Späť na zoznam
4. február 2020
Škola inkluzionistov

Asistent nekontroluje schopnosť a neschopnosť pedagóga v triede. Je tam, aby mu pomohol pracovať s rozmanitosťou detí

Máme pre vás rozhovor s ďalšími dvoma účastníčkami nášho programu Škola inkluzionistov. Volajú sa Magdaléna Madžová a Andrea Považanová a obe sú hlboko presvedčené o tom, že právo na vzdelanie v bežných školách majú všetky deti, bez ohľadu na ich zdravotné znevýhodnenia. Navyše, s tými majú pri svojich vlastných deťoch skúseností dosť.

Aká veľká je vaša škola, čím je špecifická? Pozrime sa na to aj z pohľadu počtu detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Máte dosť špeciálnych pedagógov a pomocníkov na prácu s nimi?

MM: História našej školy sa začala písať v roku 1986, momentálne rekonštruovanú budovu školy navštevuje 318 žiakov, z toho 22 je integrovaných. Od septembra 2019 naša škola disponuje špeciálnym školským pedagógom a tromi asistentkami učiteľa. Je to niečo nové a zvykať si musíme nielen my, ale i učitelia a žiaci. V rámci inkluzívnych hodnôt sa naozaj musíme naučiť pracovať s rozmanitosťou svojich žiakov.

AP: Piaristická Základná škola F. Hanáka, ktorá otvorila svoje brány v školskom roku 1993/1994, nadviazala na hodnoty nášho zakladateľa Jozefa Kalazanského, ktorý pred vyše 400 rokmi založil prvú piaristickú školu v Ríme otvorenú pre všetky deti. Svojho času napísal: „Už vtedy, keď som začínal prácu v škole, dlho som rozmýšľal, ako nájsť dobrý a ľudský spôsob vyučovania.“ Aj z tohto dôvodu urobil dieťa stredobodom všetkých záujmov a práce v škole. Veľa ráz zdôrazňoval, že kto chce vychovávať dieťa musí si vážiť jeho hodnotu a práva. I preto sme si vytýčili heslo – Naša škola je náš dom.

I my v škole sa snažíme, aby bola naša škola miestom pre všetky deti bez rozdielu a tak našimi bránami prechádzajú deti, ktoré mali to šťastie, že sú zdravé a žijú v usporiadaných rodinách, ale i deti s telesným, či zrakovým postihnutím, s Downovým syndrómom, s poruchami autistického spektra, s poruchami správania či vývinovými poruchami učenia, deti z neúplných rodín i zo sociálne znevýhodneného prostredia, no i deti nadpriemerne nadané. Snažíme sa a hľadáme cesty, aby sme každému z nich vytvorili bezpečné rešpektujúce prostredie a vychovali z nich slušných ľudí, ktorí si nájdu svoje miesto v živote.

Pani Považanová, vaša základná škola je súčasťou väčšieho celku – Piaristickej spojenej školy F. Hanáka v Prievidzi. Ktoré stupne vzdelávania zahŕňa?

AP: Piaristická spoločná škola zastrešuje materskú školu, gymnázium a strednú odbornú školu. Na základnej škole máme 14 tried, 8-ročné gymnázium má deväť a štvorročné štyri triedy. SOŠ vzdeláva aj budúcich pedagógov a asistentov učiteľa, má štyri triedy. Všetky zložky úzko spolupracujú a naši odborní pracovníci participujú vo všetkých z nich. V základnej škole je momentálne integrovaných 35 detí z 267. Ďalší žiaci sú v diagnostickom procese. Usilujeme sa hľadať spôsoby, ako im čo najviac pomôcť a zároveň pracujeme na tom, aby sme i pre ostatných žiakov boli miestom, kde z nich v bezpečí rastú múdri, empatickí, tolerantní ľudia. Túžime vychovávať a vzdelávať tak, aby ich inakosť obohacovala, nie obmedzovala.

