Inkluzionisti na exkurzii: Aby deti boli najmä deťmi, až potom žiakmi

Na školskom dvore i na chodbách je to desať minút pred ôsmou samá trma-vrma. Počuť otváranie a zatváranie detských skriniek, školských tašiek aj zošitov. Potom beh po schodoch a smiech. Naši inkluzionisti sa rozdeľujú do skupín podľa pokynov, smejú sa na tom, že teraz akoby prevzali role žiakov oni. Čaká ich niekoľkohodinová exkurzia na predmetoch fyziky, matematiky, angličtiny, artefiletiky či slovenčiny.

Základná škola Dubová je bežnou bratislavskou štátnou školou s nie tak bežnými vzdelávacími praktikami. Tie môže uplatňovať aj vďaka tomu, aký tím ľudí v škole pracuje - asistenti, ktorí s deťmi radi zostávajú na doučovaní aj do piatej podvečer, špeciálni pedagógovia, psychológovia, liečebný pedagóg aj kariérny poradca.

Dubová má tri piliere, na ktorých stojí ich vzdelávanie vedúce k inklúzii. V škole pracujú najmä s deťmi, až potom so žiakmi. Ak sa chcú venovať našim deťom plnohodnotne, musia sa najprv venovať sebe - tvorba pracovných skupín a starostlivosť o zamestnancov je pre nich veľmi dôležitá. Posledným pilierom je riadenie školy založené na participácii všetkých členov zboru a rozdelení zodpovednosti. A keď niečo vybuchne? Tak vybuchne. Nikto nie je dokonalý.

Už takmer zvoní.

Začíname 8:10

Onedlho začína vyučovanie, no ešte pred ním čaká žiakov na Dubovej iná aktivita - Ranná pohoda. Každodenná desaťminútová rutina, na ktorej sa deti učia počúvať tých druhých, prejaviť svoje emócie a názor, pomenovať, čo ich trápi, zhodnotiť seba i iných. Vyučovanie na Dubovej tak začína každý deň až o 8:10. Podľa riaditeľky školy Evy Dubeňovej je lepšie stráviť v škole denne o desať minút viac, ale so sústredenými a prítomnými deťmi ako odučiť hneď ráno 45-minút s deťmi, ktoré majú hlavu v oblakoch a v laviciach sa hmýria nepozornosťou. Za tých desať minút sa rozhovorom naladia na školskú nôtu, trebárs aj dojedia raňajky, začnú sa koncentrovať a reflexiou seba i iných zistia, kde majú silné a slabé stránky.

Sebakritika v 4.A

Program pre inkluzionistov začína v 4.A. Trieda je farebná a plná všakovakých ručne vyrobených ozdôb. Nikomu neunikne veľký farebný teplomer na zemi, ten deti používajú ako škálu sebareflexie. Štvrtáci sedia v kruhu na stoličkách, s kariernou poradkyňou Alenkou a s riaditeľkou, ktorá je zároveň ich triednou učiteľkou,  vedú rozhovor o tom, aký úspešný bol podľa nich posledný týždeň. Je piatok, je preto čas na veľké celotýždňové hodnotenie. Niektoré z detí majú na svoj vek neprimerane košatú slovnú zásobu, iné sa slov radšej zdržia. To však nemení nič na tom, že som nikdy doteraz nevidela deväť a desaťročné deti vnímať seba a iných tak detailne, no najmä, vedieť to opísať podrobne aj slovami.

Deti radia iným spolužiakom, v čom by sa mohli zlepšiť, či kde sa im zdá, že neurobili pre kolektív dosť. Po párminútovej debate v kruhu sa deti presúvajú na škálu teplomera, majú sa na nej zoradiť od najnižšieho bodu nula až po bod deväť podľa toho, akú energiu vynaložili za posledný týždeň prácou v škole a v triede, jednoducho musia obodovať samých seba. Deti sa začínajú zoraďovať, niektorí vedia presne, kam sa postavia, iní s rozhodnutím váhajú. Keď sú všetky nôžky na pomyselnom teplomeri, učiteľka sa ich po jednom pýta, prečo sa na dané číslo na škále postavili.

