Späť na zoznam
3. október 2019
Projekt Škola inkluzionistov

Ťažko môžeme od žiaka očakávať napredovanie, ak ani spolovice nerozumie, o čom sa na hodine rozpráva

Beátka Likeová absolvovala minulý rok projekt Škola inkluzionistov ako jedna z jeho účastníčok. Voláme ich inkluzionisti. Tí na svojich školách nechajú iných odborníkov, aby im s procesom inklúzie na škole trochu pomohli. Tento rok je Beátka súčasťou tých odborníkov, ktorí budú školy sprevádzať na ceste k inklúzii. Čo to o nej vypovedá? Že nie je len šikovná špeciálna pedagogička, ale aj mentorka a inklúziu má v krvi.

Ešte ako účastníčka programu Škola inkluzionistov ste v rozhovore minulý rok povedali, že postupným zavádzaním inkluzívneho vzdelávania vzniká potreba integrovať prvky špeciálnej pedagogiky aj do bežného vyučovania. Ktoré prvky ste mali na mysli?

Ak učiteľ v bežnej triede vzdeláva žiakov bez znevýhodnenia spolu so žiakmi so znevýhodnením, mal by poznať, čo sa za diagnózami znevýhodnených žiakov skrýva. Mal by vedieť, ako sa daná diagnóza prejavuje a akým spôsobom ovplyvňuje vyučovanie. Vo všeobecnosti žiaci s postihnutím prijímajú a spracovávajú informácie odlišným spôsobom ako žiaci bez postihnutia. Tomu by mal zodpovedať výber špeciálno-pedagogických metód, foriem a kompenzačných pomôcok.

Viem si predstaviť, že bežný učiteľ, ktorý doposiaľ pracoval iba so žiakmi bez znevýhodnenia, sa môže v tejto polohe cítiť nekomfortne. Chýbajú mu skúsenosti a najmä informácie, ktoré až donedávna boli doménou špeciálnej pedagogiky. Aby učitelia mohli kvalitne vzdelávať žiakov s postihnutím aj bez postihnutia, potrebujú poznať špeciálno-pedagogické postupy, ktoré následne môžu uplatňovať podľa potreby.

Do akej miery sa dnes špeciálna pedagogika integruje na bežných slovenských školách? Deje sa to celoplošne alebo ešte stále len na vybraných školách?

Nemám pocit, že situácia je taká kritická ako pred niekoľkými rokmi. Na mnohých školách už pracujú školskí špeciálni pedagógovia alebo celé inkluzívne tímy, ktoré by mali vedieť učiteľov metodicky usmerniť, ako pracovať so žiakmi s postihnutím.

Beatka Likeová (vľavo).

S blížiacimi sa parlamentnými voľbami nám jednotlivé politické strany pomaly ukazujú svoje ciele a vízie aj pre slovenské školstvo. Ako to vidíte? Môžeme sa tešiť na zmeny, o ktorých sa tak dlho hovorí?

Netuším ako dopadnú voľby, v každom prípade dúfam, že reforma školstva, ktorá sa tu dlhé roky spomína, bude pre novú vládu jednou z priorít.

Prečo to u nás tak dlho viazne, zatiaľ čo v Poľsku, Maďarsku či dokonca aj v Česku sú s inklúziu omnoho ďalej?

Myslím, že na túto otázku by mali odpovedať tí, ktorí za posledné roky nastavovali školskú politiku.

Ste východniarka, rómska problematika vám teda nie je cudzia. Bolo by príliš kontroverzné, podobne ako to skúšali v Čechách, zaviesť na školách vyučovanie rómskeho jazyka? Ja si to zrejme predstavujem veľmi naivne a romanticky – rómske decká by možno získali pocit, že aj oni patria riadne do spoločnosti, že aj na ich kultúre záleží. Je to v našich pomeroch vôbec možné?

Bolo by jednoduché povedať áno, nie som si však istá, či zavedenie rómskeho jazyka tento problém vyrieši. Z praktického hľadiska som presvedčená, že na školách, kde je percentuálne vyššie zastúpenie rómskych žiakov, by minimálne asistent učiteľa alebo sociálny pedagóg rómsky jazyk ovládať mal. Ťažko môžeme od žiaka očakávať napredovanie, ak spolovice nerozumie o čom sa na hodine rozpráva.

Študovali ste predškolskú pedagogiku. Čo je na nej dôležité a ako pripraví deti do školy? Samozrejme za predpokladu, že je vedená správne.