Keďže sa snažíme vieru žiť a prijímať každé dieťa ako dar, o školu majú čoraz viac záujem i rodičia detí so špeciálnymi potrebami. Tí našu školu vyhľadávajú najmä v piatom a vo vyšších ročníkoch. Títo žiaci potrebujú individuálny prístup a pocit prijatia. Najväčším kameňom úrazu na našej škole je, že veľa žiakov nám po 5. ročníku odchádza na 8-ročné gymnázium a nastáva situácia, keď sa pôvodné dve piate triedy spoja do jednej, šiestej triedy. Pribudnú nám i deti z iných škôl, ktoré majú tiež svoje špecifické potreby. A tak sa stáva, že v jednej triede je zrazu viac detí, ktoré sa predtým nepoznali, prichádzajú do citlivého veku a majú svoje špecifické potreby. Tu niekedy prekračujeme svoje limity...

Opíšte nám prosím obe svoju situáciu – pani Považanová, vy učíte na prvom stupni základnej školy, no teraz pôsobíte ako asistentka, pani Madžová, vy ste asistentkou pedagóga. S akými detičkami bežne pracujete?

MM: Pracujem so žiakmi u ktorých vôbec nie je vidno zdravotné znevýhodnenie. Ide o žiakov s poruchami aktivity a pozornosti, dyslektikov, o detičky s inými poruchami učenia. Tie často dosahujú slabšie výsledky. Každé dieťa je odlišné a my musíme vedieť na ich odlišnosti správne reagovať. Na začiatku školského roka sme si stanovili rozvrh, aby sme mali jasne stanovené, kde asistujeme. Po troch mesiacoch sme ho zmenili, lebo sa ukázalo, kde bola a je asistencia potrebná a kde nie. Momentálne som v štyroch triedach u štyroch učiteľov, najmä na predmetoch matematika, slovenský jazyk a anglický jazyk. V jednej triede mám troch žiakov, inak sa venujem len jednému žiakovi.

AP: V súčasnosti máme na našej škole nadstav učiteľov prvého stupňa, preto som sa na tento školský rok stala asistentom pedagóga. Som v pozícii tzv. migrujúceho asistenta. Je to naše interné označenie pre asistenta, ktorý pôsobí vo viacerých triedach, ja konkrétne u šiestakov, štvrtákov a deviatakov. V mojom prípade je ďalším špecifikom, že fungujem podľa dvoch rozvrhov v závislosti od prítomnosti niektorých detí na vyučovaní. Asistujem na predmetoch slovenský jazyk, anglický jazyk, matematika, fyzika, dejepis, geografia, občianska náuka, prírodopis, informatika, technika aj telesná výchova. Mojou výhodou je, že žiakov týchto tried relatívne dobre poznám. Deviatakov a šiestakov som nejaký čas učila na prvom stupni anglický jazyk. Štvrtákom som občas suplovala a stretávala som ich na chodbách.

Ako vyzerá váš bežný deň?

MM: Každý deň je iný, ale začína vždy rovnako – ráno 5:00 horúcou kávou.

AP: Môj bežný deň? Veľmi ťažko opísateľný. Každý deň je úplne iný, neopakovateľný. Každý deň prináša nové výzvy, skúsenosti, zážitky i dôvody na úsmev. No predsa majú svoje spojivo. Tým je ranný úsmev môjho syna, ktorým ma zobúdza, naša spoločná cesta do školy naplnená jeho spevom. Každé ráno nám tiež po zaparkovaní auta na školskom dvore otvára dvere usmiaty pán školník, s ktorým si môj Matej vymení aj objatie a s prianím pekného dňa kráčame po našich kláštorných schodoch na druhé poschodie. Otvárame dvere kaplnky, kde nás už čaká Maťkova asistentka Jarka. Pomodlíme sa, poprosíme o požehnanie pre všetky deti, ešte jedno objatie, bozk a rozchádzame sa za našimi školskými dobrodružstvami. Snažím sa ešte zobrať si svoj pollitrák, ak tak neurobím, zas sa pol dňa nenapijem. Je čas ísť medzi svojich zverencov. Uvedomujem si, aké je dôležité prísť medzi nich s úsmevom, ukázať im svojim postojom, že spolu veci zvládneme, že nás čaká nový pekný deň, v ktorom sú prešľapy včerajšieho dňa zabudnuté.