Mená detí si už nepamätám, tie ani nie sú dôležité. Z celej triedy mi najviac utkveli dvaja žiaci - chlapci. Jeden z nich, fyzicky silnejší, sa postavil na škále na číslo deväť majúc pri svojom prvom hodnotení pocit, že nič lepšie počas uplynulého týždňa urobiť nemohol, že bol najlepší z najlepších. Ten druhý chlapec, menší a s oveľa šibalskejším výrazom, sa postavil na škále teplomera na číslo tri. Horšie sa už v triede nik iný nezhodnotil. Povedal, že veľa vyrušoval, že pokazil písomku z matematiky a mnoho vecí mohol urobiť lepšie. Keď tento milý chlapec a niekoľko jeho spolužiačok a spolužiakov dokončilo svoju sebakritiku, ozval sa ešte raz prvý, sebavedomejší chlapec stojaci na čísle deväť. “Myslím, že som tiež urobil jednu zlú vec a preto by som sa postavil radšej na číslo osem,” povedal.  Koľkým dospelým dnes takáto sebareflexia chýba?

Zadanie, práca, reflexia

Skôr než sa deťom v 4.A začne poriadne vyučovanie, presúvame sa na hodinu fyziky do 6.B. Akosi podvedome mi nebolo príjemné vstúpiť do tejto triedy, na fyziku osobne nemám dobré spomienky. Boli to hodiny strachu a neférového zaobchádzania so študentami, najmä na strednej škole. Nebohá učiteľka fyziky bola prototypom exklúzie, nie inklúzie.

Majú všetky kvapalnyi rovnakú hmotnosť? - píše sa na tabuli. Fyzikárka Veronika Adamčíková nepôsobí odstrašujúcim dojmom. Okrem práce učiteľky je aj riaditeľkou pedagogického vydavateľstva Didaktis. Deťom najskôr určí pravidlá dnešného vyučovania - desať minút na pochopenie a rozlúštenie zadania, dvadsať minút na prácu a pokus, desať minút spoločnej reflexie. So zadaním im pomáha, overuje si, či si ešte žiaci pamätajú vlastnosti oleja, vody a liehu. Potom ich vyzve, aby si prišli po pracovný materiál a kvapaliny, s ktorými budú v skupinách pracovať a mne sa odrazu fyzika nespája len s negatívnymi emóciami. Sadla by som si medzi ne a vrátila sa späť do čias, ktoré som si pre ten strach a stres toľko neužila.

Podobný princíp využíva pri práci s deťmi aj učiteľka angličtiny Mária Rothensteinová. Zadanie, práca, sebareflexia. V 5.B učí polovicu triedy, tú slabšiu. Hovorí, že na Dubovej veľmi neradi uplatňujú rozdeľovanie do skupín na tých lepších a horších v predmetoch a aktivitách. Niekedy to však má svoje výhody. Deti na piatkovej hodine kreslili v skupinách plagáty podľa textov, ktoré si predtým po anglicky prečítali. Až svoje diela dokončili, nalepili ich na tabuľu a skupina po skupine vysvetľovali, čo vytvorili.

Nie je dôležité to, čo urobíte, ale to, čo urobíte potom

Pre mnohých inkluzionistov bola návšteva spojenej hodiny matematiky siedmakov a deviatakov zrejme najväčším zážitkom exkurzie na Dubovej. Učitelia Eva Kúdelová a Viktor Križo takto experimentujú s týmito ročníkmi v rámci inkluzívnych prvkov vyučovania už dlhšie a výsledky ich práce zrejme hovoria za všetko.

Podľa Viktorových slov boli títo žiaci ešte pred pár rokmi zle integrované deti s ADHD a poruchami správania, robili si napriek a nerešpektovali sa, no dnes dokážu spolu pracovať. Čo je dôležité, za svoju efektivitu a čas sú pritom zodpovední sami.

Pri vstupe do triedy plnej takmer dospelých ľudí, medzi ktorých pokojne zapadnem výzorom ako rovesníčka, som si všimla veľký nápis na dverách - Nie je dôležité to, čo urobíte, ale to, čo urobíte potom. Z týchto mladých ľudí už jasne cítiť štýl a názor vďaka oblečeniu, postoju či účesom. Už to nie sú nepopísané knihy. V triede sa premávajú hore-dole, vyzerá to, že pracujú v skupinách. Je tam chaos. Po zemi sa váľajú papiere s príkladmi, na tabuli sa cez premietačku odrátavajú minúty na stopkách. Čas majú v rukách oni. Dostali len rotačné zadanie od učiteľov, no to, ako prídu na jeho riešenie, ako si prerozdelia úlohy a koľko príkladov za aký čas vypočítajú, je len na nich.

