Späť na zoznam
24. apríl 2020
Aktuality

Ako učiť doma: Občas sa stane, že má jeden učiteľ za deň tú istú online vyučovaciu hodinu aj trikrát (rozhovor)

Ivana Drangová je špeciálna pedagogička. A hoci teraz neučí presný počet detí, práce má vyše hlavy. Z domu pracuje na školských projektoch a so svojimi kolegami konzultuje správne postupy pri domácom vzdelávaní. Cieľ je jasný – aby tomu, čo sa učí a deje, rozumelo každé dieťa. Kedy by podľa nej malo dieťa opakovať ročník? Prečítajte si krátky rozhovor s ňou.

Autor článku: Diana Burgerová

Na akej škole pôsobíte ako špeciálna pedagogička a čím sa vaša práca s deťmi teraz líši od tej, ktorú robia z domu vaši kolegovia pedagógovia?

Pôsobím na Katolíckej spojenej škole sv. Vincenta de Paul v Leviciach. Sme trojzložková škola. To znamená, že máme materskú školu, základnú školu a gymnázium. Vo všetkých troch zložkách máme od uzavretia škôl pre pandémiu koronavírusu vyučovanie na diaľku. Áno, aj v materskej škole. Ako špeciálna pedagogička konkrétne nezadávam žiakom úlohy, ako to robia bežní vyučujúci. Skôr sa snažím vyučujúcim, rodičom aj žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami uľahčiť vzdelávanie doma čo najviac.  

Napríklad ako?

S vyučujúcimi konzultujem obsah pracovných listov a vysvetlenie nových učív, aby boli pochopiteľné aj pre najslabších žiakov. V spolupráci s asistentkami učiteľa upravujem učebné materiály z jednotlivých predmetov metódou Easy to read. Pravidelne som v kontakte s rodičmi aj s deťmi. Niekedy sa navzájom len počuť, porozprávať, povzbudiť sa či usmerniť, alebo len pripomenúť rodičom aj učiteľom to, čo sami dávno vedia, ale vplyvom novej situácie, stresu alebo ponorky pozabudli, je viac ako terapia či nariadenia.  

Robíte v rámci domáceho vyučovania aj iné aktivity? Pri ktorých možno netreba toľko metodík, ale sú skôr, povedzme, zážitkovou formou a spestrením? 

S kolegyňami spolupracujem na rôznych výzvach, napríklad sme mali Medzinárodný deň šťastia, teraz je našou aktuálnou výzvou téma Ako koronavírus ovplyvnil môj spokojný život. Výzva, ktorá začala ako naša malá školská záležitosť, naberá celoslovenské rozmery. Svojimi príspevkami sa zapájajú žiaci, rodičia, učitelia zo Slovenska, ale dokonca aj mnohé osobnosti, odborníci, herci, spisovatelia, moderátori, ale v neposlednom rade aj lekári či hasiči. Situácia, v akej sa nachádzame zasiahla každého z nás, v rôznej miere, ale každého z nás. Cieľom tejto našej zbierky príspevkov a príbehov je poukázať na to, že v tom naozaj nikto nie sme sám. V neposlednom rade ešte doťahujeme rôzne projekty a zúčastňujem sa aj webinárov.

Akými kanálmi spolu najčastejšie komunikujete?

Na komunikáciu používame prioritne edupage. Ale podľa potreby používame aj Messenger, platformy Zoom, Meet.google, Wocabee či Planétu vedomostí. Hneď  na začiatku sme rodičom poskytli zoznam rôznych aplikácii a stránok, ktoré im môžu pomôcť počas vzdelávania s deťmi doma, napríklad Včielka, viki.iedu.sk a iné.

Ako zvládajú vaši starší kolegovia, pedagógovia, prácu s online aplikáciami a systémami? Mali ste čas na všetko si zvyknúť alebo ide všetko na ostrú? Niektoré školy už totiž skúsenosti s online vyučovaním majú.