Potom sa už dni od seba odlišujú. Niekedy je potrebné upriamiť všetku pozornosť na jedno dieťa a pomôcť mu zvládnuť jeho ťažké rozpoloženie, ukľudniť ho natoľko, aby bolo schopné niečo sa naučiť a zariadiť to tak, aby nevyrušovalo a neobmedzovalo spolužiakov či učiteľov. V tomto prípade sa stávam viac psychológom ako učiteľom. Sú dni, kedy sa môžem pohybovať medzi žiakmi bez obmedzenia a pristaviť sa pri tom, ktorý potrebuje pomoc. Prestávky neexistujú, tie venujem deťom. Potom nasleduje beh na iné poschodie a preladenie sa na vlnovú dĺžku ďalšieho žiaka, jeho triedy i vyučujúceho.

 Čo chcete vo vašej škole zmeniť k lepšiemu účasťou v projekte Škola inkluzionistov?

MM: Primárne chceme vytvoriť  podmienky pre vzdelávanie každého jedného dieťaťa, ktoré príde k nám do školy a bez akéhokoľvek rozdielu. To je pre mňa inkluzívna škola.

AP: Účasťou v programe Škola inkluzionistov by sme chceli ešte viac pootvoriť dvere inklúzii. Prostredníctvom workshopov, školení, supervízií, exkurzií na školách a účasťou na konferenciách túžime pomôcť kolegom nájsť spôsoby, ako hľadať cestu prijatia každého dieťaťa. V škole nám pribúdajú deti s poruchami autistického spektra (PAS), chýbajú nám skúsenosti i vedomosti, ako s týmito deťmi pracovať. Pri hľadaní metód práce vzniká frustrácia u učiteľov, žiakov i rodičov a vedie k neprijatiu žiakov s touto diagnózou, k fixovaniu nesprávnych návykov žiakov s autizmom a bezradnosti a vyčerpanosti rodičov. Preto sme sa rozhodli zamerať grant z projektu Školy inkluzionistov práve na zvládnutie tejto problematiky. V rámci spolupráce s poradenským a vzdelávacím centrom v oblasti autizmu - F84 budeme z projektu financovať:

  • Supervízie špeciálnych pedagógov a ostatných pedagógov
  • Prednášky pre učiteľov  asistentov a študentov odboru asistent
  • Terapie s deťmi
  • Prácu s triedou: kolektívny rozvoj sociálno-komunikačných zručností
  • Prácu s rodičmi: podporná skupina rodičov detí s PAS, terapie s rodičom dieťaťa

Od práce s celou skupinou participujúcou v živote žiaka s autizmom očakávame vyššiu mieru tolerancie a tým vytvorenie priaznivejšej klímy v triede i v celej škole. To zabezpečí lepšie podmienky na výchovu a vzdelávanie. Aktivít sa zúčastnia i študenti našej SOŠ, ktorý študujú za pedagogických asistentov, ktorí neskôr získané zručnosti prenesú do praxe. Stanú sa nositeľmi toho, čo zažili a hodnoty, ktoré chceme posilniť, ponesú ďalej.

Viete vždy, čo máte v danú chvíľu robiť? Necítite sa niekedy prekvapené, zarazené, bez slov? Práca s deťmi môže byť veľmi príjemná aj vtipná, ale každý deň je nový – deti majú inú náladu, zážitky, trápenia aj strachy. To všetko sa odráža aj na ich správaní v škole.

MM: Pravdu? Nie. Ale to nevie asi nikto – reagovať okamžite a správne v akejkoľvek situácii. A to nemyslím len v postavení asistent/učiteľ a žiak. Práca s deťmi je zaujímavá a obohacujúca, naozaj niekedy i vtipná. Najviac som sa pousmiala, keď mi nedávno jeden žiak, ktorému som pomohla pochopiť učivo, povedal – no vám to páli iste viac ako mne!  

