Späť na zoznam
23. február 2020
Aktuality

Index inklúzie: Ako zlepšiť školu z pohľadu detí? Možno stačí, ak budeme prítomnejší

Nebaví ich výklad spred tabule, dievčatá by mali radšej za spolužiakov rómskych chlapcov ako tých, čo ich ťahajú v škole za vlasy. Chýba im pozornosť učiteľov, všetky hodiny vyzerajú rovnako. To sú negatíva, ktoré tri rôzne deti povedali o svojich troch rôznych školách. Ako zlepšiť školu z pohľadu detí?

V piatej pomyselnej diskusii o inklúzii v slovenských školách sme sa opýtali troch detí – Táničky, Robka a Adriána z Bratislavy a jej okolia – čo sa im v škole páči, čo sa im nepáči a ako by ju vylepšili. Z odpovedí všetkých troch detí, ktoré navštevujú iné školy a sú v rôznom veku, čítať jednu spoločnú myšlienku – dospelí v škole sú málo prítomní. Či už na vyučovaní, pri riešení problémov alebo cez prestávku na chodbách.

Tak, ako zlepšiť školu z pohľadu detí?

Tánička je štvrtáčka na základnej škole v jednej z mestských častí Bratislavy, v ktorej žije najviac rómskych obyvateľov. Nemá s nimi problém, ani nerozumie tomu, prečo s nimi majú problém ostatní. Z rodiny najviac strýko Peter, ktorý ani nebýva v tej istej časti mesta ako Táňa. Trápi ju, že majú veľa psíkov potulujúcich sa po uliciach. Boja sa, ako keby ich niekto bil. Ale deti sú fajn, niekedy sa aj hrajú na ulici spoločne. Najviac v lete a s loptou alebo si požičiavajú bicykle.

V škole by jej rómski chalani vadili menej ako tí z triedy, ktorí jej a kamarátke Ľubke ťahajú vlasy. Učiteľka vraj už na to rezignovala, ale Táňa sa vždy cíti dotknutá. Prečo by im to malo prejsť len tak, bez napomenutia, potom im to snáď dáva právo robiť v neskoršom veku dievčatám aj horšie veci. Naposledy dokonca na Kuba a Maťa, chlapcov, ktorí im robia zle, žalovala už aj doma. Mama sa na to na rodičku pred celou triedou nahlas opýtala triednej. Kubovi rodičia tam neboli, ale Maťova mama sa vraj urazila a nakoniec tú Táninu ani nepozdravila. Mama doma povedala, že učiteľka sa len tvárila neprítomne.

Táňa vraví, že triedna učiteľka sa tak tvári často. Na matematike aj na dejepise. Mrzí ju to. Ako keby nebola medzi nami – opisuje jej správanie. Pôsobí ako stroj. Pritom dejepis ju veľmi baví. Chcela by, aby sa ich pani učiteľka v triede niekedy pýtala, čo chcú na tej hodine robiť. Nie vždy sa chce Táni písať a po tom, čo si zlomila ruku, ju niekedy z písania bolí. Hnevá ju, keď si musí potom

doma po sebe prepisovať poznámky nanovo, lebo tie z hodiny stihla z tabule opísať len tak tak a navyše škaredo. Úloh vraj majú aj tak dosť. Tým z matematiky rozumie najmenej, lebo často nerozumie už učivu, ktoré preberajú na hodine. Je to jej najmenej obľúbený predmet. Aj k tabuli sa bojí potom chodiť. Myslí si, že slabá bude aj z fyziky na druhom stupni. Tánin brat chodil na tú istú školu a vraj presne tieto predmety – matematika a fyzika, boli pre neho kríž.

Táňa by rozprávala aj ďalej, je to veľmi otvorené dievča, nebojí sa povedať svoj názor. Keď sa jej poslednýkrát opýtam, ako by ona zlepšila svoju školu – povie – málo sa na hodinách rozprávame, stále len niečo počúvame a píšeme. To by som určite zmenila, lebo nás nepočúva nikto.