Určitým spôsobom sme sa na prichádzajúcu situáciu pripravovali už pred karanténou. Hlavne sme vopred zabezpečili, aby sme mohli komunikovať s každým zo žiakov. Kolegovia to zvládajú obdivuhodne dobre. Niektoré veci sa učíme za pochodu, reagujeme na aktuálne potreby a podnety.

Aká je vaša denná rutina v rámci vzdelávania doma a na diaľku?

Približne po dvoch týždňoch sme zrušili vzdelávanie podľa rozvrhu. Zistili sme, že zahrnúť deti každý deň úlohami z predmetov podľa rozvrhu, by bolo veľmi náročné. Nielen pre ne, ale aj pre rodičov. Mnohí z nich stále pracujú, niektorí majú homeoffice, no niektorí musia do práce chodiť aj naďalej fyzicky. V niektorých rodinách je viac školopovinných detí, takže nefunkčnosť tohto systému sa nám ukázala veľmi rýchlo. Preto sme zaviedli zadávanie úloh dva až trikrát za týždeň z jedného predmetu s tým, že deti majú na vypracovanie dlhší čas.

Pokračujete v 45-minútovom vyučovaní ako v škole?

Nie, nemáme 45 minútové hodiny. Niekedy sú online hodiny dlhšie, inokedy zas kratšie. Všetko závisí od toho, koľko času si dané učivo a žiaci vyžadujú. Dá sa povedať, že všetko riešime podľa potreby a za pochodu. Niekedy sú deti rozdelené do skupín, buď podľa času, kedy sa môžu vyučovania zúčastniť, alebo podľa potrieb jednotlivých žiakov. Občas sa teda stane, že má jeden učiteľ za deň tú istú online vyučovaciu hodinu aj trikrát. Ak sa nám nejaký žiak počas týždňa neozve, kontaktujeme rodiča, pýtame sa, či je všetko v poriadku, či majú v rodine nejaký problém, či ako ho môžeme pomôcť vyriešiť. Podľa potreby potom prispôsobujeme komunikáciu so žiakom, aj zadávanie úloh. Vyučujúci pravidelne nahlasujú zástupcom školy odozvu žiakov, zástupcovia na jednotlivých stupňoch potom informácie sumarizujú, aby sme mali prehľad o každom žiakovi. V prípade potreby je škola ochotná zabezpečiť učiteľov alebo žiakov aj technicky.

Ivana Drangová (v strede) so svojou konzultantkou v projekte na podporu inkluzívneho vzdelávania a kolegyňou. 

Ste aj mamou. Ako efektívne pracujú na školských povinnostiach vaše deti?

Moje deti sú už dosť veľké a samostatné. V podstate sa učia sami. Vytvorili sme si systém – pokiaľ potrebujú niečo vysvetliť alebo skontrolovať, riešime to spolu. Vedieme ich doma hlavne k zodpovednosti a samostatnosti. Dôležitá je ich vnútorná motivácia. Vždy im vysvetľujeme, že sa v prvom rade učia pre seba a svoju budúcnosť. Ako rodičia sa im len snažíme ukázať cestu a vydolovať maximum z toho, čo v nich je. Lebo lenivosť striehne každý deň aj na naše deti a ťažko sa jej odoláva.

Má každý váš žiak doma prístup na internet?

V podstate áno. Žiaci aj rodičia majú užívateľské konto v edupage. Je však pravda, že nie každý z nich má na internet pravidelný prístup. O týchto žiakoch vieme. Keď sú pripojení, prijímajú a odosielajú úlohy. Inak sme s nimi v kontakte prostredníctvom telefónu.

Čo s rodičmi a s deťmi, napríklad s tými z marginalizovaných komunít, ktorí nemajú internet, ani pomôcky na učenie sa. Chodia aj k vám do školy detičky z takto chudobných rodín?  

Momentálne na škole deti z marginalizovaných rómskych komunít nemáme, takže sa k danej veci viem vyjadriť iba teoreticky. Rozhodne by som komunikáciu s takýmito deťmi a rodičmi riešila prostredníctvom komunitného centra, ktoré je u nás v rómskej osade.