AP: Byť asistentkou učiteľa je pre mňa úplne nová skúsenosť. Zvládnuť túto úlohu je výzvou a zároveň aj veľkou zodpovednosťou. Keďže sa na poste asistentky stretávam aj s kombinovanými diagnózami, s ktorými som predtým nemala osobnú skúsenosť, vyžaduje to odo mňa nadprácu. Vyhľadávam a študujem novú literatúru a konzultujem s odborníkmi. No ani štúdium, pedagogické skúsenosti, empatia a pedagogický takt nezaručia, že vždy zareagujem správne. Stále sa učím, sledujem reakcie dieťaťa, snažím sa ho poznať, vyhodnocujem doterajšie skúsenosti a modlím sa, aby som mu naozaj pomohla. V pozícii asistenta je to o to ťažšie – v danej chvíli musím brať ohľad na učiteľa, ktorý v triede práve učí a musím akceptovať klímu, ktorú vytvoril.

Pani Považanová, aký odborný a pomocný personál u vás na škole pracuje? Radi by sme vedeli, v akom zložení funguje váš inkluzívny tím v rámci programu Škola inkluzionistov.

AP: Snažíme sa, aby boli v našej škole otvorené dvere všetkým deťom. V snahe zabezpečiť dôstojné vzdelávanie i deťom so špeciálnymi potrebami, sme v škole vytvorili inkluzívny tím skladajúci sa zo školskej špeciálnej pedagogičky pracujúcej na plný úväzok, školskej psychologičky, ktorá pracuje 10 hodín týždenne a šiestich pedagogických asistentov. Tí pracujú na 4,8 úväzku. Celý tím úzko spolupracuje s vedením školy a so všetkými pedagógmi i vychovávateľmi pôsobiacimi na škole a rodičmi. Školská špeciálna pedagogička spolupracuje i s odbornými zariadeniami a snaží sa byť spojivom medzi nimi a nami. Organizujeme tzv. domáce vzdelávanie v rámci školy a snažíme sa vzdelávať i mimo školy. Stále však narážame na nedostatok ľudí, financií, priestoru a v neposlednom rade i nedostatok času.

Stíha vaša psychologička riešiť počas desiatich hodín v týždni všetky prípady s deťmi, ktoré jej pomoc potrebujú? 

AP: Mnohí žiaci radi pracujú so školskou psychologičkou, vyhľadávajú ju aj rodičia žiakov a jej pomoc pri vytváraní optimálnych podmienok a vhodných metód pri práci s deťmi potrebujú i učitelia a asistenti. Pani psychologička nestíha pokryť naše potreby, i keď sa všemožne snaží, ako som už spomínala, pracuje na dohodu len dva dni v týždni, spolu 10 hodín. Často nám obetuje i svoje osobné voľno, no ani to nestačí. Ani školská špeciálna pedagogička nemá kapacitu pokryť všetky nároky, ktoré na ňu máme. Pracuje s deťmi v materskej škole, na 1. i na 2. stupni základnej školy a nevyhýba sa ani pomoci v ostatných organizačných zložkách. Pritom práca s deťmi zahŕňa aj prácu s ich rodičmi, asistentmi učiteľa, pedagógmi a v neposlednom rade s pátrami a vedením školy. 

Pani Madžová, v akom zložení funguje ten váš inkluzívny tím?

MM: Náš inkluzívny tím funguje v zložení riaditeľka školy, výchovná poradkyňa, špeciálna školská pedagogička a tri asistentky pedagóga. Momentálne sme v začiatkoch a snažíme sa stretávať v plnom zložení, hlavne keď príde náš konzultant Rasťo Očenáš. No individuálne sa radíme a stretávame sa priebežne, keď potrebujeme.

