Späť na zoznam
13. január 2020
Príbehy zo života

Nie je dôležité len to, či ste dobrý učiteľ a deťom rozumiete, dôležité je aj to, či to viete predať ďalej

Marián Járek je pedagóg. Na prvý pohľad možno úplne obyčajný, bežný pedagóg. No nie je to tak úplne pravda. Pred 13 rokmi odišli s manželkou za prácou do Veľkej Británie, cieľ mal vtedy ešte veľmi prostý – naučiť sa po anglicky a zarobiť viac ako doma na Slovensku. Pre pár mesiacmi odišiel zo svojho posledného domova v prístavnom meste Southampton, aby v Abu Dabí pomohol rozbehnúť školu pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Prečítajte si krátky rozhovor s ním.

Keď hovorí o deťoch, hovorí o nich ako o partneroch. Nikdy neoddeľuje autistické dieťa od bežného dieťaťa. Každé z nich je pre neho špecifické a mali by sme sa podľa neho pokúsiť začleniť všetky z nich do spoločnosti. Jeho žena si o ňom vraj myslí, že stačí, aby sa pozrel na akékoľvek dieťa a hneď vie, ako sa s ním má rozprávať, či čo ho trápi. Nevie, ako je to možné – možno je to talent alebo sú to roky praxe v učiteľskom prostredí v Anglicku, ktoré je podľa neho oveľa otvorenejšie a vrúcnejšie ako to slovenské. Toto je len malý prehľad jeho života ako asistenta, učiteľa a dnes už odborníka na pomoc deťom s poruchou autistického spektra.

Čo ste robili v Anglicku, aké boli vaše začiatky?

Ešte na Slovensku som vyštudoval folkloristiku, etnológiu, ruský jazyk, pedagogiku a psychológiu s etikou. Keď už som ako tak ovládal angličtinu, našiel som si prvú prácu ako asistent učiteľa v základnej škole pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Konkrétne išlo o deti s poruchami autistického spektra. Ako asistent som pracoval päť rokov, potom som si urobil skúšky na učiteľa a začal sa tomu venovať naplno. Z plánovanej krátkodobej návštevy Anglicka sa tak stala celoživotná púť.  V Anglicku majú učitelia väčšiu podporu systému a štátu.

Bol som asistentom učiteľa, potom som vyučoval pár hodín hudobnej výchovy, keď sa mi zlepšila angličtina, vyučoval som už aj matematiku, geografiu, históriu, angličtinu a iné predmety. Mal som dobré výsledky, bol som úspešný, pozvali ma pracovať aj do iných regiónov Anglicka. Mojou úlohou bolo zveľaďovať vyučovanie aj prácu na školách s autistickými deťmi. Pomáhal som vypracovať učebné osnovy aj zariadiť triedy. Trvá to asi dva-tri roky, kým sa takéto pracovisko správne naštartuje. Potom odchádzam ďalej, na inú školu.

Ako celý ten proces na školách, kde pôsobíte, vyzerá?

Práca s deťmi s poruchou autistického spektra je odlišná ako práca s obyčajnými deťmi. U nás ich v triede nie je 30, maximálne osem. Naše racio je – jeden učiteľ na osem detí plus jeden asistent. Jednou z mojich zodpovedností je vytvárať pracovné osnovy pre deti s autistickým spektrom. V prvom rade si k tomu sadnem, pozriem sa, čo ktoré dieťa potrebuje, kde je problém, ako ho odstrániť, ako dospieť k progresu. Potom musím dať všetko na papier, zobrať si tím ľudí – učiteľov aj asistentov a odborníkov a s každým dieťaťom začneme pracovať individuálne. Celé sa to koná po mojím a riaditeľovým dozorom. Náš vyučovací deň začína o deviatej ráno, končí o tretej poobede. Pracujeme maximálne šesť hodín do dňa, k tomu majú deti tri veľké prestávky. Schopnosť sústrediť sa je u týchto detí veľmi nízka, vzdelávací proces im preto musíme čo najviac prispôsobiť. Nazval by som to – škola hrou. Odbúravame bariéry, ktoré sú týmto deťom prirodzené, aj stres.

Čím je takáto škola výnimočná, povedzme, od bežnej slovenskej školy?

