto, aby som im pomáhala spriateliť sa so sebou, so svojimi emóciami, myšlienkami a s druhými ľuďmi. Veľa sa spolu rozprávame.
Celý život som si hovorila, že v školstve by som nerobila ani za nič, a predsa som tam skončila. Paradoxy fungujú. Vieš, aký je môj tajný plán na útek zo školstva? Bavia ma ľudské príbehy, milujem kávu a hory. Ak by som si raz mala ísť od práce niekam oddýchnuť, a nikdy sa nevrátiť, chcela by som skončiť v hoteli obklopená horami, voňať kávou a počúvať ľudské životné pády a víťazstvá.
Nie som úplne vhodný človek na používanie predpôn začínajúcich na „naj“. Mám veľmi veľa vtipných zážitkov. Takých, keď som sa išla popukať od smiechu aj takých, keď som sa usmievala v duši. V duši sa usmievam, keď počujem hlášky detí z našej školy používať naše dospelácke repliky. Ako napríklad jedna prváčka na hodine k programu Druhý krok: „Ja dávam Peťke rešpekt, počúvam ju celým telom, niečo zaujímavé si pre nás pripravila.“ To sú tie momenty, keď cítim, že naša existencia má zmysel. Aj keď som povzbudila iba jednu ľudskú dušičku. Spomínam si ešte na jeden zážitok, vtedy som šla smiechom do kolien. Milujem, keď mi deti hovoria o zvieratách, akosi zázračne sa im rozžiaria oči. Jeden chlapec mi raz ukazoval svoju knihu o obojživelníkoch. Spolu sme ňou listovali a zrazu sme sa pristavili pri žabe, ktorá mala rozpleštené predné nohy. Chlapec hovorí: „Peťka, pozri, táto žabka asi chváli Boha“. No veľa vtipných zážitkov sa deje aj mimo školy – keď sme na zmrzline, na teambuildingu, alebo na výlete. No a niekedy neviem, či sa mám hanbiť, alebo smiať. Tak sa radšej smejem.
„Kedy už skončí táto pandémia?“ – z tejto otázky som bola skôr zúfalá ako spotená. Pre mňa je vždy veľmi náročné, keď sa pretnú dva svety – ten, čo žijú deti doma a ten, čo žijú v škole. Vedieme ich však k hodnotám, riešeniu konfliktov, upokojeniu svojich emócií a rešpektujúcej komunikácii. No keď zatnú do živého a spýtajú sa: „A prečo tatinko môže nadávať?“, to sú veru citlivé situácie. A naši politici nám v tom tiež veľmi nepomáhajú...
„V poslednom čase si s deťmi veľmi radi čítame tieto knihy na rozvoj emočnej inteligencie. Deťom sa veľmi páčia ilustrácie a vždy vďaka nim rozprúdime dobré debaty. Hrdinovia sa v týchto knihách stretávajú s aktuálnymi ťažkosťami dnešných detí a svojim čitateľom ponúkajú možnosti, ako zvládnuť strach, vylúčenie či smútok,“ hovorí Petra. Za to, že si tieto knižky môžeme s deťmi čítať, vďačíme vydavateľstvu Fortuna Libri.
Toto je Mária Mikolášová, špeciálna pedagogička a pedagogická asistentka v jednom. Pôsobí na Základnej škole Milana Hodžu v Bratislave. Aj ona je súčasťou nášho projektu na podporu inkluzívneho prístupu vo vzdelávaní s názvom Škola inkluzionistov. Z očí je srší milota, možno aj preto, že s deťmi tak rada pracuje. Nevie si totiž ani predstaviť, čo iné by v živote robila.
Mária Mikolášová. Fotografia: Veronika Horníková
Nepamätám si na takú situáciu, keď som neprávom vynadala alebo očiernila žiaka. Avšak, v prípade, že by sa niečo také stalo a ukázalo by sa, že to odo mňa nebolo fér, určite by som sa mu ospravedlnila a priznala si chybu. Je dôležité žiakom ukázať, že každý sa môže pomýliť a spraviť chybu, ale dobré je si ju priznať, a keď treba, tak sa aj ospravedlniť.