Pani Madžová, ako vás prijali do triedy učiteľ/ka a deti? Poznám zopár takých, ktoré dnes otvorene hovoria o tom, že si prácu asistenta vo svojej triede najskôr nevedeli predstaviť, otravovalo ich to, vadilo im to, no dnes už spolupracujú a sú zohratý tím.

MM: Prvým problémom, ktorý nastane, ak do zabehnutého kolektívu príde asistent učiteľa, je pocit kontroly a mylnej neschopnosti učiteľa zvládnuť svoju triedu. To je veľký omyl, asistent nepríde kontrolovať učiteľa a hľadať chyby, pre ktoré nezvláda svojho žiaka. Asistent s ním úzko spolupracuje a ešte pred začiatkom vyučovania sa poradí o priebehu daného dňa, o problémoch a riešeniach. Ja mám to  šťastie, že mám  skvelých kolegov, u ktorých asistujem. Dopredu sa poradíme a zhodnotíme, ako budeme pracovať napríklad pri plánovaných písomkách alebo rôznych aktivitách s deťmi. Zohranosť asistenta a učiteľa je vidno aj na klíme triedy.

Ako u vás funguje organizácia učenia/vyučovania, pokojne na samostatnej úrovni alebo na úrovni školy, na poradách? Ako plánujete výchovno-aktivity so zreteľom na všetky deti?

MM: Ako asistentka sa zúčastňujem na všetkých poradách školy, čo má pre mňa len informatívny charakter. Samostatnú organizáciu  výchovno-vzdelávacieho procesu má na starosti každý učiteľ. Možno postupom času budú spolupracovať asistenti s učiteľmi viac i na príprave vyučovania, ale teraz si to situácia u nás nevyžaduje. Mám kolegu, s ktorým si niekedy prejdeme organizáciu danej hodiny ešte pred jej začiatkom, vtedy sa mi pracuje oveľa lepšie, som efektívnejšia.

Máte za sebou takmer pol roka projektu. Aké nastavenia, pokroky, zmeny, či u dobré alebo zlé, ste doteraz so svojím konzultantkom urobili a na čom pracujete teraz?

MM: Vytvorili sme náš inkluzívny tím, ale to bol veľmi spontánny proces. Svoju víziu projektu máme, teraz sa malými krokmi snažíme dostať k nášmu spoločnému cieľu.  Momentálne sme na správnej ceste, ale všetko potrebuje svoj čas. S Rasťom Očenášom, naším konzultantom, spolu komunikujeme a pri stretnutí u nás v škole si vždy prejdeme stratégiu nasledujúcich krokov. Zorganizoval pre nás návštevu školy u Filipa v Banskej Bystrici, kde sme sa stretli s riaditeľkou školy Anetou Chlebničanovou a spoločne sme prediskutovali spoločné záujmy, radosti, ale i starosti v nastavení inklúzie v školách.

Veľmi zaujímavou aktivitou, ktorú nám Rasťo pripravil, bola návšteva Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom (SPOSA) v Banskej Bystrici, kde sme pomocou simulácie mohli nahliadnuť do sveta autizmu. Momentálne pripravujeme worshop so Zuzanou Révészovou, ďalšou konzultantkou programu s názvom Inklúzia nie je ilúzia, ktorého sa zúčastnia všetci naši pedagógovia. Aby sme prepojili spoluprácu medzi školou a rodičmi, pripravujeme stretnutie pre rodičov a pedagógov so Svetlanou Sithovou so súkromného pedagogikého centra v Partizánskom, ktorá nás oboznámi s prejavmi porúch učenia a správania detí, následne nám objasní ako postupovať v prípade, keď sa rodičia od odborníka dozvedia, že ich dieťa má poruchu učenia. Verím, že to bude dobré.

AP: Náš konzultant Rasťo nás už navštívil niekoľkokrát. Najprv sme sa oboznamovali s východiskovou situáciou v našej škole, s našimi problémami aj očakávaniami, načrtli sme si najpálčivejšie problémy a začali sme hľadať riešenia. Boli sme na výjazdovom stretnutí v Banskej Bystrici, podobne ako inkluzívny tím pani Madžovej, aj my sme navštívili Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom a Školu u Filipa. Spracovávali sme sny o inklúzii členov nášho tímu, na základe ktorých sme si vytýčili zameranie nášho projektu a čiastočne sme ho aj rozpracovali.