Viktor hovorí, že takáto hodina matematiky, kde si musia v chaose, časovej tiesni a medzi toľkými ľuďmi poradiť sami či v skupinách, je dôležitá najmä pre ich budúcnosť. Mnohí z nich si to aj uvedomujú. Nasledujúcu hodinu totiž venujú len reflexii, kde sa snažia decká odpovedať učiteľom na otázku - čo ste urobili vy preto, aby systém fungoval? Akokoľvek padala kritika na stranu učiteľov, tí sa ich vždy snažili priviesť späť k sebe samým.

Keď sa voda mračí

Predposlednou zastávkou exkurzie mojej skupiny bola hodina artefiletiky. Zaujala ma natoľko, že si o nej do týždňa-dvoch pripravím pre vás i samostatný článok. Je to pre mňa ešte stále fascinujúca psychologická metóda vzdelávania arteterapiou a výtvarnou výchovou zároveň.

V 2.C viedla túto hodinu liečebná pedagogička Zuzana Krnáčová. Keď sme vošli do triedy, detičky spolu s ňou sedeli v kruhu na mäkkých podložkách a rozprávali sa o tom, čo kto vytvoril hlinou na výkres. Tentokrát sa deti venovali zobrazovaniu prírodných živlov, spomedzi ktorých si mali vybrať aspoň dva a fantáziou ich pretaviť na papier. Ostala som v nemom úžase, keď hádali, čo vytvoril ich spolužiak či spolužiačka, čo v naoko počmáranom papieri vidí detská predstavivosť.

Aj z tejto hodiny si veľmi živo pamätám dvoch chlapcov. Keď sa ich Zuzana pýtala, ktorým živlom by chceli v živote byť, jedno z najneposednejších detí, také, čo majú iskru v očiach a celý deň by čosi vymýšľali na dvore, povedalo - ja by som chcel byť miernym ohňom. A potom ten mierny oheň skutočne mierne zahral v scénke, keď ho iný spolužiak, veľká voda, silno uhasil. Paradoxy. Keď sa Zuzana opýtala druhého, veľmi tichého a nenápadného chlapčeka, čo sa skutočne za jeho výtvorom skrýva, on odpovedal - voda sa mračí, pretože si myslí, že oheň ide opäť urobiť niečo zlé. Artefiletika je pre mňa veľký malý objav a už teraz viem, že ju raz budem praktizovať doma aj so svojimi deťmi, aby som ich dobre poznala.

Generátor podstatných mien

Slovenský jazyk a literatúra vždy patrili k mojim najobľúbenejším predmetom, preto ma potešilo, že sme triedu 3.B zastihli práve pri takej aktivite, akou je tvorba príbehov. Lavice v nej tiež nie sú usporiadané v dokonalých zástupoch, práve naopak. Na zemi uprostred triedy sa na koberci nachádzajú desiatky papierikov s podstatnými menami, z ktorých deti vytvárajú príbehy. Podstatné mená sú učivo, ktoré deti práve preberajú, mali by si ich teda čo najviac zosobniť.

Na škatuľu plnú Pravidiel slovenského pravopisu dopadá cez okno slnko, vedľa nej sú na zemi pohádzané kocky s všakovakými obrázkami. Tie podľa učiteľky slovenčiny slúžia ako pomôcky pre deti, ktoré nemajú až takú predstavivosť alebo im práve nefunguje múza. Prídu, hodia si kockou a obrázok, kotrý im padne, zakomponujú do svojho príbehu.

Slovenčinárka Mária Šimunková nás vyzve, aby sme sa prešli po triede a s deťmi, ktoré sú konverzácii otvorené, sa porozprávali. Zavialo ma to za dievčatami so zlatými vlasmi sediacimi v predposlednej lavici pri okne, hneď vedľa spolužiaka, ktorému pomáha denne v triede asistentka. Písali príbeh o výstupe na horu, Matejovi Špendlíkovi a Robovi, čo má meno Strúhadlo.

Po náročnom presúvaní sa z hodiny na hodinu a nových vnemoch je čas na diskusiu za stolom plným koláčov medzi inkluzionistami a inkluzívnou posádkou z Dubovej. Jej obsah už medzi tieto riadky nepatrí. No vedzte, že pri tom, čo som sa o budovaní medzigeneračných priateľstiev rôznych ročníkov či detí a dôchodcov, inovatívnych formách učenia a sústredeniach dozvedela, sa na Dubovú ešte vrátime.

Autor: Diana Burgerová