Pracovať s deťmi s poruchou autistického spektra je výnimočné samo o sebe. Nikdy deň nezačnete rovnako, ani ho rovnako neskončíte. Každá jedna vyučovacia hodina je nová. Musím a chcem byť veľmi flexibilným učiteľom. S každým dieťaťom mám na tej ktorej hodine iný cieľ. Nevyučujem triedu, ale individuality. Dozerám na to, aby každé dieťa dostalo to, čo potrebuje. Jedno dieťa preto na matematike počíta do sto, druhé do desať tisíc a tretie len do päť. V tom je moja práca špecifická, odlišná od práce bežných slovenských učiteľov. Tu má každá jedna hodina svoju štruktúru, všetci sa musia naučiť to isté. To je u nás nereálne, ani s tými ôsmimi deťmi to nejde. Ak by som pracoval podľa takého plánu, ako sa používa na Slovensku, nedosiahol by som s tými deťmi nič.

Aké deti vlastne vyučujete? Autistické spektrum je veľmi široké.

Osobne pracujem s deťmi s poruchami správania, vyučovania a jazyka. Teda aj s deťmi, ktoré sa nevedia vyjadrovať, majú nesprávne návyky. No pracujem aj s deťmi s ADHD alebo ADD, deťmi s dyslexiou či dyskalkúliou. Väčšinou sú to deti z veľmi komplikovaného zázemia, zo sociálne slabších skupín. Našli by ste u nás aj s deti s Aspergerovým syndrómom. Takéto diagnózy ale nájdeme aj v strednej či vyššej triede.

Môžu si rodičia detí zo sociálnej slabšej skupiny obyvateľov dovoliť takúto školu?

Vzdelávanie detí zo sociálne slabších skupín, vylúčených, z rôznych dôvodov, z bežného školstva podporuje štát. Niektoré deti takto dokonca dochádzajú do školy taxíkom za štátne peniaze. Platia im aj vyučovanie a výlety. Rodič tu nie je finančne zaťažení a my pracujeme na tom, aby sme deti začlenili do bežného vyučovacieho procesu do štátnych škôl.

Vyzerá to tak jednoducho a u nás sú s tým samé problémy...

V našej rodine máme jedno dieťa s ľahkou formou autizmu. Čiastočne teda viem, ako to tu na Slovensku funguje. No som veľmi pozitívne prekvapený, že priamo v Nitre, odkiaľ pochádzam, je špeciálna škola, ktorú navštevuje aj moja neter, pracuje s deťmi veľmi podobne, ako to robíme aj my v Anglicku. No rozdiel je v tom, že nás v Anglicku podporujú aj v ďalšom vzdelávaní. Vysielajú nás na iné školy, máme pravidelné tréningy, navzájom si vymieňame skúsenosti. Pomáhame si a diskutujeme, ako čo využiť, ak niekde nejaká metóda zafungovala. Učíme sa, ako sa z nás môžu stať ešte väčší špecialisti. Ja sám mám raz do týždňa ako pedagóg trojhodinový tréning. Potom ľahšie identifikujeme každý jeden detail na každom jednom dieťati, aj to, ako s ním môžeme pracovať. Napríklad, ak má dieťa poruchu správania, musíme odhaliť, čo je za tým, aké stratégie pri tom zvolíme, aký veľký je problém a ako ho odstránime. Spolupracujeme s terapeutmi, psychológmi, komunikujeme aj s inými odborníkmi, napríklad s lekármi. Tu na Slovensku tá komunikácia na školách taká podrobná nie je.

Dáte našim pedagógom pár tipov, ako tú komunikáciu vylepšiť?

