Späť na zoznam
4. november 2019
Projekt Škola inkluzionistov

Ak v nasledujúcich rokoch nenastanú potrebné systémové zmeny na úrovni vlády a ministerstva školstva, doplatíme na to všetci

Prečo by sme mali naučiť deti, že robiť chyby je úplne v poriadku, v čom slovenské školstvo pokulháva a čo robí tento rok ako konzultantka vybraných škôl na ceste k inklúzii inak? Dočítate sa v rozhovore s Miškou Bubelíniovou, ktorá je už druhý rok konzultantkou programu inkluzívneho vzdelávania Nadácie pre deti Slovenska s názvom Škola inkluzionistov.

Máme nedostatok asistentov učiteľa, psychológov, liečebných pedagógov, špeciálnych pedagógov, deti majú málo pohybu a ešte menej priestoru na fantáziu, na učenie sa vonku. Diagnostika detí, najmä tých rómskych, je nespravodlivá. Od detí čakáme, že budú všetky rovnako sedieť, odpovedať, písať aj myslieť. Financovanie školstva je neefektívne rovnako ako vyučovanie v niektorých školách. Takto vidím dnešné školstvo ja a to ani nie som rodič, aby sa ma to všetko bytostne dotýkalo. Som príliš skeptická?

Bohužiaľ nie si príliš skeptická, ja situáciu v slovenskom školstve vidím veľmi podobne. A nie sme to len my, tento stav potvrdzuje aj dvojročný prieskum To dá rozum, ktorý potvrdil obavy a čiastkové pozorovania o slovenskom školskom systéme aj konkrétnymi dátami. Vnímam to tak, že ak v nasledujúcich pár rokoch nenastanú potrebné systémové zmeny na úrovni vlády a ministerstva školstva, doplatíme na to všetci na Slovensku, v strednej aj dlhodobej budúcnosti.  

Zmenilo sa niečo za, povedzme, posledný rok v školstve k lepšiemu? Hýbe sa niečo z toho, čo nás trápi, vpred?

Ale určite áno, veci sa menia aj k lepšiemu, najmä vďaka pôsobeniu neziskového sektora. Či už to je pre náš projekt Škola inkluzionistov alebo iniciatívy a projekty Komenského inštitútu, Teach for Slovakia a ďalších. Myslím, že  do povedomia bežných ľudí na Slovensku sa postupne čoraz viac dostáva to, že je nevyhnutné zmeniť fungovanie nášho školstva. Zdá sa mi, že dôsledkom toho sú postupné zmeny v očakávaniach ľudí, najmä rodičov – požadujú vyššiu kvalitu vzdelávania a rozvoja pre svoje deti.

Podľa mňa je to jeden z nevyhnutných predpokladov, aby sa niečo pozitívne udialo aj na systémovej úrovni. Okrem toho opakované prinášanie tém, napríklad inovácie v učení, inklúzia, potrebné zručnosti pre úspešné fungovanie ľudí v 21. storočí a podobne, naštartovalo aj zdieľanú metodickú podporu medzi učiteľmi a odborníkmi a určite aj postupné čiastkové zmeny na úrovni jednotlivých škôl. To som mohla pozorovať celý minulý rok, preto verím, že slovenské školstvo sa môže zmeniť k lepšiemu, ak dostane dostatočnú pozornosť na úrovni štátu a s tým súvisiacu potrebnú podporu – personálnu, organizačnú, metodickú, finančnú a podobne. 

Prvý ročník 2018/2019 si absolvovala ako konzultantka projektu Škola inkluzionistov, úspešne pokračuješ aj v jeho druhom ročníku 2019/2020. Čo robíš tento rok ako konzultantka inak?

Prvý rok projektu Škola inkluzionistov a rovnako aj môj prvý rok v pozícií regionálnej konzultantky bez váhania označím ako pilotný. A to najmä preto, že priamo v teréne spolu s "mojimi" školami sme hľadali najlepšie možné riešenia a prístupy pre ich aktuálne situácie na školách. Niečo sa nám podarilo a niečo zase až tak veľmi nie. Všetci sme sa veľa naučili. A to sa snažím využiť aj v tomto druhom ročníku. To, čo robím tento rok inak, je, že sa omnoho viac zameriavam na prácu s celými inkluzívnymi tímami, nielen na jednotlivcov v školách.

Prečo je skupina v tomto prípade silnejšia ako jednotlivec?

Uvedomila som si totiž, že ak má v "mojich" školách nastať zmena smerom k inklúzií, potom jednotlivec – účastník programu Škola inkluzionistov, hocijako motivovaný, to nezvládne sám. Snažím sa so školskými tímami definovať plán ich činnosti, vrátane ich priorít, podporiť ich vo vzájomnom vyjasnení si rolí a zodpovedností v tíme či podporiť ich vzájomné poznanie a spoluprácu. Okrem toho sa snažím dávať do popredia to, že nevyhnutným predpokladom inklúzie je kvalitná spolupráca dvojice učiteľ – pedagogický asistent. Pomáham v školách nastaviť tieto vzťahy tak, aby boli funkčné a mohli využívať potenciál oboch aktérov, učiteľa aj asistenta.

