Späť na zoznam
19. máj 2021
Aktuality

Knižnica inklúzie trochu inak: Dva seriály o živote mladých mužov s autizmom aj o nastavenom zrkadle pre školstvo

„Často čítavam, aké škody napáchala pandémia na slovenskom školstve. No ona mu v podstate len nastavila zrkadlo,“ hovorí Dávid Gaľa, účastník tretieho ročníka nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov. Prečo vlastne dnes pracuje v školstve a aké seriály doma pozerá? Prečítajte si ďalšiu časť Knižnice inklúzie trochu inak.

Toto je Dávid Gaľa, špeciálny pedagóg zo Základnej školy Staničná v Košiciach. To, že má rád deti, cítiť z jeho slov, či už hovorí o nich samotných, o školstve, alebo o pandémii, ktorá nás skúša už vyše roka. Okrem toho, že svojimi výnimočnými tipmi prispel do našej rubriky Knižnica inklúzie, aj jemu sme položili päť otázok „na telo“, aby sme vám ho bližšie predstavili.  Toto je on – učiteľ, čo sa hrá s deťmi.

Dávid Gaľa. Fotografia: Veronika Horníková

Môže sa aj školský špeciálny pedagóg pri práci nudiť? Čo ťa na práci v školstve najviac nebaví?

Pri práci školského špeciálneho pedagóga je nuda nemožná. Je to dynamická a neustále sa meniaca práca. Keď si myslíte, že všetko pôjde tak, ako ste si to naplánovali, stačí jeden moment a celý plán môžete zahodiť a začať improvizovať. Práve vtedy nastáva moment, keď zo seba vydáte to najlepšie, čo môžete. Najhoršie na celom školstve je to papierovanie a vypisovanie rôznych záznamov, hárkov, tabuliek a iných „nepodstatných“ činností, ktoré nás doslova brzdia pri práci. Zrejme to poznajú všetci učitelia. Vtedy človek zistí, že má vo svojej kancelárií veľmi zaujímavú stenu a ja sa sám seba pýtam, či som do školstva prišiel učiť, alebo vypisovať všelijaké dokumenty.

Z ktorej učiteľky alebo predmetu na základnej škole si mal najväčšiu hrôzu?

Na túto otázku snáď ani neviem odpovedať. Mal som rád všetky predmety aj učiteľov. No zrejme najhorším momentom bolo, keď prišli do mojej triedy zastupovať rodičia –  obaja sú učitelia. Vtedy mi nebolo všetko jedno a len tajne som dúfal, že si ma vôbec nevšimnú. Raz takto prišla do triedy zastupovať mama. Deň predtým som sa do učiva  na daný predmet ani nepozrel. Ako to už v učiteľských rodinách býva, ako prvý som šiel k tabuli odpovedať ja a ešte aj s poznámkou mojej mami: „Keďže sa Gaľa včera zrejme (ne)učil, pôjde nám k tabuli zopakovať nové učivo.“ Najväčšiu „hrôzu“ som teda mal zo suplovaných hodín.

Kto vlastne si a čo robíš, keď práve nepracuješ?

Kto som? Takto by ma asi  nazvali kolegovia – učiteľ, ktorý sa „hrá“ s deťmi – keďže ma stále vidia pobehovať po škole s rôznymi hračkami, hrami a podobne. Keď idem po chodbe v sprievode mojich žiakov, s humorom po mne volajú, či sa idem opäť hrať s deťmi. Ale teraz vážne. Študoval som na Prešovskej univerzite v Prešove na Pedagogickej fakulte v odbore špeciálna pedagogika. Od roku 2018 pracujem na pozícii školského špeciálneho pedagóga na Základnej škole Staničná v Košiciach. Pôsobím tu od skončenia štúdia na fakulte. Vo voľnom čase sa venujem čítaniu kníh a pozeraniu seriálov. Hlavnou činnosťou na vypustenie všetkých myšlienok a emócií nadobudnutých počas dňa je pre mňa beh.