Úlohou predškolského vzdelávania je pripraviť dieťa na vstup do školy. Cielene by mali byť v tomto období hravou formou rozvíjané najmä tie čiastkové funkcie, ktoré podmieňujú neskoršie bezproblémové osvojenie si čítania, písania a počítania. Predškolské vzdelávanie je podstatným determinantom školskej úspešnosti dieťaťa. Dôležité je aj z iného dôvodu – už v tomto období vieme pozorovať prvé varovné signály, ktoré môžu poukazovať na ťažkosti v učení. Včasnou intervenciou je možné u rizikových detí ešte v predškolskom období niektoré z deficitov zmierniť alebo odstrániť.

Ste aj špeciálna pedagogička, učili ste v špeciálnej triede pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Ako to, že jedna učiteľka zvládne toľko "iných" detí, zatiaľ čo väčšina učiteľov v bežných školách nie?

Učiť v špeciálnej triede nie je to isté, ako vzdelávať rozdielnych žiakov v bežnej triede. V špeciálnej triede sú zvyčajne žiaci s jedným druhom postihnutia a limitovaný je aj ich počet, spravidla ich je desať. V bežnej triede sú maximálne počty na prvom stupni 25 žiakov, v prvom ročníku dokonca 22, na druhom stupni už 29. Počet žiakov so znevýhodnením v týchto triedach nie je nijako limitovaný.

 Predstavme si situáciu, kedy má učiteľ v triede 27 žiakov. Sedem je nadpriemerne nadaných, piati sú slabo prospievajúci, z toho traja z marginalizovaných skupín, štyria majú zdravotné znevýhodnenie, napríklad vývinové poruchy učenia, ADHD alebo ľahký stupeň mentálneho postihnutia. Zvyšok triedy je bežný priemer a to ešte nehovoríme o rizikových žiakoch, ktorí môžu mať prechodné ťažkosti s učením vplyvom rôznych životných situácií. Ako má učiteľ vyučovať, aby ani jeden žiak v tejto triede nemal pocit, že bol na hodine o niečo ukrátený?

Čo by učiteľom v bežných školách pomohlo?

Menej žiakov v triede, asistent učiteľa, delenie na skupiny, diferencované alebo kooperatívne vyučovanie? Netvrdím, že je to neriešiteľná situácia a ani to, že ide o bežnú školskú realitu, aj keď som presvedčená, že podobné triedy na školách existujú.

Chcem tým povedať, že nie je to vždy len o učiteľovi, ale aj o podmienkach, v ktorých pracuje. Ako dlho asi učiteľ dokáže bez pomoci v takej triede vyučovať s plným nasadením bez toho, aby sa to neodrazilo na jeho fyzickej i psychickej integrite? Vytvára riaditeľ, zriaďovateľ či ministerstvo pre učiteľov na školách adekvátne podmienky, aby sa mohli plnohodnotne venovať príprave na vyučovanie? Ťažko môžeme inkluzívne vzdelávať žiakov, ak zároveň nevytvárame na školách aj inkluzívne podmienky pre pedagógov.

Kedy je špeciálna škola pre dieťa podľa vás skutočne nevyhnutná? Ani inklúzia nehovorí, že taký prípad nemôže existovať.

V špeciálnej škole by sa mali vzdelávať žiaci, ktorí vzhľadom na svoje ťažké zdravotné postihnutie nemôžu byť v bežnej škole vzdelávaní. Nie je nutné integrovať za každú cenu. Podstatné je, aby sa v špeciálnych školách zbytočne nevzdelávali tí žiaci, ktorí sa pri vytvorení primeraných podmienok, môžu vzdelávať spolu s intaktnými žiakmi v bežnej škole.


Podľa prieskumu Centra pedagogického výskumu Univerzity Komenského iba 6,8 percenta detí má vnútornú motiváciu učiť sa. Je to smutný fakt, prečo to tak je?

Tých faktorov je viac. Určite má na tom značný podiel spôsob výučby na školách. Súhlasím s názorom, že v dnešnej dobe, kedy máme takmer okamžitý prístup k akejkoľvek informácii, je klasické memorovanie učiva zbytočné. A obávam sa, že rovnako to vidia aj súčasní žiaci. Ak sú na vyučovaní iba v úlohe pasívnych účastníkov s povinnosťou zopakovať, čo im prednášal učiteľ, nie je sa čo čudovať, že nemajú motiváciu k učeniu.