Každá krajina je iná. No u nás je to tak, že keď má dieťa povedzme na základnej škole problém, prvým krokom je vyslať tam učiteľa, ktorý vie škole s jeho riešením pomôcť. Napríklad k nám chodia deti aj na prevýchovné programy – na šesť až osem týždňov. Doslova si dieťa požičiame, identifikujeme, čo mu je a ideme s ním naspäť do jeho školy. Učiteľom tam dávame tréningy a rady, ako dieťa zvládnuť, ako s ním pracovať. Pozerajte sa aj tu na každé dieťa viac individuálne a keď si neviete pomôcť, nájdite ju, vyhľadajte pomoc odborníka. Nie je dôležité len to, či ste dobrý učiteľ a deťom rozumiete, dôležité je aj to, či to viete predať ďalej

My často využívame prácu so zvieratami, maľujeme, alebo plávame. Najmä s tými deťmi, ktoré majú väčšie spektrum autizmu. Dôležité je, aby každé dieťa využilo svoj najväčší potenciál, to je môj cieľ. Jedna z vecí, ktoré im môžu pomôcť, možno je to banalita, ale je to gro mojej práce – vysvetľovať deťom všetko do každého možného detailu. Aj keď  by som to mal robiť tridsaťkrát alebo stokrát denne, budem to robiť. Je to moja práca. Pýtali ste sa, aký je môj denný režim, to je ono – odpovedať na otázky prečo. A veľmi často aj na otázky ako... Ešte niečo, každé dieťa začína každý deň svoj nový školský deň. Znova a znova. Ak sa deň predtým stalo niečo negatívne, neprenášajme ten negatívny zážitok z jedného dňa do druhého.

Vráťme sa ešte k zvieratám a deťom. Ako to funguje?

Je to jedinečná práca – niečo ako neverbálna komunikácia. Tieto deti strácajú pri zvieratách bariéry. Zvieratá vnímajú ako bezpečné miesto. Pri práci so zvieratami je dieťa osamote, respektíve väčšinou je to jedna k jednej – jedno dieťa, zviera a učiteľ. Ale všetka kontrola je v detských rukách, učiteľ je len dozor, koriguje ho. Pri aktivitách so zvieratami sa stávajú samostatnejší, sebavedomejší a zodpovednejší. Veľa detí s poruchou autistického spektra nedokáže vyjadriť svoje city. No pri zvieratách ich prejavujú prirodzenejšie, vedieme ich aj k tomu, aby pochopili pocity druhého. Pýtame sa – čo si myslíš, ako sa teraz cíti psík alebo koník, keď ho hladkáš? Detí sa treba veľa pýtať. Aj o tom sú naše hodiny, nielen vtedy, keď pracujeme so zvieratami. Väčšinou tak trávime prvú vyučovaciu hodinu. Zisťujem, v akom stave a rozpoložení sa to ktoré dieťa nachádza.

Prečo je podľa vás dôležitá inklúzia?

Každé jedno takéto dieťa vie povedať, prečo je výnimočné, že je iné. Tomu rozumejú, musia len pochopiť, prečo to tak je. A to je naša úloha. Máme deti s poruchou autustického spektra, ktoré sa vracajú späť do bežných škôl, nakoniec sú z nich aj úspešní absolventi. Mali sme aj dieťa s ťažkým autizmom, ktoré potom zmaturovalo na najvyššie známky. Vystriedalo sa pri ňom neuveriteľné množstvo pedagógov, ale ten úspech nakoniec dokázalo. Naučia sa žiť v spoločnosti, hoci nie vždy sa cítia vo veľkých kolektívoch dobre, nadobudnú sebavedomie, naučia sa vnímať emócie iných. No na to je potrebných skutočne veľa odborníkov. Na slovenských školách by bolo vhodné zamestnať viac špecialistov, trénovať ľudí, aby viac rozumeli špecifickým potrebám týchto detí.

Aký bol váš prvý kontakt s témou inklúzie?

Ťažko povedať, ako som ju vnímal pred 14 rokmi. Pracoval som s deťmi najskôr len ako asistent, no časom som si čoraz viac uvedomoval, že je neuveriteľne dôležité pokúsiť sa začleniť ich do spoločnosti. Za ten pokus nič nedáte. Diametrálne tak vieme zmeniť život rodín, matiek, otcov. Život im začne plynúť ľahšie, jednoduchšie a príjemnejšie. No nie je to len o práci s dieťaťom, ale aj s rodičmi, s rodinou. Moja práca nekončí, keď dieťa odíde o tretej domov zo školy. Vtedy začína moja ďalšia práca, s rodičmi. Veľa z nich nevie, ako pracovať s dieťaťom s autizmom – čítajú knihy, pozerajú filmy a dokumenty, ale dôležité je, aby komunikovali s odborníkmi. My napríklad každý týždeň pozývame rodičov našich žiakov do školy, rozprávame sa o konkrétnych problémoch, ktorými prechádzajú oni doma a my v škole. Gro inklúzie je komunikácia.