Aké sú tvoje ciele pre tento ročník – ten osobný, ale aj ten s tvojimi školami?

Čiastočne som ciele môjho tohtoročného pôsobenia pomenovala v predchádzajúcej odpovedi. Pre školy je to podpora práce inkluzívnych tímov, pochopenie spolupráce na úrovni asistent – učiteľ ale aj učiteľ – odborný pracovník, teda psychológ či špeciálny pedagóg. Môj osobný cieľ je, rovnako ako v minulom roku, byť čo najkvalitnejšou podporou mojich účastníčok zo škôl v tom, čo si spolu zadefinujeme.

Chcem im pomôcť objavovať ich osobné zdroje, nachádzať odpovede na otázky, ktoré ich opakovane trápia a byť pre nich aj človekom, ktorému sa môžu zdôveriť. A rovnako ako minulý rok sa chcem aj ja veľa učiť – od ľudí v školách, či už od dospelých ale rovnako aj od detí. Tie totiž niekedy majú viac a oveľa lepších odpovedí ako my všetci dospelí.

Zostala si v kontakte so školami, ktoré si mentorovala minulý rok? Vieš, ako sa im darí dnes?

Áno, zostala som v kontakte s dvomi z troch škôl – so ZŠ v Smoleniciach a v Seredi, aj preto, že obidve školy sa stali takzvanými alumni školami v druhom ročníku projektu. V oboch školách vidieť, že aj na základe minuloročnej účasti v projekte Škola inkluzionistov sa, nielen v oblasti inklúzie, posunuli vpred. Či už konkrétnymi aktivitami alebo postupnou zmenou mindsetu ľudí na týchto školách. Z toho mám veľkú radosť.

Som tiež rada, že ich na ceste k inklúzii môžem podporovať aj v tomto školskom roku. S jedinou školou, s to z Ivanky pri Nitre, nie som dnes v priamom kontakte. Len sprostredkovane cez sociálne siete sa dozvedám, čím žije táto škola a naša bývalá účastníčka. Rovnako ako pri spomínaných alumni školách vnímam, že inklúzia je aj naďalej významnou súčasťou života tejto školy.

Čím sú špecifické tohtoročné školy, ktorým si sa stala konzultantkou? Zostal ti rovnaký región – západné Slovensko? 

Áno, zostali mi západné Slovensko a okolie Bratislavy. Tohtoročné školy majú svoje špecifiká rovnako ako všetky ostatné v rámci projektu Škola inkluzionistov. Napríklad škola v Lozorne je dedinskou plno organizovanou školou, ktorá sa musí okrem štandardne zvyšujúceho sa počtu detí s celým spektrom špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb vyrovnať aj s pomerne veľkým počtom detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Väčšinou ide o rómske etnikum. S tým súvisí aj pomerne častý odchod detí zo strednej triedy do iných škôl. 

Druhá "moja" škola v Hlohovci je síce mestskou školou, ale jej spádová oblasť sa rovná okrajovej časti Hlohovca, preto má skôr charakter dedinskej a rodinne pôsobiacej školy – takej, kde chodia celé generácie z jednotlivých rodín a majú k nej aj patrične vybudovaný vzťah a očakávania. Okrem toho je to vďaka veľmi energickej a športovo založenej pani riaditeľky, ktorá je tohtoročnou účastníčkou programu, škola, ktorá výrazne podporuje zdravý životný štýl u detí.

Tebe je environmentálne vnímanie a myslenie blízke, ak sa nemýlim, máš z neho i doktorát. Je súčasťou tém, ktorými sa možno budete na školách zaoberať aj táto problematika? Sú environmetalistika a klimatické zmeny súčasťou témy inklúzie?

Áno, environmentálne témy a celkovo pozitívny vzťah k prostrediu a prírode sú mi, vždy aj boli, blízke. Na prvý pohľad sa nemusí zdať, že tieto témy priamo súvisia s inklúziou. Pri hlbšom premýšľaní môže byť aj zvyšujúci sa trend počtu detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami jedným z dôsledkov poškodeného životného prostredia.

Okrem toho prostredie okolo nás, ale aj priamo v škole, má veľmi silný vplyv na to, ako sa tam budeme cítiť, či budeme prijímaní takí, akí sme, alebo nie. Dnes deti počas vyučovania trávia príliš málo času pobytom vonku a v prírode, a to aj na takých predmetoch, kde by sa to naozaj hodilo. Myslím si, že ak by sa toto zmenilo, mohlo by to napomôcť aj zlepšeniu atmosféry a vzťahov v školách. 