Čo by si vlastne robil, keby si nepracoval v školstve?

Stále rozmýšľam nad tým, ako som sa do školstva vôbec dostal. Dlho som to úplne odmietal. Celé roky som vravel, že učiteľom určite nebudem a hľa, som tu. Zlom nastal pred maturitou, keď mi zrazu napadlo podať si iba jednu jedinú prihlášku a to práve na Pedagogickú fakultu Prešovskej univerzity. Ale čo by som robil, keby som nepracoval v školstve? Momentálne si to ani neviem predstaviť, ale keďže predtým som do školy chodil na obchodnú akadémiu, zrejme by som sa uberal smerom k ekonomickým záležitostiam, prípadne k právu.

Tím účastníkov projektu Škola inkluzionistov z východného Slovenska. Fotografia: Veronika Horníková

Čo ťa pandémia koronavírusu naučila o školstve, vzdelávaní a o deťoch?

Odpoveď na túto otázku by som mohol rozpísať na celé strany, ale skúsim to v skratke. Často čítavam, aké škody napáchala pandémia na slovenskom školstve. No ona mu v podstate len nastavila zrkadlo. Školstvo sa dlhé roky nemení, ani množstvo učiva, ktoré sa žiaci len nabiflia bez toho, aby porozumeli tomu, o čom sa vlastne učili. Navyše, množstvo informácií si dnes už dokážu žiaci vyhľadať v priebehu minúty. Dôležité je to, aby sme ich smerovali k správnym zdrojom a hlavne, aby dokázali aplikovať nadobudnuté informácie v praxi. Pandémia ma naučila, že množstvo vecí v školách sa dá robiť úplne inak. Človek už nemusí byť neustále len v triede. Bol som prekvapený, ako sa moji žiaci dokázali zo dňa na deň „preprogramovať“ na inú formu vzdelávania. Bez problémov sadli za svoje zariadenia a pracovali. Prvotne som mal hrôzu z toho, ako budeme fungovať, ale v konečnom dôsledku mi to vyhovovalo. Myslím si, že koronakríza veľa naučila aj žiakov. Predovšetkým to, že sa neučia pre známky, ale pre seba. Aj keď testy a písomky písali mnohí na jednotky, pretože používali rôzne „pomôcky“, prišli na to, že dané učivo neovládajú a neskôr sa ho budú musieť doučiť. Veľa ľudí počas pandémie pochopilo, že známky nie sú všetko, že nie sú podstatné každoročné testovania či robenie tabuliek úspešnosti škôl na základe priemeru, ale že je dôležité to, aby sme sa všetci v zdraví stretli opäť v škole a žiaci samotní sa chceli vzdelávať a zaujímať sa o nové informácie, ktoré ich môžu posunúť vpred.

Dávidova seriálová knižnica inklúzie

Prvý tip: Atypical (seriál z dielne Netflixu)

Seriál je o chlapcovi Samovi Gardnerovi s poruchou autistického spektra. Má 18 rokov, má prácu a práve sa začína zaujímať o dievčatá. Seriál nám tak ponúka náhľad do života chlapca s danou diagnózou a jeho problémami v bežnom živote. Seriál zrejme zaujme skôr mladšieho diváka.

Druhý tip: The Good Doctor (seriál z dielne Sony Pictures Television a ABC Studios)

Toto je zas seriál o mladom chirurgovi s autizmom, ktorý sa presúva z malej dediny do mesta, aby sa stal jednotkou v rámci chirurgie. V seriáli môžeme vidieť, že aj človek s autizmom, ktorý podľa väčšinovej spoločnosti trpí pre svoju diagnózu nejakým deficitom, môže vykonávať profesiu, o ktorú má záujem a to aj v prípade, keď sa nevie orientovať v sociálnych vzťahoch.