A čo deti, ktoré sa nedarí podchytiť vôbec? Nemusia byť ani z marginalizovaných komunít. Proste sa nehlásia, učiť sa im nechce.

Vyslovene deti, ktoré by sa neučili vôbec, nemáme. U niektorých detí učenie záleží aj od technických a rodinných možností. So všetkými deťmi a rodičmi sme v kontakte, takže presne vieme, u koho je aká situácia, podľa toho k jednotlivcom aj pristupujeme.

Aké chyby robia podľa vás pri domácom učení sa najčastejšie rodičia, či už tí z menšín alebo z väčšiny?

Niektorí rodičia robia tie isté chyby ako počas bežného školského roka. Rodič má byť určitým navigátorom, kontrolórom, ale nie vykonávateľom pri domácej príprave a učení sa. Dieťa musí vedieť byť aj samostatné. Ani mordovať sa hodiny nad knihami nemá zmysel pre nikoho. Je nutné, aby si rodiny stanovili harmonogram, pravidlá a držali sa ich. Rodič by mal na dieťa dohliadnuť. Samozrejme, v nižších ročníkoch je potrebné dieťaťu ukázať, ako má postupovať, ako si má vytvoriť režim, vysvetliť mu učivo, napríklad v prípade, že ho počas online hodiny nepochopilo. Rodič je prirodzeným vzorom pre dieťa. Pokiaľ však rodič počas učenia sa s dieťaťom rieši niečo iné, trebárs sa pozerá do mobilu a podobne, aj dieťa stratí záujem o učenie. Preto keď sa rodič a dieťa venujú učeniu spoločne, nech to skutočne aj robia. Zdieľať rovnaký čas a rovnaké miesto v domácnosti nestačí. V opačnom prípade len zbytočne narastá nervozita a učenie sa sa mení na trápenie a vzájomné mučenie.

Čo hovoríte na to, že deti nebudú môcť tento rok prepadnúť? Známkovanie sa skončilo v pondelok 6. apríla. To je dobrá správa, nie?

Toto rozhodnutie vnímam ako veľmi pozitívny krok. V súčasnej situácii nemá známkovanie žiadnu výpovednú hodnotu. Skôr by bolo neobjektívne a k jednotlivým žiakom zároveň nefér. Bolo by veľmi ťažké určiť, či známkujeme dieťa, jeho samostatný prístup k učeniu, rodiča a jeho schopnosti a možnosti pomáhať svojmu dieťaťu, či dokonca samých seba a naše schopnosti a možnosti sprostredkovať deťom učivo. Možnosť prepadnutia by nemal byť nástroj, ktorým v dieťati vyvoláme strach a následne snahu viac sa učiť. Mal by to byť nástroj použitý v prospech dieťaťa. Keď mu jeden školský rok nestačí na osvojenie si štandardov daného ročníka a vieme, že to zvládne, len na to potrebuje dlhší čas, vtedy by sa malo pristupovať k opakovaniu ročníka.

Môže to však v tejto situácii mať aj svoje negatíva. Myslíte si, že to začnú teraz deti brať na ľahšiu váhu?

Samozrejme, že to môže mať aj negatíva. Ale aj pozitíva. Odbúra sa stres z nezvládnutia zadaných úloh či testov. A to nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Určite sa nájdu deti, ktoré poľavia. Ale tiež sa tu otvára priestor na vytváranie vnútornej motivácie detí v oblasti nadobúdania vedomostí.

Ako myslíte, že skončí tento školský rok?

Myslím, že do konca školského roka veľké zmeny nenastanú. Podľa aktuálnych predpokladov, by sme sa do školy do konca školského roka vrátiť nemali. Otváranie škôl je až vo štvrtej fáze uvoľňovania karanténnych opatrení, čo by malo pri najoptimálnejšiom scenári nastať až v prvý alebo druhý júnový týždeň. Takže si myslím, že sa spoločne stretneme v laviciach až v septembri.