Podľa prieskumu Centra pedagogického výskumu Univerzity Komenského iba 6,8 percent detí má vnútornú motiváciu učiť sa. Je to smutný fakt. Čo s tým vieme urobiť my rodičia a učitelia? 

To číslo o motivácií detí je fakt zlé a smutné. A myslím si, že je dôsledkom veľa vecí, ktoré sme urobili a stále robíme my dospelí – rodičia, učitelia či odborní pracovníci v školách. Myslím si tiež, že to vieme zmeniť, ak budeme chcieť. Potrebné zmeny sú však nutné na viacerých úrovniach. Základom je zvýšiť zmysluplnosť učenia sa pre deti, aby pochopili, že škola a to, čo sa v nej naučia, bude pre nich v ďalšom živote užitočné a potrebné.

Predpokladom toho je, že sa zmení dnešný, prevažne faktografický a výkonovo orientovaný prístup prejavujúci sa najmä frontálnym vyučovaním na taký, ktorý sa bude snažiť dávať deťom príležitosti. Na vlastné skúmanie, objavovanie a hľadanie odpovedí a to spôsobom založeným na partnerskej komunikácií medzi učiteľom a nimi, ale aj medzi nimi navzájom. Motivácia sa následne dostaví sama. 

Môže byť jednou z odpovedí zážitková pedagogika, ktorej sa sama venuješ už niekoľko rokov? 

Áno určite, zážitková pedagogika (alebo experienciálne učenie) je tiež jednou z odpovedí. Pekne zapadá do spôsobu, ktorý som opísala vyššie. Umožňuje totiž rozvíjať aj takzvané sociálne či životné zručnosti, ktoré budú nevyhnutné pre budúci úspech detí. Podporuje väčšinu zo 4C – komunikáciu, kreativitu, kolaboráciu a kreatívne myslenie, ktoré sú dnes opakovane označované ako zručnosti pre 21. storočie. A okrem detí by tento spôsob určite bavil aj učiteľov.

Akých učiteľov a rodičov dnes potrebujú deti vo svete plnom virtuálnej reality, hoaxov a nástrah, ktoré sme my ešte nepoznali?

Podľa mňa takých, ktorí na ne reálne majú čas, respektíve takých, ktorí si ho chcú nájsť aj v tom množstve povinností a lákavých podnetov dnešnej virtuálnej doby. Takých, ktorí ich budú prijímať také aké naozaj sú – rozšantené aj nepočúvajúce, vymýšľajúce nové veci, smutné aj uplakané, nahnevané aj kričiace. So všetkými ich obmedzeniami a talentami.

Podľa mňa deti vo svojich učiteľoch, odborných pracovníkoch a asistentoch nevynímajúc, potrebujú pozitívne vzory – ľudí, ktorí sú zvedaví, radi sa dozvedajú nové veci a učia sa celý život, ľudí, ktorí kriticky premýšľajú, sú tvoriví a je vidieť že ich práca baví a okrem toho sú ochotní spolupracovať a pomáhať si navzájom. Potom bude šanca, že sa ich aspoň časť detí bude snažiť napodobniť.

Mal by sa učiteľ a rodič vedieť ospravedlniť dieťaťu, ak urobí niečo zle?

Určite by sa ospravedlniť mal, ak spravil chybu a uvedomil si to. Rodič respektíve učiteľ je totiž pre dieťa takzvaný role model, teda vzor správania sa a dieťa má veľkú tendenciu opakovať po ňom. Najsilnejšie učenie je totiž sociálne učenie – teda to, čo vidíme, v nejakej podobe opakujeme. Okrem toho urobiť chybu nie je vôbec to najhoršie, čo sa môže stať komukoľvek z nás. Robenie chýb by sa malo podľa mňa dokonca v rámci učenia aj podporovať. Následné priznanie si chyby a najmä snaha neopakovať túto chybu môže byť práve v budúcnosti veľmi silným pozitívnym vzorovým momentom. 

Existuje vlastnosť, schválne – jedna jediná, ktorú by si chcela, aby učitelia v škole dokázali odovzdať deťom?

To je veľmi ťažká otázka, tých vecí je podľa mňa omnoho viac ako jedna jediná. Ale dobre. Asi by to bolo to, že každý človek má rovnakú hodnotu, nech pochádza z akéhokoľvek prostredia a podmienok, nech má akékoľvek talenty, odlišnosti alebo obmedzenia. Že každý potrebuje lásku a pochopenie, a že nevyhnutným predpokladom týchto potrieb je vzájomne sa počúvať a pri rozhodovaní myslieť na dobro celku, nielen na svoje vlastné záujmy.  

Autor: Diana Burgerová