Na našej škole sme absolvovali workshop Inklúzia nie je ilúzia. V najbližších dňoch nás vďaka finančnému grantu čakajú ďalšie prednášky, plánujeme tiež prednášky priamo s Rasťom. Veľmi sa tešíme z našej spolupráce. V Rasťovi sme získali empatického erudovaného konzultanta i priateľa. Jeho mužský, racionálny pohľad, bol v našom prevažne ženskom kolektíve veľmi potrebný.

 

Naposledy som sa pýtala dvoch riaditeliek zapojených do projektu, Múdrej Vaňkovej a Kališovej, koľko percent práce im zaberá len byrokracia a administratíva. Povedali, že 70 až 80. Ako je to s vami, učiteľmi a asistentmi?

MM: Za mňa ako asistenta nie. Ale áno, riaditelia momentálne fungujú viac ako manažéri, dennodenne sa musia zaoberať niekedy až zbytočnou byrokraciou.

AP: Byrokracie je v školstve veľa, často zaťažuje a strpčuje život. Nikdy som sa nesnažila percentuálne vyčísliť, koľko času mi zaberá, len viem, že na rozdiel od učenia mi nespôsobuje radosť a vnímam ju ako záťaž. Myslím, že riaditelia a zástupcovia jej majú najviac. Ak porovnám učiteľa a asistenta, tak som bola papiermi v pozícii učiteľa zaťažená viac.

V čom by vám školský systém najviac vyhovel, ak by sa zmenil?

MM: Nie som v školstve tak dlho, aby som vám mohla adekvátne odpovedať. Opýtajte sa ma o pár rokov, uvidíme, možno poviem, že nič, ale to by som asi bola veľký optimista.

AP: Náš školský systém a jeho zmena? To vyjadrím v bodoch:

  • zrovnoprávnenie financovania štátnych, súkromných i cirkevných škôl - všetci rodičia sú daňoví poplatníci a majú právo si vybrať pre svoje dieťa školu,
  • zrušenie normatívu na žiaka – normatív na žiaka vedie riaditeľov k vytváraniu veľkých tried,
  • zrušenie klasifikácie – využívam sprostredkované učenie =  ukazujem žiakom cestu ich zlepšenia, učím ich prijímať chzbu, pracovať s ňou a poučiť sa z nej. Zameriavam sa na vnútornú motiváciu,
  • priznanie a pridelenie žiadaného počtu pedagogických asistentov,
  • zamestnanie odborných zamestnancov (psychológov, špeciálnych pedagógov, liečebných pedagógov, logopédov, sociálnych pedagógov, fyzioterapeutov) priamo v školách a ich adekvátne finančné ohodnotenie.

A ešte mám jedno veľké prianie – prianie mamy dieťatka s Downovým syndrómom. Chcela by som posúdenie vhodnosti doložky „...pracoval podľa variantu...“. Keď dieťa pracuje s ostatnými spolužiakmi v triede a s využitím pomôcok a zvláda veľkú časť učiva, je diskriminujúce písať po jeho ukončení 10-ročnej školskej dochádzky, že dosiahol len nižšie základné vzdelanie. Ak by malo ísť dieťa podľa osnov príslušného variantu, nebola by jeho integrácia v triede vôbec možná.

Pani Považanová, keď už ste spomenuli svojho syna, povedzte nám niečo o ňom a jeho jazde na koňoch. Spoluprácu so zvieratkami s deťmi so zdravotnými znevýhodneniami  si rodičia aj učitelia veľmi pochvaľujú.

