Späť na zoznam
31. október 2019
Škola inkluzionistov

Index inklúzie: Akú silu máme ako jednotlivci a skupiny pri búraní bariér voči iným ľuďom?

Naposledy sme sa v rubrike Index inklúzie zaoberali tým, akých skupín ľudí sa bariéry, ktoré v spoločnosti staviame, najviac dotýkajú. Prečo ich, chtiac či nechtiac, zo spoločnosti vylučujeme na okraj. Dnes sa spolu s odborníkmi z praxe pozrieme na to, čo môžeme urobiť ako jednotlivci alebo väčšie skupiny, aby sme tieto bariéry minimalizovali.

Bariéry vo forme upierania práv, predsudkov, ale aj neschopnosti praobyčajnej slušnej komunikácie sa veľmi silno týkajú tej najzraniteľnejšej skupiny – detí, ktoré nejakým spôsobom vytŕčajú z davu. Áno, hovoríme o deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, o tých, ktoré majú rómsky pôvod, o tých, ktoré sú nadmieru nadané, ale aj o tých, ktoré majú poruchy pozornosti alebo sa často hnevajú.

Bariéry ich od nás, na oko bezproblémových jedincov, oddeľujú. Nie sú tu však náhodou, niekto ich musel vybudovať. Opýtali sme sa preto troch odborníkov z praxe, ako môžeme bariéry, ktoré voči určitým skupinám detí na školách prechovávame, minimalizovať? Ako jednotlivci alebo ako skupiny.

Odpovedá analytik projektu To dá rozum a výskumník Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Jozef Miškolci:

Rôzne skupiny detí, napríklad deti rómskeho etnika, deti rozvádzajúcich sa rodičov, deti neovládajúce jazyk výučby, deti s nadaním alebo s rôznym zdravotným znevýhodnením či už zmyslovým, mentálnym, pohybovým alebo rečovým, na školách spravidla zažívajú veľké spektrum bariér od rozdielnych aktérov v školách. Tými môžu byť spolužiaci a spolužiačky, učitelia a učiteľky, riaditelia a riaditeľky, rodičia, asistenti a asistentky učiteľov a podobne. Alebo samotný fyzický priestor školy, napríklad schody. Od špecifikovania si bariér a skupiny detí, ktoré ich zažívajú, potom závisí aké možnosti aktivít na ich minimalizáciu existujú, resp. by sme mohli podniknúť.

Najčastejšie diskutovanou bariérou pre deti so zdravotným znevýhodnením alebo z rómskeho etnika je znemožnenie im prístupu k získavaniu žiadúcich zručností a vedomostí nezáživným frontálnym výkladom učiteľa alebo učiteľky. Konkrétnym nástrojom na odstránenie tejto bariéry by bol doplňujúci tréning daného učiteľa v širokej palete didaktických metód výučby.

Pripustime situáciu, že sa učiteľ dovzdelá a obohatí svoje vyučovanie o rôzne angažujúcejšie metódy výučby. Pokiaľ však bude o určitých deťoch apriórne presvedčený, že dané aktivity tieto deti nezvládnu a nič sa nenaučia, teda bude voči nim prechovávať predsudky a nízke očakávania, deti to často vycítia a internalizujú si ich, teda si ich prisvoja. Pokiaľ je dieťa samé presvedčené o tom, že niečo nezvládne, i keby to za iných podmienok ľahko zvládlo, v tomto kontexte môže dlhodobo zažívať neúspech.

Je preto nutné paralelne učiteľov rozvíjať aj v postojových a hodnotových oblastiach a rozbíjať ich predsudky a nízke očakávania. Inými slovami, každá bariéra je komplexná a mnohovrstevná a je nutné postupne alebo paralelne adresovať všetky jej kľúčové vrstvy cez synergický efekt viacerých aktivít, ináč k jej minimalizácii nemusí vôbec dôjsť napriek vynaloženému úsiliu, o ktorom sme si pôvodne mysleli, že všetko vyrieši.

Odpovedá špeciálna pedagogička v Súkromnej základnej škole u Filipa v Banskej Bystrici, dula a mama Lucia Kubíny:

Vnímam, že bariéry v prístupe k rozmanitým skupinám detí v našich školách majú rôzne úrovne. Do prvej skupiny by som určite zaradila fyzické, materiálne prekážky. Zabezpečiť bezbariérový vstup, primerane podnetné prostredie, dostatočné materiálne zaistenie a personálnu podporu je finančne náročné, ale často sa to darí v duchu hesla – kde je vôľa, tam je cesta. Nám ako spoločnosti však chýba komplexné vnímanie týchto otázok. Určite by nám prospelo, keby sme mali vypracované stratégie, ako s rozmanitosťou na školách pracovať.

Zatiaľ sa stále pohybujeme v hladine vízií, kde inklúzia je ideálnom, ktorý má len málo praktických oporných bodov. Systém podporných opatrení, ktoré by k inklúzii smerovali, by určite odľahčil školy od pocitu, že MUSIA byť otvorené voči všetkým, ale v konečnom dôsledku sa v tomto procese cítia byť veľmi osamelé. Na tvorbe týchto stratégií by mali bezpodmienečne ako plnohodnotní partneri participovať rodiny aj deti. Bez toho, aby sme poznali ich skutočné potreby a boli ochotní vypočuť ich hlas, budeme len páchateľmi dobra, vnucujúci druhým našu vlastnú predstavu o ich živote.

