Späť na zoznam
30. október 2019
Škola inkluzionistov

Pokúsme sa deti viac chváliť, nie len poukazovať na ich chyby a nedostatky, myslia si noví inkluzionisti Monika Novotná a Martin Gič

Projekt Škola inkluzionistov úspešne odštartoval svoj druhý ročník na slovenských základných školách v septembri 2019. Máme nových inkluzionistov naprieč republikou. Tentokrát sme sa rozhodli spovedať ich po dvojiciach a v skupinách a začali sme spájaním oboch koncov republiky – špeciálnou pedagogičkou z Bratislavy a pedagogickým asistentom z Košíc.

V projekte ste obaja noví –  jeden z vás pracuje na škole v Bratislave, druhý v Košiciach. Prečo sa prihlásili do projektu Škola inkluzionistov? 

MN: Nás na bratislavskej škole zaujala možnosť výmeny skúseností a inšpirácie širšieho rozmeru.

MG: Lebo inklúzia by mala byť samozrejmosťou v našich životoch. Inakosťou sa stávame jedinečnými a vďaka tomu sa vieme navzájom podporovať a posúvať. Každý človek je predsa niečím jedinečný. Spoločnosť, predovšetkým školstvo, by malo deťom poskytnúť bezpečný priestor, aby každé mohlo s radosťou rozvíjať práve ten svoj talent, tú svoju jedinečnosť.

Nedeje sa to však tak, ako by sme si predstavovali. Problémov v slovenskom školstve je ako maku. Za všetky spomeňme pár – nedostatok asistentov učiteľov, psychológov, liečebných a špeciálnych pedagógov, od detí očakávame, že budú všetky rovnako sedieť, odpovedať, písať aj myslieť. Financovanie školstva je neefektívne rovnako ako vyučovanie v niektorých školách. Ako to vidíte vy?

MN: Vidím to tak, že sme sa spolu s Nadáciou pre deti Slovenska vybrali dobrou cestou. Musíme ale brať ohľad na to, že je to živý proces a veci sa nedejú z večera do rána.

MG: Toto je na dlhú diskusiu. Samozrejme, vo všetkom je trošku pravdy. Na školách je možno nedostatok personálu, ale je potrebné sa zamyslieť aj nad kvalitou tých, čo sa v školstve pohybujú. Či má človek len vyštudovanú pozíciu alebo má na tú pozíciu naozaj predpoklady a následne je aj nápomocný deťom pri výchovno-vzdelávacom procese. Či už je to asistent, špeciálny pedagóg, učiteľ končiac riaditeľmi škôl, ktorí sú veľakrát bez manažérskych zručností hodený do vody a v dobrej viere často narobia viac škody ako osohu. Myslím, že pre riadenie v školstve sú dôležitejšie manažérske zručnosti ako prvá atestácia. A individuálny prístup k deťom je téma, ktorú by som radšej nechal nepootvorenú.

S čím zápasia vaše školy v regiónoch na západe a na východe krajiny? Vystupuje niektorý zo spomenutých problémov do popredia?

MN: Nedostatok asistentov učiteľa je asi celoslovenská téma.

MG: Asi zo všetkého trošku.

Odkedy vlastne v školstve pôsobíte? Čo vás na ňom baví?

MN: Učiť som začala v roku 2007 na špeciálnej škole a v poradni v Českej republike, neskôr som pracovala na výskumnom pracovisku. Časom som sa opäť rada vrátila do školy. Momentálne si tu pripadám prínosná, čo sa týka pomoci deťom, aj čo sa týka poradenského servisu rodičom a učiteľom.

MG: Ja som prvýkrát nazrel do školstva pred cca štyrmi rokmi, no definitívne som sa rozhodol prejsť z biznisu do školstva pred tromi rokmi. Je veľmi veľa detí, ktoré nemajú priestor a ani šancu rozvíjať svoju jedinečnosť, sny a túžby. Z pozície asistenta mám možnosť týmto deťom pomôcť. Školstvo ale potrebuje reformu a to, dovolím si tvrdiť, vo všetkých jeho oblastiach. Na začiatku by však myslím stačilo, keby si ľudia v školstve uvedomili, prečo v ňom sú. Majú totiž obrovskú moc a zároveň zodpovednosť za smerovanie detí a mladých ľudí. Práca v školstve sa nedá brať len čisto z profesionálneho hľadiska.  

Pani Novotná je špeciálna pedagogička, pán Gič zase pedagogický asistent. Ako vyzerajú pracovné dni v dvoch kútoch Slovenska,  s koľkými deťmi pracujete?

MN: Denná práca je predovšetkým o práci so žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, o konzultáciách s učiteľmi pri nastavovaní podmienok pre vzdelávanie detí. Niekoľkokrát týždenne konzultujem aj s rodičmi. Potom je tu metodické vedenie asistentov učiteľa, ktorých máme tento rok prvýkrát aj my a sme za to veľmi vďační. Je to cítiť, samozrejme v pozitívnom slova zmysle. Ďalšiu činnosť predstavuje operatíva, bez ktorej sa práca školského špeciálneho pedagóga nezaobíde. Je to spolupráca s vedením školy pri testovaní žiakov na Monitor pre piatakov a deviatakov, ďalej servis okolo odborného vyšetrenia žiakov, pomáham pri zápisoch do prvých ročníkov, depistážach v triedach, ale aj pri účasti na projektoch. Spolupracujeme aj s poradňou. Vzhľadom na zákon o GDPR sa k počtom detí nemôžem vyjadriť. Zákon však stanovuje na približne 25 detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami jedného špeciálneho pedagóga, to je v  dnešnom školstve iba sen. Spomínala som ale, že tento školský rok máme prvýkrát asistentov učiteľa a s čistým svedomím priznávam, že ich prítomnosť v škole nám otvára nové možnosti pomoci týmto žiakom.

