Späť na zoznam
3. február 2020
Škola inkluzionistov

Alumni školy: Ak už raz s inklúziou začnete, dôležité je neprestať

Projekt Škola inkluzionistov je už takmer v polovici svojho druhého ročníka. My ho zatiaľ vnímame veľmi pozitívne. No ako ho vnímajú tí, ktorí boli súčasťou jeho pilotného ročníka v školskom roku 2018/2019? Opýtali sme sa ich, ako sa im s nami páčilo a ako vnímajú vďaka projektu inklúziu dnes. Odpovedajú inkluzionisti z Pliešoviec, Budimíra a zo základnej školy v Záhradnom.

1. Inklúziu sa postupne snažíme implementovať na všetkých žiakov, učiteľov a učiteľky, ktorí majú tiež svoje potreby, Vladimíra Ďurčová zo ZŠ a MŠ Pliešovce

Inklúziu chápem ako filozofiu, myšlienku, spôsob bytia, kde všetci majú nárok na rovnakú príležitosť v procese vzdelávania.  V príspevkoch sa často spomína, že inklúzia je cesta. Znie to ako klišé, ale momentálne sa môj pocit stotožňuje s týmto prirovnaním. Inklúzia je cesta objavovania, myslím, že spoločného objavovania nás všetkých, čo sme na začiatku do tohto procesu vstúpili, nevediac, čo môžeme očakávať.

Naša škola bola v oblasti informovanosti o inklúzii na bode nula, aj keď – niektoré jej princípy sme využívali, ani sme o tom nevedeli. Integrácia je korektná, inklúziu sa stále snažíme obhájiť a ozrejmiť si, čím naplníme tento pojem. Tie základné predstavy, ktoré som pri vstupe do projektu mala, som si naplnila. Pravdupovediac, neboli veľmi obsiahle a týkali sa len hmotného zabezpečenia pomôcok pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP). To sa nám podarilo nad rámec aj s pomocou našej školy a obce.

Inklúzia je pre všetkých a o všetkých

Myšlienka inklúzie – prijatie, pochopenie individuality jednotlivca a napĺňanie jeho potrieb v rámci vzdelávacieho systému, ktoré na našej škole presadzujeme, je systém pomalých krokov. Začíname od tých najzraniteľnejších v rámci vzdelávacieho procesu, čo sú deti so ŠVVP, a inklúziu sa postupne snažíme implementovať na všetkých žiakov, učiteľov a učiteľky, ktorí majú taktiež svoje potreby.

Aby sme mohli byť v tejto oblasti nositeľmi nových princípov, musíme sa vzdelávať. Tento rok sa preto u nás nesie práve v tomto duchu. Z projektu sme zaplatili školenia pre odborných zamestnancov, napríklad – Ako prestať skúmať problém a namiesto toho hľadať riešenie, Sindelar – modul 1, 2, učiteľky 1. stupňa a učiteľky materskej školy absolvovali školenie pre INPP program, ktorý sa zaoberá odstránením pretrvávajúcich primitívnych novorodeneckých reflexov a podporuje rozvoj posturálnych reflexov. Mal by byť využívaný všetkými deťmi na našej škole. Absolvovali sme aj školenie pre asistentky, učiteľov a učiteľky 2. stupňa v podobe praktických ukážok práce asistentky v triede a spolupráci s učiteľom/učiteľkou.

Dôležité je neprestať

 Ak by som to mala zhrnúť – v rámci celého projektu sa nám podarilo okrem zorganizovania spomínaných školení  a zakúpenia špeciálnopedagogických  pomôcok aj vytvorenie miesta v škole pre deti, ktoré v určitom čase potrebujú svoj samostatný priestor, máme za sebou školenie Neurofeedback a v škole nový prístroj s rovnomenným názvom. Rozbehli sme na škole terapie, semináre pre rodičov a deti o rôznych štýloch učenia, semináre pre učiteľov,  učiteľky a rodičov o poruchách učenia. Máme za sebou workshop o  diferencovanom vzdelávaní, máme nový systém práce so žiakmi so ŠVVP. Organizujeme konzíliá, vytvorili sme inkluzívny tím, pracujeme s asistentkami.

To, čo sa nedá odfotiť ani nijak zachytiť obrazne, je zmena postoja viacerých učiteľov a učiteliek k danej problematike a zmena ich komunikácie. Niekomu sa to bude zdať možno málo, všetci niekde začíname, dôležité je neprestať. A čo  projekt priniesol mne osobne? Možnosť spoznať múdrych, chápavých, zanietených, láskavých ľudí.

2. Proaktívny prístup musíme najprv cítiť v zborovniach, odtiaľ ho prenesieme do tried a následne aj do rozhovorov s rodičmi, Michaela Babejová zo ZŠ a MŠ Budimír

Keď som v roku 2018 dostala e-mail z Nadácie pre deti Slovenska s informáciou, že sa rozhodli podporiť našu školu a náš projekt, veľmi ma to potešilo. V programe som od začiatku videla jeho zmysluplnosť a musím povedať, že ma nesklamal. Podarilo sa nám zosieťovať sa s kolegami z iných škôl, s ktorými máme podobné názory a rozumieme si. Veľa sme sa od seba navzájom naučili a naďalej sa učíme.