AP: Maťko bol od narodenia veľmi kľudné a vnímavé dieťa. Má síce Downov syndróm, ale nikdy nemal žiadne pridružené ochorenia. Aj preto sme s ním mohli absolvovať všetko, čo absolvujú „tabuľkové“ deti. Odmalička sme s ním cvičili Vojtovu metódu, od ôsmich mesiacov sme s ním chodili plávať, aj do hudobnej školy Yamaha. Mali sme vždy blízky vzťah k prírode, hradom a zámkom a tak sa už ako malý ocital na najrozličnejších miestach. Snažili sme sa ho všestranne rozvíjať – postupne sa učil plávať, lyžovať, korčuľovať, bicyklovať, hrať tenis aj basketbal. Svoj vzťah k hudbe prehlbuje učením sa hry na gitare aj dnes. Miluje zvieratá, ale najviac mačky a psy. Keďže sme túžili posúvať ho čo najviac vpred, hľadali sme pre neho vhodnú hipoterapeutku.

Našli sme ju až v roku 2017. Volá sa Lenka Beňadiková. Bola čerstvo vyštudovanou psychologičkou, viedla jazdecký klub Almus. Lenka sa nás po troch hipoterapiách spýtala, či by sme nechceli absolvovať majstrovstvá Slovenska vo westernovom jazdení. A tak sa Matej stal po necelých dvoch mesiacoch jazdenia majstrom Slovenska vo svojej divízii. Tam sa začala jeho láska ku koňom, ale i posun k väčšej samostatnosti. Lenka je človek s veľkým srdcom. Na jej ranči má miesto každé dieťa. Venuje sa deťom nielen zdravým, ale i deťom s hendikepom.

Tím dievčat, ktoré u nej jazdia a pomáhajú jej, prijal Mateja medzi seba s láskou. Absolvoval s nimi už tri tábory. Je odzbrojujúce vidieť, ako mladé 17-ročné dievča odbieha od svojho priateľa a uteká za Matejom, ktorého náhodne stretne, aby ho vyobjímalo, spýtalo sa, čo má nové a kedy sa stretnú na jazdení. A Matej len tak žiari, rozpráva, dohaduje sa a je šťastný. Vďaka Lenke sme objavili organizáciu Special olympics, ktorej sme členovia a úspešne sa zúčastňujeme na ich podujatiach. Tie zase s láskou pripravuje Evka Gažová. Máme niekoľko medailí z majstrovstiev Slovenska v tenise, vo westernovom jazdení, či v lyžovaní. Matej cez šport zažíva pocit úspechu. Šport je tá najjednoduchšia inklúzia.

Ako sa vám pri dieťati s Downovým syndrómom pracovalo, respektíve vracalo do práce?

AP: V prvých rokoch to bolo veľmi jednoduché. Ako som spomínala, Maťko začal v ôsmich mesiacoch chodiť do hudobnej školy Yamaha. Som pedagóg s hudobným vzdelaním, koncepcia tejto hudobnej školy sa mi veľmi páčila, dala som sa preto nahovoriť šéfkou Martinou Richter, urobila som si certifikáty a hodiny som navštevovala nielen ako klientka s Matejom, ale sama som aj vyučovala. Maťko bol súčasťou mojich hodín, ja som pracovala s ním a ostatní rodičia napodobňovali moju prácu so svojimi deťmi. Pre Maťka to bolo miesto, kde získaval svoje sociálne zručnosti. Keď som ho na hodinu nepriniesla, rodičia, neskôr i deti, sa ma pýtali, kde je a prečo nie je so mnou.

V troch rokoch začal navštevovať materskú školu. Mali sme veľké šťastie, lebo sme si mohli zo škôlok vyberať. Keďže som nevedela, aká bude jeho chorobnosť, ostala som na predĺženej rodičovskej dovolenke. Keď bol Matej v škôlke, odučila som pár hodín v Yamahe a popoludní som sa venovala jemu. Chodili sme plávať, na hudobnú ku kolegyni, kde som mohla byť mamou a nie učiteľkou, aj na výtvarnú. Medzitým sme veľa chodili von a hrali sa.

Nastúpil Matej do školy k Piaristom?