MG: Podľa projektu som pridelený k jednému dieťaťu, ale pracujem v podstate s celou triedou. Každé z detí občas potrebuje popostrčiť. Ale pracujem aj s deťmi z iných tried.

Do akej miery sa dnes špeciálna pedagogika integruje do vzdelávacieho procesu na bežných slovenských školách?

MN: Myslíte činnosť špeciálneho pedagóga? Ak áno, tak ja osobne nemám zmapované školy celého Slovenska, ale prichádzam do kontaktu s ľuďmi a so školami, na ktorých sa to dá a je to možné a reálne.

MG: Prácu a prínos špeciálnych pedagógov nebudem komentovať, nakoľko som na našej škole za dvanásť mesiacov zažil troch. Ani z profesionálneho hľadiska mi to neprináleží. Ak to ale berieme všeobecne, určite je špeciálny pedagóg veľkým prínosom. Aj vďaka projektu Škola inkluzionistov som spoznal skutočne kvalitných špeciálnych pedagógov. Samozrejme o tom, že je ich nedostatok, nemusíme ani diskutovať.

Kto je vlastne pedagóg? Aká je jeho úloha v živote dieťaťa? 

MN: Primárne by mal učiť, no stretávam sa aj s označením „all in one“.

MG: Dobrá otázka. Je to človek, ktorý dokáže výrazne formovať dieťa, či už po stránke vzdelávacej, ale aj po stránke výchovnej. V súčasnosti je zároveň akoby ďalším rodičom, respektíve jediným dospelým, ktorý si na dieťa „nájde čas“. Ak učiteľ žije v integrite, teda žije to, o čom hovorí, môže byť zaujímavým vzorom pre deti aj po hodnotovej stránke.

Ako by ste inklúziu vysvetlili iným? 

MN: Na úrovni školy je to predovšetkým včlenenie každého dieťaťa do vzdelávania a to v rámci jeho aktuálnych možností a podmienok školy. Na úrovni systému je to už o nastavení celej spoločnosti.

MG: Tak, že sme všetci na svete úžasne originálni so svojimi jedinečnými darmi. Prispôsobovať tieto rozdiely na obraz spoločnosti nie je tá správna cesta, práve naopak – priblížiť fungovanie spoločnosti týmto jedinečnostiam každého z nás. A ako som už spomenul, inakosť je krásna a zároveň nás výrazne obohacuje a posúva v živote vpred.

Máte už predstavu o tom, ako bude vyzerať váš koncoročný projekt v rámci programu Škola inkluzionistov? 

MN: My sme si stanovili ako hlavný cieľ spoluprácu učiteľov s asistentmi učiteľa, nakoľko je táto skúsenosť pre našu školu nová. Tomu prislúcha aj významná spolupráca s Nadáciou pre deti a absolvovanie potrebných vzdelávaní.

MG: Áno.

Na čo sa v rámci inklúzie zameriate v školskom roku 2019/2020?

MN: Tento rok mám osobne zameraný viac metodicky, preto som rada, že aj tento náš spoločný projekt do toho tak pekne zapadá.

MG: Aby boli učitelia, učiteľmi. Ale stačí mi na začiatok, aby mali deti stále v sebe ten pocit, že sa majú na koho obrátiť, že je tu aj niekto, kto im dáva aj pozitívny feedback.

Viete o tom, že iba 6,8 percent detí má vnútornú motiváciu učiť sa? Je to smutný fakt, ktorý nedávno vzišiel z prieskumu Centra pedagogického výskumu Univerzity Komenského. Pýtam sa na to snáď každého, kto prichádza do styku s deťmi v školskom prostredí, snažím sa prísť na to, prečo je to tak.

MN: Učíme ich dostatočne pre život v reálnom pracovnom a spoločenskom prostredí?

MG: Iba? Mne sa to zdá dosť, keď vidím ako funguje školstvo, samozrejme česť výnimkám. Myslím, že deti nevidia logickú cestu v tvrdení, že ak budú študovať, budú aj úspešné a spokojné. Stačí sa poobzerať ako funguje dnešná spoločnosť. K tomu prirátajme často absentujúce zdravé rodinné prostredie, apatické a zastaralé školstvo, myslím hlavne formy učenia, individuálny prístup, sedenie v laviciach. A máme výsledok, z ktorého sme prekvapení. Smutné je, že toto prostredie vytvárame my, rozumní dospeláci, a do tohto prostredia tie deti už len padnú.

Na čo pri deťoch my dospeláci zabúdame?

MN: Dostatočne ich chváliť a oceňovať za to, čo vzhľadom na svoje oslabenia už dosiahli a ako sa posunuli vpred.

MG: Tak to asi zhrniem to, čo sa nieslo celým rozhovorom. Zabúdame na jedinečnosť každého z nás. Zabúdame, že deti sú, našťastie, iné ako dospeláci. Nemotajme ich svet do podoby, že ani my často nevieme, čo vlastne chceme. Chceme, aby sa viac hýbali a športovali, ale zároveň ich nútime stále sedieť v laviciach, respektíve, my sme unavení a tak im dávame doma do rúk tablety). Viac ich počúvajme, zapojme ich do spolupráce, participácie. Pokúsme sa ich viac chváliť a nie len poukazovať na ich chyby a nedostatky.