V školskom roku 2019/2020 sa náš kolektív znova rozrástol, aktuálne na škole pôsobí špeciálny pedagóg, šesť pedagogických asistentov, školský psychológ a školský logopéd. Priebežne realizujeme vzdelávacie aktivity pre našich pedagogických zamestnancov i ľudí z iných škôl, po ktorých nás zakaždým poteší pozitívna spätná väzba. Naposledy sme zorganizovali workshop zameraný na diferencované vyučovanie, ktorého sa okrem našich učiteľov a asistentov zúčastnili i kolegovia z Košíc, Michaloviec, Humenného, Záhradného či Uzoviec.

Riešenia hľadáme spoločne

V pedagogickom kolektíve i medzi žiakmi na našej škole je cítiť tímového ducha a mám pocit, že úroveň spolupráce sa nám, okrem iného i vďaka projektu Škola inkluzionistov, podarilo opäť posunúť na vyššiu úroveň. Pochopili sme, že inklúzia nie je len o deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale je to o každom jednom z nás. Je to o dôvere, pochopení a o spoločnom hľadaní riešení. Myslím si, že rešpekt a proaktívny prístup musíme najprv cítiť v zborovniach, odtiaľ ho prenesieme do tried medzi deti a následne i do rozhovorov s rodičmi.

Naša škola je na ceste k inklúzii, stále hľadáme nové a nové spôsoby, ako veci robiť čo najlepšie. Naučili sme sa premieňať úlohy a výzvy, pred ktorými stojíme, na tímovú prácu. Ak cítime, že v tom nie sme sami a že nás pri práci či riešení problému niekto sprevádza, celá činnosť sa javí ako príjemnejšia. Podobne je to i vtedy, ak dieťa cíti náš záujem, našu spolupatričnosť. Neznamená to odpratať deťom z cesty všetky prekážky, znamená to byť prítomný pri tom, keď dieťa prekážku s pomocou vlastného úsilia preskočí. Človek nikdy nevie, kedy zo zasiateho semienka niečo vyklíči.

Hranice sú nevyhnutné

Dieťa si zaslúži našu pozornosť, má na ňu právo. A s právami, samozrejme, idú ruka v ruke i povinnosti, teda hranice. Dieťa potrebuje hranice, aby sa cítilo vo svete bezpečne. Ich stanovovanie, resp. dodržiavanie nie je vždy jednoduché, no pre zdravý vývoj dieťaťa sú hranice nevyhnutné. Keď má napríklad dieťa dva roky a podarí sa mu otvoriť čistiaci prostriedok, z ktorého sa chce napiť, dospelý mu dá jasne a zároveň pokojne najavo, že toto nie je vhodné. Myslím, že náš postoj by mal zostať rovnako jasný a pevný i v ostatných situáciách. Je to prístup, vďaka ktorému si uvedomujeme, čo je pre dieťa dobré.

Podobné je to i pri precvičovaní a upevňovaní učiva. Pri deťoch, u ktorých sa počas vzdelávania objavia nejaké ťažkosti, majú dospelí tendenciu znižovať nároky. Ak však netrénujeme, obzvlášť pri deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, nemôže sa v tom zlepšovať. Kvalitná stavba sa nezaobíde bez pevných základov. V takýchto chvíľach je dôležité, aby rodič jasne a pevne podporil dieťa pri organizovaní svojej práce, pri sústredení sa na úlohu, pri jej dokončení či následnej kontrole. Je to investícia, ktorá sa raz určite vráti.

3. S inklúziou pokračujeme ďalej, Lenka Kaščáková zo ZŠ Záhradné

Dnes už ako alumni škola sme prešli prvým ročníkom projektu v školskom roku 2018/2019 a dalo nám to veľa odpovedí na naše otázky. Aj vďaka stretnutiam s úžasnými ľuďmi. Bolo to veľmi prínosné, preto inklúzia pokračuje v našej škole aj naďalej. Vnímame ju ako prijatie a šancu pre každého, aby zažil a objavil v sebe to najlepšie a najkrajšie.

Napĺňame ciele, ktoré sme si dali, či už formou workshopov, vzdelávaniami a stretnutiami s partnerskými školami. Pokračujeme v šírení inklúzie a do nášho vzdelávania pozývame nahliadnuť aj nové partnerské školy, ale aj školy, ktoré nie sú zapojené do projektu.

4. Vďaka projektu Škola inkluzionistov som vydala knižku  pre deti, Lívia Muntágová zo ZŠ A. Stodolu v Martine

Tento projekt bol iný ako obvykle projekty takéhoto typu bývajú. A práve v tejto svojej "inakosti" bol jedinečný a oslovujúci. Vynikajúco hodnotím možnosť sieťovania škôl  z rôznych kútov Slovenska. Umožnilo nám to ako účastníkom nazrieť do susedných "kuchýň“, inšpirovať sa dobrými nápadmi iných a nadviazať nové vzťahy s ľuďmi, ktorí  sú zapálení pre podobnú vec. 

Osobne veľmi oceňujem možnosť vydať svoju knižku pre deti, ktoré majú ťažkosti s čítaním – Ako sa žirafa Karolína učila čítať, ktorá bola finančne podporená práve z tohto projektu. Knižka je už prístupná a verím, že pomáha deťom aj učiteľom.

Taktiež sa chcem pozitívne vyjadriť k naším víkendovým vzdelávacím pobytom, ktoré boli vždy perfektne zorganizované a na krásnych miestach. Vzdelávacie aktivity boli prevažne na vysokej úrovni, i keď ja by som osobne ocenila trochu menej hustý program a viac času na osobné stretnutia a rozhovory.

Ďakujem za možnosť zúčastniť sa tohto mimoriadneho projektu a prajem Nadácii pre deti Slovenska, aby v takýchto vydarených formátoch pokračovala aj v budúcich ročníkoch.