Ján Gáll: Dejepis pospiatky nie, neviem si predstaviť vysvetľovať 10-ročným piatakom mečiarizmus či hrôzy druhej svetovej vojny

Pamätám si, ako sme sa na prvom a zatiaľ, pre koronavírus, poslednom vzdelávaní v rámci projektu Škola inkluzionistov rozprávali o dejepise. Povedal si, že by si spôsob výučby pospiatky, teda od najnovších dejín po tie najstaršie, na školách neuplatnil. Prečo? 

Áno, náš rozhovor si pamätám dobre. Ako som už vtedy podotkol, osobne to nepovažujem za správne, pretože si neviem predstaviť vysvetľovať 10-ročným piatakom dobu mečiarizmu či hrôzy druhej svetovej vojny. Tvrdenia, že tie deti to už poznajú, sa mi nepáčia tiež. Piataci sa radi na dejepise hrajú, vyrábame staré listiny, mapy či praveké nástroje, hráme milionára, prezliekame sa za historické osobnosti a hovoríme o nich. Objavujeme lásku k dejinám a dejepisu, keďže je to pre nich nový predmet. U deviatakov zase diskutujeme, rozmieňame dejiny na drobné, uvažujeme z iných pohľadov. Trojhodinová dotácia v deviatke mi ponúka dostatočný priestor.

Rozumiem tomu, že dejiny treba vnímať ako proces, rovnako ako ich kauzalitu, ale nie je toho praveku a stredoveku priveľa? A naopak, málo času na leto '68, socializmus, november '89 a mečiarizmus? 

Áno, tak sa to učíme – od nástrojov z kameňa po internet. Veľa toho určite nie je, skôr by som povedal, že ideme v dejepise zrýchleným tempom. Dotáciu dejepisu a jeho vyučovanie som mal možnosť pripomienkovať na Štátnom pedagogickom ústave (ŠPÚ) a spolupracovať tak na zmenách. Verím, že to padlo na úrodnú pôdu a naozaj sa tieto problémy riešia. Podotýkam – riešia. Možno by stačilo, aby sa na strednej škole nezačínalo znovu od praveku, ale pokračovalo v rozširovaní učiva slovenských dejín a nedávnej minulosti, ktoré decká poznajú z deviatky.

Taký postup by sa páčil aj mne, ak by som bola dnes stredoškoláčkou. Prostá otázka, ale – prečo vlastne potrebujeme dejepis? 

Aby sme porozumeli tomu, čo sa deje v prítomnosti. Inak to nejde. Poučenie z toho, čo by mohlo byť, ak by sme nemali historickú skúsenosť.

Čo o nás Slovákoch hovoria v kontexte inklúzie a (ne)rešpektu k inakosti dejiny? Napríklad s ohľadom na rómsku menšinu alebo ľudí so zdravotným postihnutím.

Že sme národ, ktorý robí chyby aj správne rozhodnutia. Občas oboje naraz.

Stretol si sa už na dejepise u svojich žiakov s podporou extrémizmu, respektíve popieraním niektorých historických udalostí? Pripravuješ sa aj na takúto diskusiu so žiakmi, respektíve, učíš ich ako diskutovať s ľuďmi s takými názormi? 

Nie, nestretol. A som im za to vďačný. Moji žiaci vedia, že prijímam akýkoľvek názor, ak si ho vedia rozumne obhájiť. Pripravovať ich špeciálne nemusím, diskutujeme stále a ja im svoje pravdy nepodsúvam, skôr sa ich snažím počúvať. Potom sa na nich usmievam, keď vidím, ako vnímajú dnešné udalosti a majú názor podobný tomu môjmu, alebo keď ich stretnem na Hlavnej ulici v Košiciach ako spomínajú na November 89 bez toho, aby som ich do toho tlačil.

Dnes už učiteľ na dôchodku Vladimír Urban pre Denník N povedal, citujem "...učiteľ matematiky môže urobiť chybu. Berie sa to ako omyl. Chyba učiteľa dejepisu sa interpretuje ako lož. A to je obrovský rozdiel." Čo učiteľ, ktorý verí hoaxom, číta Zem a vek a svojim žiakom interpretuje svoju pravdu? 

Presne tento jeho výrok som zdieľal po prečítaní tohto článku. Bol som nadšený a úplne s ním súhlasím. Ale aby som odpovedal na tvoju otázku – nech ten učiteľ verí, nech číta čo chce, len tú svoju pravdu by si mal nechať pre seba, to považujem za profesionálne. Ak to tak nie je,  je mi z toho smutno.

Východniarsky tím projektu Škola inkluzionistov s ich konzultantkou Zuzanou Réveszovou (v okuliaroch). Košickú ZŠ Drábová v ňom zastupuje Ján Gáll. Fotografia: Veronika Horníková

Poďme trochu k tvojej bežnej školskej rutine. Ako si môžeme predstaviť základnú školu, kde učíš? Aká je?

Predstavte si základnú školu, do ktorej by ste chceli chodiť... Máte? Tak presne taká je tá naša. Samozrejme trochu preháňam, ale myslím, že spoločne so žiakmi, učiteľmi a rodičmi sa o to snažíme, aby bola najsuper aká dokáže byť. Sme na košickom sídlisku KVP, v škole je nás viac ako 400. Lepší kolektív si naozaj neviem predstaviť a to zahŕňam všetkých – od pána školníka, cez tety kuchárky, asistentky až po pani riaditeľku. Všetci sa každý deň snažíme, aby nám bolo v našom svete lepšie. A musím poklopať, že sa nám darí.

A čo decká z rómskej menšiny? Na pár fotografiách z vašej školy, ktoré som si otvorila, som žiadne nenašla.  