To „my“ sa už presunulo z Anglicka do Abu Dabí. Pracujete tam v inkluzívnej škole.

Posledných päť rokov som sa venoval deťom, ktoré majú problém, ktoré majú poruchu autistického spektra na základných školách. Mojou ďalšou výzvou je pracovať s deťmi s poruchou autistického spektra v Abu Dabí v medzinárodnej škole. Stále však pracujem pod britským vzdelávacím systémom. Uvidíme, ako to zvládnem.

Prečo sa takáto škola otvára práve tam?

Tak ako na mnohých miestach planéty, aj v Spojených arabských emirátoch ľudia zisťujú, že majú „iné“ dieťa a nevedia, ako mu majú pomôcť. Nie je novinkou, že veľa národností, medzi nimi Arabi, posielajú svoje deti do anglických škôl, pretože sa im páči ich systém vzdelávania. Prvýkrát v histórii sa britskí pedagógovia rozhodli, že takúto školu založia priamo tam, kde identifikovali, že deti potrebujú pomoc. Samozrejme sa to deje za podpory emirátov. Uvidíme, aké to bude v krajine, ktorá má úplne inú kultúru, podnebie aj jazyk. To sú pre mňa výzvy, inak je pre mňa každé autistické dieťa rovnaké, to na Slovensku, v Nemecku, vo Francúzsku aj v emirátoch.

Prečo ste sa na to vlastne dali? Nebude to pre vašu rodinu komplikáciu? Do Abu Dabí je to ďalej ako do Anglicka.

Cestovanie do zahraničia je pre mňa úplne normálne. Približne každé tri roky sme sa sťahovali do iného kúta Anglicka. Proste mám takú prácu. Idem tam, kde je dopyt a kde potrebujú špecialistu. Áno, ísť do arabskej krajiny je pre mňa výzva. Anglická kultúra je nám predsa bližšia, stále je to Európa. Posledné tri roky som sa trénoval na pozíciu, nazval by som to –  asistent riaditeľa. Mojím snom je byť riaditeľom školy pre pomoc deťom s autizmom, práve tu sa mi také dvere otvárajú. Samozrejme, budem chvíľu ďalej od rodiny, to človek prijíma ťažko, no podporujú ma v tom.

Kto všetko je vlastne potrení na realizáciu takéhoto projektu?

Určite stovky ľudí. Od administrátorov, odborníkov, riaditeľov, pomocníkov, rodiny, . Všetci, ktorí zabezpečia vzdelanie, zdravie, starostlivosť a pomoc týmto deťom. Napríklad ja som len koncový člen celej projektovej reťaze, pozbieram všetky informácie od všetkých zainteresovaných a začnem s nimi pracovať.

Je možné založiť takúto školu aj u nás na Slovensku?

Určite áno! Stretol som sa tu s niekoľkými rodičmi, s odborníkmi, napríklad v jednej nitrianskej škole. No myslím si, že na to bude potrebná väčšia podpora štátu. Práca je jedna vec, ale za všetkým hľadajme peniaze. Finančná podpora je veľmi dôležitá. Peniaze menia svet. Treba ich však dať do rúk ľuďom, ktorí ich zhodnotia pre správne. Treba nám viac špecialistov, ktorí sa budú venovať deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami hlbšie. Ešte nikdy som sa nestretol v praxi s dvoma deťmi, ktoré by boli rovnaké.

Boli by ste takejto spolupráci na Slovensku otvorení?

Samozrejme, gro mojej práce je komunikácia. Snažím sa byť na Slovensku dvakrát do roka, aj vďaka mojej švagrinej s dieťaťom s autizmom som sa zoznámil s riaditeľkou špeciálnej školy u nás v Nitre. Aktívne udržiavame emailovú komunikáciu, vymieňame si informácie o nových stratégiách pri práci s deťmi. Dúfam, že v budúcnosti sa na Slovensku otvorí veľa takýchto odborných miest a škôl. No ako by som to povedal – verejnosť má ešte stále zadymené okuliare. Myslia si, že sú to len nevychované deti.