  •  

Robo je oveľa stručnejší. Už po pár vetách sa obzerá po miestnosti, vidím, že by bol oveľa radšej medzi ostatnými chalanmi, čo si na mobiloch kadečo ukazujú v rohu miestnosti. Keď mal päť rokov, diagnostikovali mu ADHD a neskôr aj dysgrafiu. Dnes má 15 a do školy chodí v meste v Bratislave. Tento rok končí, chystá sa na strednú školu. Chcel by byť veterinárom, ale za tento sen sa mu doma aj v škole smejú – vraj by nebol schopný zoperovať nikoho bez toho, aby niečo nepokazil.

Má z toho trochu strach, ale so zvieratami si rozumie. Bavia ho aj počítačové hry, ale tam svoju budúcnosť nevidí, knihy ho frustrujú a písaniu sa chce vyhnúť, ako sa len dá. Hovorí, že ich škola je super, majú niekoľkých asistentov a jedna z nich sa dva roky venovala aj jemu. Najmä na slovenčine a literatúre, dosť mu to pomohlo. Ešte si nie je úplne istý, či bude prechod zo základnej školy na strednú hladký, ale ocenil by, keby jemu aj spolužiakom pomáhala triedna učiteľka viac. Majú vraj v triede jedno dievča, ktoré skoro stále plače, lebo si nevie vybrať, kam chce ísť na strednú. Nikto jej s tým nevie poradiť, nikto za ňou nepríde.

Vidí, že učiteľka má toho veľa, musí sa starať o mnohých žiakov a niektorí sú oveľa problémovejší ako on, ale myslí si, že keď už si túto prácu vybrala, nemala by na to kašlať. Všetky hodiny s ňou sú vraj na jedno kopyto. Je mu ľúto, že už asi dvadsať rokov opakuje tá pani učiteľa to isté dookola, ale práve to je podľa

neho chyba. Veci a svet sa menia, malo by sa teda meniť aj to, čo ich učitelia učia. Potom by to možno bavilo viac aj ich.

Niekde počul, že na niektorých školách v zahraničí sa učia matematiku vonku, aj prírodopis. Bavilo by ho to viac ako sedieť v lavici a učiť sa o motýľoch, o stromoch a o meraní dĺžok tam. Myslí si, že by mu to pomohlo zostať aj dlhšie koncentrovaný.

  •  

Adriánko je osemročný, pomerne uzavretý chlapček. Po slovensky sa stále učí, má totiž silné maďarské korene. Doma sa rozprávajú odmalička len v maďarčine, no už aj jeho rodičia zistili, že je nutné, aby komunikovali v slovenčine. Chlapec chodí do slovenskej školy, hoci v regióne s výraznou maďarskou populáciou. Chcú predísť tomu, aby sa mu za jeho prízvuk a pôvod v budúcnosti vysmievali alebo aby bol onálepkovaný.

Keď sa Adriánko trochu osmelí, prezradí aspoň čosi. Je mu smutno, keď nerozumie, čo má na hodine urobiť, keď sa majú deti rýchlo zoradiť podľa farebnosti alebo podľa čísiel alebo keď sa nahlas počíta. Väčšinou je posledný, pretože si najskôr hovorí veci v hlavičke po maďarsky. Adriánkova mamina vyzdvihuje to, že deti v škole veľa pracujú v kolektívoch, no on sa akoby nevie priradiť do žiadnej skupiny detí. Vyzerá to tak, že chlapec v tomto prípade potrebuje miesto kolektivizácie trochu individuálnejší prístup, najmä to, aby s ním slovenčinu cibril niekto aj v škole, aby sa cítil istejší a nebál sa odpovedať spolužiakom či učiteľke. Mamina už skúša, aby mal chlapec v škole asistenta aspoň na jeden školský rok.

Ak ste nečítali našu štvrtú pomyselnú diskusiu s Jurajom Hišpom a Annou Dráľovou, prečítajte si ju. Odpovedali nám totiž na otázku – Ako plánovať výchovno-vzdelávacie aktivity v triede so zreteľom na všetky deti? Možno by tam odpovede ako pracovať s Táničkou, Robom a Adriánkom našli aj pedagógovia z ich škôl.

 

Autor: Diana Burgerová