Konzultanti druhého ročníka Školy inkluzionistov. 

Tých dôvodov a faktorov asi bude viac...

Dôležitým faktorom je aj postoj k učeniu, ktorý deti preberajú od svojho najbližšieho okolia. Ak pre rodičov nie je vzdelanie dôležité, prečo by malo byť pre ich dieťa? A do tretice, skúsme si položiť otázku inak – prečo by sa vlastne mali deti chcieť učiť? Aby mali v dospelosti uplatnenie, zamestnanie? Aby neboli hlúpe? Pozrime sa dookola.

Časopisy, televízia, sociálne siete sú, až na malé výnimky, plné pologramotných pseudocelebrít, ktoré v podstate deťom ukazujú, že pre život nie je dôležité vzdelanie, ale zdieľanie súkromia a kontroverzných názorov, aby si zabezpečili vysoký počet followerov, ktorým môžu cielene propagovať značku, ktorá ich platí.  

Tu sa opäť vraciam do školy a k spôsobu vyučovania, ktorý by nemal byť primárne zameraný len na získavanie, osvojovanie a reprodukovanie informácií, ale predovšetkým na ich vyhodnocovanie a triedenie. Aby žiaci vedeli rozlíšiť skutočnú hodnotu od tej povrchnej. 

Čo si myslíte o Hejného metóde, učení hrou, interaktívnych pomôckach či o učení sa vonku v prírode? Pre niektorých učiteľov je to kontroverzné, ja by som do takej školy chodila rada.

Kto by do takej školy nechodil rád? Súhlasím, že toto by mala byť jedna z ciest vzdelávania. Kreatívna, hravá, interaktívna výučba, postavená na vlastnom objavovaní sveta a na tvorivých riešeniach problémov.

Rómske deti, tie z detského domova, tie s narušenou komunikáciou. Ako sa k týmto skupinám detí stavia zákon?

Žiadne z detí si nevyberá svojich rodičov a ani prostredie, do ktorého sa narodí. Ako môžem odsúdiť dieťa za niečo, na čom sa žiadnym spôsobom nepodieľalo? V tomto ohľade je školský zákon striktný, v paragrafe 3 jednoznačne zakazuje akúkoľvek formu diskriminácie a segregácie vo vzdelávaní.  Ak je v škole problém s dieťaťom, je potrebné riešiť rodiča. Platí to rovnako pre rómske i nerómske dieťa.

Beatka Likeová.

Aký bol prvý ročník Školy inkluzionistov v školskom roku 2018/2019? Z pohľadu účastnícky sa už zhodnotiť dá, z pohľadu konzultantky sa všetko ešte len začína.

Pre mňa osobne bol veľmi inšpiratívny. Zaujímavé workshopy zamerané na prácu so žiakmi so znevýhodnením i vlastný profesijný rozvoj, zanietení kolegovia z rôznych škôl z celého Slovenska, podnetné diskusie, zdieľanie skúseností, vzájomná pomoc a motivujúca podpora konzultantského tímu pri realizácii školského projektu  i pri  zavádzaní inkluzívneho vzdelávania na vlastných školách. A čo sa týka nového ročníka Školy inkluzionistov, priznávam, spočiatku ma prepadla nostalgia. Ale rovnako ako v predchádzajúcom ročníku, aj teraz sa tu zišla rôznorodá skupina zanietených pedagógov a konzultantov so smelými inkluzívnymi plánmi a ja sa teším, že môžem byť jej súčasťou.

Školami, ktorým budete konzultantkou, sú základná škola v Humennom a alumni školy Budimír a Záhradné, ktoré sa programu zúčastnili aj minulý rok. Na čo budete dávať pozor už ako konzultantka? Stanovili ste si osobné ciele, ktoré by ste chceli ako konzultantka uplatniť? 

Chcela by som v konzultantskom procese zužitkovať svoje skúsenosti získané nielen predchádzajúcou praxou, ale i tie, ktoré som nadobudla v prvom ročníku Školy inkluzionistov. Skutočnosť, že som absolventkou programu a v súčasnosti i konzultantkou, mi  pomáha byť viac empatickou v procese nastavovania i realizácie školských projektov, keďže sama som si týmto procesom prešla a z vlastnej skúsenosti poznám úskalia i benefity plynúce z aplikovania projektu do školskej praxe. Verím, že spolupráca bude obojstranne obohacujúca.

Autor: Diana Burgerová