Moje základoškolské ja by mi povedalo – uč sa viac. (smiech) Hoci myslím si, že tak ako aj my predtým, tak aj dnešné deti sa učia veľa zbytočných vecí. Ale zrejme to všetko má nejaký zmysel. Som rada, že som na základnú školu chodila práve v dobe, keď som do nej chodila. Mám pocit, že dnes je to všetko úplne iné – deti aj rodičia sa zmenili, stále sa menia. O tom by sa dalo rozprávať...
Vyštudovala som špeciálnu pedagogiku v špecializácii špeciálnopedagogické poradenstvo a pedagogiku jednotlivcov s poruchami učenia, správania a narušenou komunikačnou schopnosťou. Momentálne pracujem ako školský špeciálny pedagóg, ale aj ako pedagogický asistent. Zároveň si dokončujem rozširujúce štúdium učiteľstva primárneho vzdelávania. Moja práca ma baví, neviem si predstaviť, čo iné by som robila. Mám rada deti a keď mám možnosť im pomôcť, je to pre mňa najviac.
Mária so svojím tímom inkluzionistov a s konzultantkou Mášou Orogváni. Fotografia: Veronika Horníková
Určite mi najviac utkvela v pamäti prvá triedna učiteľka na 2. stupni základnej školy. Učila angličtinu a hoci ja som bola v inej skupine, ako triedna bola skvelá. Bola prísna, ale veľmi kamarátska a ľudská. Vedela na nás aj nakričať, keď bolo treba, ale od nej sme si to vždy akosi zobrali k srdcu a poučili sme sa. Vždy sme v nej mali oporu, bola naozaj super. A potom je tu ešte učiteľka slovenského jazyka, tá bola tiež parádna. Jednak skvelá slovenčinárka, ale opäť – aj ona bola veľmi kamarátska a ľudská. Dodnes ich obe, z času na čas, stretávam, vždy si máme čo povedať a poteší nás, že sa po dlhom čase vidíme.
Pre pandémiu sme sa museli naučiť pracovať v online priestore – určite som sa v tomto smere sama zdokonalila. Avšak, podľa mňa nám pandémia ukázala predovšetkým to, že osobný kontakt sa nedá nahradiť a je pre nás všetkých, učiteľov aj žiakov, veľmi dôležitý. Navzdory tomu, že mnohé deti hovoria, že sa im lepšie učilo z domu, keď sa s nimi rozprávam osobne, spomenú aj veci, ktoré im nefungovali, občas ich to dokonca ešte stále dosť trápi. Myslím si, že je dôležité ich vypočuť, veľakrát potrebujú práve toto. Po pandémii sa školstvo zrejme začne uberať iným smerom a určite by bolo vhodné, ak by o tom tí kompetentní hovorili aj s ľuďmi z praxe.
„Je to zaujímavá kniha, ale niekedy náročná a silná na čítanie. Je to kniha o malom dievčati Jessie, ktoré nikto nechcel. Pochádza z rodiny so staršími súrodencami, ale jej zázemie nie je veľmi dobré, preto sa dostane do ústavnej starostlivosti. Jessie je veľká klamárka, jej klamanie je až patologické, slúži jej však ako adaptačný mechanizmus. Ľudia okolo nej s ňou pracujú a snažia sa zistiť, čo je vo veci. Nakoniec, vďaka vytrvalej terapeutickej práci, sa podarí dospieť k tomu, o čom Jessie snívala – byť malým citlivým dievčaťom. Zaujalo ma, ako s Jessie pracovali jej pedagógovia, ako sa to celé jej klamlivými výpoveďami zamotávalo. Určite ju odporúčam,“ hovorí Mária.