Lebo sú takí inkluzívni, že si si to všimnúť ani nemohla. Jednoducho sú s nami. No nie je ich u nás veľa. Neďaleko nás je sídlisko Luník IX, kam chodí väčšina detí z rómskej menšiny. Jedno leto som bol učiť aj priamo na Luníku. Decká boli skvelé, dodnes na to rád spomínam.

S akou skupinou detí vlastne pracuješ ako učiteľ? Myslím tým vek detí, prípadne či majú tvoje decká aj nejaké špeciálne potreby.

Kedysi som učil všetky ročníky, od prvého až po deviaty. Tento školský rok už učím iba dejepis na druhom stupni. Skoro v každej triede sa nájde dieťa s rôznymi špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP), ale keďže u nás dobre pracuje inkluzívny tím, cítime sa ja aj žiaci v úplnej pohode, že môžeme urobiť na hodine chybu.  

Čo ťa o slovenskom školstve naučila koronakríza? 

Že sa dá vzdelávať dobre aj online. Samozrejme, ak máš na to techniku a znalosti. Aj keď, popravde, nie som veľký fanúšik onlinu, keďže zbožňujem „to nečakané“ čo sa objaví priamo na hodine. V online priestore riešiš nečakane skôr to, že ti po piatich minútach vypadne prúd a ty sa rýchlo musíš pripojiť cez mobil. To sa mi stalo naposledy so šiestakmi. Tých príkladov by bolo medzi učiteľmi určite milión.

Ako teda pracuješ s deťmi na dejepise v online priestore?

Prvý stupeň funguje najnormálnejšie ako sa dá, aj keď normálne je to asi len na 40 percent. Učitelia druhého stupňa učia zo svojich tried podľa rozvrhu, ktorý sme spoločne vytvorili podľa odporúčaní ŠPÚ. Pripojím sa cez Teams, pripravím si prezentáciu, video či diskusiu a ide sa na to. Úvodných pár minút venujeme vždy klasickej debate, kto čo nové zažil a ako sa vlastne má. Ak chce niekto odpovedať, obaja si zapneme kameru a rozprávame sa o danej problematike. Potom žiaka oznámkujem. Písomky s nimi nepíšem, riešim to skôr týždňovými zadaniami na preberanú tému, ktoré potom žiakom ohodnotím. Aby som ich motivoval k posielaniu vypracovaných zadaní načas, počas prvej vlny som im dal výzvu – ak sa mi do týždňa vráti viac ako polovica zadaní späť, oholím si úplne bradu. Keďže ma bez nej žiaci ešte nikdy nevideli, horlivo sa do zadaní pustili a za pár hodín som mal späť cez 100 zadaní. Brada išla po desiatich rokoch dole. Proces som s nimi zdieľal na Instagrame.

Ján Gáll na prvom a dosiaľ poslednom offline vzdelávaní projektu Škola inkluzionistov na podporu inklúzie na slovenských základných školách. Fotografia: Veronika Horníková

Odhliadnuc od koronakrízy, využívaš na hodinách dejepisu aj svoje umelecké schopnosti, teda kresbu a maľbu? Učíte sa históriu cez umenie?

Jasné. Niekedy už mojim žiakom zo mňa rastú rohy – často pozeráme filmy o umelcoch a neustále im opakujem, že by sa o dejinách umenia malo v školách učiť viac. A potom je tu to „nenútené“ umenie, napríklad keď zabudnem na hodinu zobrať mapu, všetko nakreslím na tabuľu.

Ak sa nemýlim, vedieš u vás v škole aj hodiny výtvarnej výchovy.

Výtvarnú už tento rok, bohužiaľ, neučím. No dlho som mal možnosť učiť všetkých, od prvého až po deviaty ročník. Ale už pár rokov vediem v našom školskom centre voľného času (CVČ) výtvarný ateliér pre prvý aj druhý stupeň, kde aktívne využívam a učím deti všetko to, čo viem ja. No tie momentálne nefugujú, takže sa venujem hlavne vlastnej tvorbe. Rozprával som sa však s kolegami, že by som v našom ateliéri urobil kurz, aspoň v malej skupinke, pre nich, aby trošku vypli hlavy a venovali sa niečomu novému. Verím, že sa nám to podarí.

Je podľa teba správne, že sa výtvarná výchova na mnohých školách dnes ešte známkuje? Nie je to príliš subjektívne, osobné? Vy známkujete?

Áno, známkujeme. Dobrý pocit z jednotky je super a ostatné známky sú pre lenivcov, nie pre tých, ktorí pracujú. Akokoľvek. Lebo výhovorka, že niekto nevie kresliť, u mňa nezaberie. Každý vie, len na inej úrovni. Dokonca my v ateliéri máme na stene hodiny, ktoré nemajú ručičky. To preto, že tvorba má toľko času, koľko chce.

Čaká nás s Gröhlingom na poste ministra školstva radikálna zmena a inkluzívne reformy, o ktorých sa hovorí, alebo musíme najskôr zreformovať svoje myslenie ako spoločnosť, inak sa nič nezmení? 

Netuším. Naozaj. Ministrov školstva bolo na Slovensku veľmi veľa a často nám stačí, ak vydržia celé funkčné obdobie. Ostatné už nechám naňho. Ja sa snažím – verím, že aj on. Možno sa naša spoločná snaha vyplatí.

Čo musíme riešiť prioritne, respektíve plošne?

Potrebujeme vyriešiť digitálnu gramotnosť učiteľov, mediálnu gramotnosť žiakov, úctu rodičov voči škole, nezmyselnú byrokraciu, ktorá nedáva nikomu zmysel, no a samozrejme... platy.