Druhou úrovňou sú bariéry, ktoré driemu kdesi hlboko v nás. A myslím, že s týmito sa pracuje oveľa náročnejšie. Často ich, ako jedinci či ako spoločnosť, máme tak intenzívne zaryté pod kožou, že už ich ani neregistrujeme. Mnohokrát sú to rozličné predsudky a predpoklady, ktoré nemajú žiadny racionálny základ, ale bránia nám spoznať skutočného človeka. Tieto bariéry sa dajú z môjho pohľadu minimalizovať jediným spôsobom tak, že rozmanitosť v škole zažijeme a zažijeme ju v bezpečnom prostredí. Tak sa na vlastnej koži presvedčíme, že odlišnosť nás neohrozuje, naopak, môžeme sa z nej veľa naučiť. V školách to môžeme podporiť nasledujúcimi krokmi:

  • vytvorením inkluzívneho tímu, ktorý rieši strategické smerovanie školy v oblasti inklúzie a prakticky pomáha učiteľom riešiť ťažkosti súvisiace s individuálnymi potrebami žiakov,
  • vzdelávaním učiteľom a rodičov, aby boli stotožnení so smerovaním školy a spolupracovali na podpore rôznorodosti v škole,
  • vytváraním takých príležitostí v rámci triedy, kedy má každý žiak možnosť zažiť úspech a rozvinúť svoje predpoklady.

Úprimne, nie je to jednoduchá cesta. Veľa nám odkrýva aj o nás samých. Mne osobne napríklad ukázala, že bezpečné prostredie pre rozličné skupiny detí súvisí nielen s láskou a porozumením, ale tiež s dôslednosťou a hranicami. Myslím, že poznanie našich vlastných bariér a práca s nimi je veľmi užitočným prvým krokom na ceste k tomu, aby sme dokázali minimalizovať aj tie celospoločenské.

Odpovedá špeciálny pedagóg ZŠ Karloveská v Bratislave a účastník prvého ročníka programu Škola inkluzionistov Adam Škopp:

Toto je celospoločenský problém, ktorý zasahuje aj do prostredia školy. Páči sa mi nedávny výrok Magdy Vašáryovej z jedného rozhovoru, kde uviedla, že dnešná škola neslúži na vyrovnávanie životných šancí, ale naopak, utvrdzuje spoločenské rozdiely. Čo sa s tým dá robiť? To je jedna z hlavných a najťažších otázok na riešenie. Pri svojej úvahe sa zameriam na komunitu školy, do ktorej spadá širšie okolie, rodičia, učitelia, vedenie školy, ostatní zamestnanci a samotní žiaci. Odpoveď na otázku môže byť v základoch jednoduchá a konkrétna – bariéry voči určitým skupinám detí na školách môžeme minimalizovať tak, že škola vybuduje dostatočnú podporu pre všetkých vymenovaných.

To znamená, že škola okoliu poskytne osvetu príkladom dobrej praxe a rodičia budú súčasťou školy nie len formálne, ale aktívne. Nie len na úrovni rozhodovacej alebo pri tvorbe zmien a návrhov, ale priamo pri tvorbe edukačnej činnosti pri neformálnych aktivitách. Učitelia potrebujú podporu, aby neboli odborne a psychicky vyťažení vo forme supervízií a aby sa nebáli reorganizovať edukačný proces novými metódami vyučovania. Učiteľ a zvlášť triedny učiteľ sa nemôže pri ťažkostiach a problémoch v triede cítiť sám a báť sa požiadať o pomoc odborných zamestnancov školy.

Vedenie školy sa musí zamerať na celkovú klímu školy svojim prístupom a tým, že pre zúčastnených zabezpečí vhodné pracovné podmienky na edukačný a osobnostný rozvoj. A toto všetko sa v dostatočnej súčinnosti odrazí na samotných žiakoch. Bariéry vytvárame vtedy, ak samotné prostredie, v ktorom žijeme, vytvára ťažkú klímu. Ak sa samotná komunita borí s vlastnými problémami, ďalej nedokáže uchopiť problémy iných špecifických skupín a tak začne vytvárať bariéry pre vlastnú ochranu, čo spôsobuje rôzne formy segregácie pre ostatné skupiny.

Takto to funguje aj na celospoločenskej úrovni aj na úrovni prostredia školy. Škola či žiaci na škole vytvárajú voči iným skupinám bariéry preto, lebo o nich možno málo vedia a tým pádom sa u nich vytvára akýsi strach voči tejto inakosti. Preto je vhodné, aby školy vytvárali aj celoškolské a aj triedne aktivity zamerané na podporu a osvetu ohľadom týchto špecifických skupín a na rozvíjanie sociálnych kompetencií a zručností všetkých žiakov, takzvané prosociálne správanie. Existujú vzdelávania pre učiteľov, metodiky, videá a externé programy pre školy, na základe ktorých školy vedia tieto aktivity zaradiť do edukačného programu školy a bariéram predchádzať alebo ich búrať.

Stačí naozaj len hľadať a byť kreatívny, zrazu sa pred vami vynorí množstvo ponúkaných možností. Ďalej je to však o ľudskom faktore. Kde je vôľa, tam je cesta. Nikdy to nebude úplne ružové, určité formy bariér sa budú vždy objavovať alebo vracať. To je potrebné mať na pamäti, je však dôležité naučiť sa s týmto problémom pracovať.