AP: Keď Matej dovŕšil šesť rokov, vrátila som sa do školy k Piaristom. On bol v predškolskej triede a ja som stíhala odučiť, viesť krúžok a ešte sa aj zúčastňovať aktivít mimo vyučovania. Keď nastúpil do našej školy a oznámili mi, že nebude môcť navštevovať školský klub, musela som si v škole dohodnúť pravidlá. Jedným z nich bolo, že nebudem suplovať v Školskom klube detí (ŠKD), nemala som kde nechať syna. Počas porád a iných akcií mi pomohli rodičia, teta a tiež manžel. Vďaka učiteľskému povolaniu mám väčšinu poobedí voľných, môžem preto Maťkovi pomôcť s prípravou na vyučovanie. Stíhame tréningy plávania, tenisu, hipoterapiu i hru na gitare.

Keďže popoludňajších školských aktivít je stále viac a moja mamička už nás stráži z neba, zostala mi na pomoc len moja teta, Matej ju volá druhá babka, a môj manžel. Vďaka dobrej sociálnej politike v manželovej firme môže náš syn tráviť čas s otcom priamo v práci a tak sa oboznámiť s náplňou jeho povolania. Kde je vôľa, tam je cesta.

Pani Madžová, máte aj vy v rodine skúsenosť s detičkami so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami? Čo vás vlastne priviedlo k práci asistentky učiteľa?  

MM: S manželom žijeme na rodinnej farme v Lehote pod Vtáčnikom, primárne sa venujeme výrobe syrových a mäsových výrobkov z našich zvierat. Máme tri deti, Magdalénku (13) Aničku (12) a Janka (5). Vyštudovala som učiteľstvo technických predmetov a praktickej prípravy a k práci asistentky som sa dostala v podstate náhodou. V našej základnej škole potrebovali obsadiť miesto asistenta pedagóga, podala som žiadosť a bolo. 1. septembra 2019 som nastúpila na nové miesto, začala sa moja nová životná výzva.

Mám veľmi dobrých kolegov, prijali ma medzi seba, postupne sa učíme spolu pracovať. Je veľmi náročné skombinovať rodinu a prácu, pre mňa je to – z práce domov do  práce. Najstaršia dcéra je od 11 rokov diabetička. Nikdy mi ani len nenapadlo, ako môže diabetes typu DM1 skomplikovať život deťom a ich rodičom, najmä ak ide do školy. Bolo treba oboznámiť vedenie, učiteľov ale i spolužiakov, aby vedeli, ako sa zachovať v prípade, že dieťa upadne do stavu hypoglykémie. Aj preto som rada, že môžem byť v škole v jej blízkosti, to by bola asi každá mama.

Čo by ste rady odovzdali deťom, ktoré učíte, s ktorými pracujete? Na čom vám v rámci ich vzdelávania najviac záleží?

MM: Ako asistent učiteľa vstupujem do edukačného procesu podľa pokynov učiteľa. Záleží mi na tom, aby deti, ktoré majú prideleného asistenta, neboli považované za lajdákov, ktorým musí radiť asistent! To je mylná predstava, ktorá tu, bohužiaľ, je. Som rada, keď dosiahnu úspech, čo môže niekedy znamenať i jedno správne napísané slovo. Záleží mi na každom jednom dieťati, v každom jednom je potenciál, len ho musíme odhaliť.

AP: Mojím žiakom by som rada odovzdala radosť. Radosť z objavovania nových vecí, z prekonávania prekážok a samých seba, z učenia. Radosť zo života. Poznanie, že sú prijatí vo svojej jedinečnosti a zároveň schopní prijať jedinečnosť druhých a tešiť sa z nej. Chcela by som z nich vychovať nie vzdelaných, ale múdrych ľudí. Ľudí empatických, schopných prispôsobiť sa zmenám, uznať si svoju chybu a poučiť sa z nej. Ľudí rozdávajúcich radosť, lásku. Takých, čo sa podelia a pomôžu.